2003 o Réžia: Fridrik Thor Fridriksson o Scenár: Einar Karason, Fridrik Thor Fridriksson o Hrajú: Keith Carradine, Margarét Vilhjálmsdóttir o Premiéra v SR: 8. januára
Zdá sa, že filmové kluby napriek zameraniu na náročnejšieho diváka nerady riskujú. Na plátnach sa objavuje buď osvedčená klasika, alebo veľké mená opečiatkované úspechmi na medzinárodných festivaloch. Do spomínanej druhej kategórie patrí aj Islanďan Fridrik Thor Fridriksson. Kluboví diváci určite zaregistrovali niektorý z jeho filmov ako Deti prírody, Zimnica, Diablov ostrov alebo Anjeli univerza, uvedený minulý rok. Jeho nová tvorba prúdi na plátna našich klubov už celkom automaticky.
Fridriksson je pre Island podobným artiklom ako Björk. To, čo sa z tohto ostrova vyváža nelegálne, sú islandské sokoly, najdrahšie operence, aké možno kúpiť. Tento fakt poskytol kľúčový nápad na príbeh, ktorý sa odohráva najprv v prirodzenom domove sokolov, na Islande, neskôr v bývalom západnom Nemecku, kde prekvitá čierny trh s týmito vtákmi. Sokola považujú za symbol slobody, hrdosti. Napriek tomu sa vracia na ruku tomu, kto si ho skrotí. Takáto symbolika sa nesie celým príbehom.
Na ostrov sa po mnohých rokoch vracia z Ameriky muž, ktorý všetko stratil, a Island predstavuje obraz jeho obrovskej osamelosti. V miestach, odkiaľ pochádza, sa rozhodol prísť o svoj život. Myšlienky, ktoré ho k tomu doviedli, si nahráva na diktafón, keďže okolo nie je nik, komu by ich zveril. Obyvatelia rodného mestečka sú zredukovaní na senilných príbuzných, zákerných policajtov a avantgardnú umelkyňu z Reykjavíku, ktorá chodí po lane v igelitovom pršiplášti a rozpráva sa s vtákmi. Ryšavá Dúa má v malomeste rovnako zlú povesť ako zachmúrený prišelec. Podľa vtáčieho hesla vrana k vrane sadá si obe slobodné duše nájdu k sebe cestu. Skôr, než by sme stihli definovať ich vzťah, padne na nich zodpovednosť za priestupok a utečú spolu na kontinent. Amerikánec plánuje získať peniaze predajom Dúinho sokola.
Fridriksson je známy tým, že na scenári spolupracuje s hlavnými domácimi literátmi. Tentoraz si vybral Einara Karasona. Rozprávanie, ktoré vzniklo, je niekde na pomedzí zádumčivého severského príbehu o cestách slobody a pravdivo prežitého života. Z druhej strany ho ohraničujú odkazy na schému amerického žánrového filmu, ku ktorému sa Fridriksson s obdivom obracia.
Američan je kovboj zo Západu v koženej bunde a texaskách, ktorý prichádza kývavým krokom napĺňať slová svojho osobného mravného zákona. Dúa je jeho múzou a spolupútničkou na ceste k pravde, láske a dobru. Pripomína rozmarnú Aňu Geislerovú z Jízdy, ale aj Zuzanu Šulajovú, ktorá to rovnako vedela s mágiou a zvieratami v Záhrade. Viera v americké schémy je miestami taká očividná, že podobný film mohol pokojne prísť z USA. Bol by o niečo rýchlejší, hlučnejší a hlavné úlohy by mali Billy Bob Thorton a Meg Ryanová. Na druhej strane je fascinujúce sledovať, ako sa zaužívaných postupov chopil európsky velikán a vtlačil im svoj obrazový rukopis a myšlienkovú hĺbku.
O Fridrikssonových schopnostiach určite niet pochyby. Skôr než rozprávačskými postupmi prekvapí obrazmi, ktoré aranžuje. A to je práve to, čo sa nedá opísať, čo treba vidieť. Škoda, že veľké európske mená nemajú miesto v premiérových kinách. Práve na tomto filme by divák mohol vidieť, že to, čo už z plátna pozná, sa dá aj inak - nie tak rýchlo a bez prestrelky.
Filmové kluby by tak mali možnosť získať obrazovo vzdelaného a citlivého diváka, lepšie pripraveného aj na to, čo inak možno len unikátne zhliadnuť na festivaloch. To by bola Amerikaaa!
