Zatiaľ čo anglická poézia, ako napísal E. M. Forster roku 1927, sa „nebojí nikoho", anglická próza „až tak netriumfuje". Bolo treba počítať, s prepáčením, s Rusmi a s Francúzmi.
E. M. Forster vydal svoj prvý a posledný román v dvadsiatom štvrtom, ale žil až do roku 1970, dosť dlho na to, aby zažil celé to hlboké prerozdelenie síl. Ruská próza na začiatku storočia s jej blúznivou životnou silou (Bulgakov, Zamjatin, Belyj, Bunin) bola zmetená z povrchu zeme, francúzsku prózu, aspoň sa zdalo, vytlačili na okraj filozofia a eseje, a anglická próza (ešte nezregenerovaná novou krvou „koloniálov") pôsobila hrozne anglicky, hrozne nehybne a incestózne. V tej chvíli ako odraz politickej skutočnosti americká próza vzala osud do svojich rúk.
Ochutnávať a dotýkať sa
A kraľujúcemu americkému románu zas vládol americký židovský román, a jeho kráľom, ako vieme, bol Saul Bellow. Jeho dominancia, ako vieme, sa nezakladala na rekordoch v predaji, univerzitných poctách, ani medailách, ale na nepopierateľnej legitimite.
Bolo by len stratou času tváriť sa, že je to inak. Saul Bellow vidí viac a lepšie, než my: vidí, počuje, cíti, ochutnáva, dotýka sa. V porovnaní s jeho zmyslami fungujú tie naše len sprostredkovane a z intelektuálneho hľadiska majú jeho vety jednoducho väčšiu váhu než vety kohokoľvek iného.
John Updike a Philip Roth, jediní spisovatelia, ktorí by mu snáď mohli konkurovať, uznávajú, že jeho status doyena tu nie je obyčajnou otázkou dátumu narodenia.
So svojím literárnym talentom prišiel čiastočne pod tlakom egocentrizmu, ale jeho sebastredné snenie nemá nič z delíria nadšeného sebou, ako to často býva, skôr pripomína stav maximálneho poplachu, je rozorvané vinou, zasvätené odriekaniu a transcendentné, realita života je atomizovaná, bezmyšlienkovitá a nečistá.
Isteže, americký židovský román nasal skúsenosť prisťahovalcov, odrezaných od „starého sveta" a kladie dôraz na posadnutosť - rovnako podstatnú aj u Rotha a Malamuda. Nie je to posadnutosť úspechom, je to posadnutosť právom vysloviť sa, právom na sebavyjadrenie: právom písať. Naraz sa zdá, akoby títo prozaici dali novú intenzitu aktu písania, z autorov žiarila vášeň ukázať celé ich ja, nič nekryť.
V krajine nápravy
Hoci židovská próza je rada smiešna a výsmešná, zakrýva hrôzu, hrôzu dejín, hrôzu z najvyššieho štádia ľudskej krutosti. Začiatky historiek a epopejí Saula Bellowa sa datujú rokom 1944. Amerika sa čoskoro má stať „krajinou nápravy", miestom, kde, ako napísal s chladnou jednoduchosťou, „nebolo možné viesť židov na smrť".
Americký židovský román začal - so svojím nárokom na univerzálnosť - hovoriť o probléme tela a ducha, a potom ho riskantne začal rozpúšťať do slov. Nemá roztrasený hlas, reaguje na svet s vášnivou zmyselnosťou, akoby v jeho ohromenej a neochvejnej oslave. Saul Bellow predsedal rozkvetu, ktorý bol očividne aj produktom historických okolností. A treba povedať, čo ako je tento záver elegický, že táto etapa sa blíži ku koncu. Žiadny objav sa nečrtá.
Je to účinok „asimilácie" alebo oveľa beztvarejšieho procesu?
„Tvoj vlastný príbeh sa stane jednou voľbou z mnohých," poznamenáva sucho rozprávač v Spojke Bellarosa. „Ty sa musíš rozhodnúť, či z tvojho osobného príbehu bude vklad."
Na počesť slávneho textu Philipa Rahva (1939) by sme mohli povedať, že ho doviezli belosi červenokožcom. Philip Roth túto tradíciu nejaký čas rozvíjal. Ale on už bol len Čingačguk, posledný Mohykán.
Nevedomé sobáše
Všetci spisovatelia uzatvárajú nevedomé sobáše so svojimi čitateľmi. A napríklad próza Henryho Jamesa opisuje jedinečnú dráhu: zložité manévre zvádzania, medové týždne, vášnivé spolužitie a nakoniec postupné vzďaľovanie sa, oddelené spálne a nakoniec oddelené bydliská.
Ako v každom manželstve, kvalita vzťahu sa meria každodennou komunikáciou, kvalitou jazyka. Aj vo svojej najvybrúsenejšej, najzvodnejšej fáze Jamesova próza trpí neduhom, ktorý odborníci ironicky nazvali „elegantná variácia", pretože touto eleganciou sa v skutočnosti myslí pseudoelegancia, antielegancia - koketéria, nedostatok jednoduchosti, tepla. A keď sa nakoniec zamotáme v labyrinte, ktorý sa nazýva pozdný James, nájdeme joyceovský odstup od čitateľa, uzavretosť a osamelosť, len v ešte diabolskejšej podobe.
Toto pomyselné manželstvo s čitateľom tvorí základ tvorivej rovnováhy pri písaní románu. Vzťah musí byť neuvedomený, tichý, nevyslovený a, samozrejme, musí ho živiť láska. Saul Bellow vždy miloval svojich čitateľov starostlivo sublimovanou, a zároveň opojne horúcou láskou, ktorá sa kombinuje s inou láskou, láskou k tvorbe toho, čo by mohlo byť podstatou Bellowa. Keď som si znovu čítal jednu jeho ďalšiu novelu o zrelosti, pristihol som sa, že som si načmáral na okraj: „Tak takto to je?"
„Nebola milá, ale chlapec ju mal rád a ona si toho bola vedomá. Všetkých ich mal rád. Dokonca aj Alberta mal rád. Vždy, keď bol na návšteve v Lachine, spával v Albertovej posteli a ráno ho niekedy pohladkal po hlave, aj keď Albert sa brutálne odťahoval, aj tak ho mal stále rád. Vlasy mu rástli v nahustených radoch, jeden vedľa druhého."
„Tieto pozorovania, ako Rexler zistil jedného dňa, to bol celý jeho život, sama jeho bytosť, a tvorila ich láska. Každej fyzickej črte zodpovedal nejaký cit. Po dvojiciach, jedna po druhej, prichádzali a odchádzali, vstupovali a vystupovali z jeho duše."
„Áno, takto je to." Láska býva okrem iného oslavovaná za svoju moc meniť veci láskou, ktorá je u neho spojená s panovačnou potrebou zaznamenávať a uchovávať.
„Som Nemesis tých, čo sú vydaní zabudnutiu."
„Som Američan, narodil som sa v Chicagu," hovorí Augie March, jedna z jeho postáv. Mohlo by to byť aj: „Som Rus, narodený v Quebecu a presídlený do Chicaga vo veku 9 rokov." V skutočnosti Bellow je Rus, je to Tolstoj, bohatstvom a čistotou. To nás privádza k ďalšiemu fantómovi Sankt Peterburgu: Vladimírovi Nabokovovi. Saul Bellow, obdivovateľ Lolity a Pnina. Nabokovovo umenie však trpelo patricijským, aristokratickým hendikepom, ktorým si nás udržuje v odstupe od svojho veľkého diela Ada, v ktorom väzba s čitateľom jednoducho a úplne zmizne.
Vladimír Nabokov nebol prisťahovalec („Prestaň sa odporne hrať na imigranta," povie Herzog svojmu staršiemu bratovi na otcovom pohrebe.) Nabokov zostal emigrantom. Nemohol sa stať Američanom, zmieril sa s tým, že na spoločenskom rebríčku spadne, aj keď sa s tým zmieroval s rozkošou. Saul Bellow mal obrovskú výhodu, že od detstva poznal bahno, v ktorom žila luza: ponúkalo to najpestrejšie spektrum ľudských citov, ale najmä dvíhalo pohľad smerom nahor, k transcendencii.
Efekt spaľujúcej prózy
Pred pár rokmi som mal veľmi zvláštny rozhovor s jedným nepochybne významným autorom, čo si práve prečítal Dobrodružstvá Augie March. Hovorili sme o tom románe a potom mi povedal, a tým chcel začať inú tému: „Dnes som si sadol za stôl: nič. Ani kúsok vety, ani slovo. Povedal som si: Už je to tu, vyschol som."
A ja som mu na to odpovedal: „Nič si z toho nerob, to nemá nič spoločné s tebou. To je Augie March."
Pretože mne sa stalo to isté. To je efekt Saula Bellowa: efekt jeho spaľujúcej a búrlivej prózy: nadobudnete dojem, že všetky slová patria len jemu.
Martin Amis (1949) spisovateľ. Žije v Londýne. V češtine a v slovenčine mu vyšli romány Peniaze, Nočný vlak, Úspech, Iní ľudia, Tajomný príbeh a Šíp času.
Článok vyšiel v týždenníku Le Point.
Saul Bellow sa narodil (1915) v kanadskom Lachine, na predmestí Montrealu ruským emigrantom. Od roku 1924 žil v Chicagu, dnes žije v Bostone. Roku 1976 získal Nobelovu cenu za literatúru. V českom preklade Jiřího Hrubého a vo vydavateľstve Volvox Globator vyšli knihy Saula Bellowa: DěkanĚv prosinec, Henderson, král deště, Planeta pana Sammlera, Ravelstein, Realista a Spojka Bellarosa. V slovenských prekladoch vyšli postupne knihy Herzog, Obeť a Súvaha. FOTO - ČTK
Autor: MARTIN AMIS
