Myslím si, že človek by mal mať okrem práce dosť času aj na seba a rodinu. Normálny pracovný čas (vrátane nadčasov) by teda mal byť maximálne 48 hodín týždenne. Pracovať sa dá 6 dní v týždni a osemhodinový pracovný čas je tak akurát. Všetci dobre vieme, že pracovať nadčas ľudí nútia súčasné sociálne podmienky a hlavný problém toho, že sa z nášho národa stáva národ workoholikov je nedostatočné ohodnotenie.
Článok sa končí slovami: „Nadčasy sú obľúbené medzi zamestnancami aj na Západe. Spomedzi Európanov pracujú najdlhšie Briti - zhruba šestnásť percent zamestnancov pracuje viac ako predpísaných 48 hodín a percento ľudí ostáva v práci viac ako sedemdesiat hodín týždenne."
Uplynulé leto som v Anglicku bol. Videl som situáciu v Londýne a poznám ju aj z iných krajín. Stačí sa prejsť po uliciach, všímať si ľudí na stanici, kto čo robí v metre, v obchode a tak. Všade samí prisťahovalci - Indovia, Arabi, černosi... Tí všetci už sú Britmi, resp. sa o to snažia. Rovnako ako ľudia z východného bloku. V Európskej únii prekvitá ilegálna práca. Podpriemerná mzda a nútenie ľudí pracovať nadčas sú len mnohými z nástrojov, ako si udržať vplyv a kontrolu, resp. si dotyčného nešťastníka, ktorý často nemá na výber, zotročiť. Bodaj by nám potom nevychádzali také pekné výsledky prieskumov, hodnotení a testov, keď sú ilegálni zamestnanci doslova donútení pracovať za znevýhodnených podmienok aj nadčas.
Ja osobne poznám dva výrazy pre zamestnanie: „robota" a „práca". Robota je robotou, lebo je pre roboty, a práca by mala byť pre ľudí. Pásová práca je robota. A aj pracovná zmena „od nevidím do nevidím" sa stáva robotou, aj keď človek vykonáva prácu. Všetkého veľa škodí.
Dovoľte mi, aby som nazval politiku mnohých vyspelých krajín otrokárskou a humanitárnu pomoc do Afriky „dobrým biznisom", v podstate zbytočným a problém neriešiacim dávaním pečenej ryby tým, ktorí by sa ich mali naučiť chytať. Prečo sa dáva toľko miliárd na zbrane a nevybuduje sa v Afrike nejaký fungujúci zavlažovací systém a miestni obyvatelia sa nenaučia pestovať prospešné plodiny, aby mohli byť sebestační a mali čo jesť? Prečo sa s prepáčením „serieme" na Mars, keď máme tu na Zemi problémov až-až?
Máme mať, čo sme chceli - vrchol demokracie v podobe Európskej únie - a zrazu sa nám to ešte skôr, ako sa tak má stať, prestáva páčiť? Žeby si niekto už teraz vedel predstaviť, že raz bude musieť „pracovať napríklad 50 hodín týždenne nadčas len na to, aby prežil"?
Autor: PAVOL KUŠTÁR, študent marketingovej komunikácie na FiF UK
