Ako však ľudia vnímajú Európsku úniu a ako súčasné Slovensko? Alebo inak: do akej únie vstupuje aké Slovensko v predstavách bežnej populácie? A čo sa dá z týchto „sémantických obrazov" vyčítať? Výskum Inštitútu pre verejné otázky z jesene 2003 zistil až prekvapujúco hlbokú priepasť medzi imidžom únie a Slovenska. Vo vnímaní verejnosti je obraz Európskej únie mimoriadne pozitívny. Jej najvýraznejšími vlastnosťami sú sebavedomie, bohatstvo, dobrá perspektíva, modernosť, ochota pomôcť iným.
Priaznivé vnímanie EÚ ostro kontrastuje s tým, ako ľudia charakterizujú súčasné Slovensko, ktoré je v ich očiach predovšetkým chudobné, zakríknuté, nemá dobrú perspektívu a spolieha sa na pomoc iných. Predstavy sa k sebe najviac približujú v dimenzii „demokracia-nedemokracia".
I keď nie k všetkým rovinám takto konštruovaného obrazu môžeme priradiť hodnotiace znamienko, zistenia jasne ukazujú, že Európska únia je vo vnímaní verejnosti zapísaná ako veľmi príťažlivá, ako keby do jej obrazu verejnosť projektovala to, po čom túži doma. Mierne zjednodušená odpoveď na úvodnú otázku by teda znela asi takto - zakríknuté, chudobné, tradičné Slovensko vstupuje do sebavedomej, bohatej, modernej Európskej únie. Negatívne vymedzovanie Slovenska voči Európskej únii posilňuje rétorika zdôrazňujúca kultúrne a hodnotové protiklady medzi krajinami EÚ a Slovenskom.
Podobne ako v iných pristupujúcich krajinách, i na Slovensku má veľká časť ľudí pocit, že v únii bude občanmi druhej kategórie (myslia si to asi dve tretiny obyvateľov Slovenska, ale tiež viac ako polovica Čechov a Poliakov a 44 percent Maďarov). Tento pocit je umocňovaný jednak zvonku („dobre mienené rady" niektorých západoeurópskych politikov) - s tým veľa neurobíme - vytvárajú ho však i tunajší politici a médiá, o. i. rétorikou, ktorá sa nás snaží pred Európskou úniou „chrániť", prípadne vystríhať či vyzývať mať sa na pozore. Pritom politické i mienkotvorné elity by mali pôsobiť proti pocitom menejcennosti a druhoradosti a viac zdôrazňovať, že teraz už aj „my sme Európa", „my sme Brusel", nie sme objektom, ale subjektom toho, čo sa v únii deje a o čom sa rozhoduje. Iste nie maľovať ružovú budúcnosť, ale zdôrazňovať vlastnú aktívnu zodpovednosť členského štátu, ktorý má síce nižšie HDP, ale svojej veľkosti primeranú politickú váhu.
V tomto roku sa Slovensko stane členským štátom Európskej únie i NATO. Dá sa očakávať, že mnohé aspekty európskej a transatlantickej budúcnosti našej krajiny, ktoré neboli zatiaľ dostatočne formulované a verejná diskusia o nich bola chabá, neduživá, sa budú vyjavovať a dohadovať takpovediac za pochodu. Európska politika sa stane domácou agendou, väčšmi ako teraz bude aj politickou arénou, v neposlednom rade si slovenskí občania krátko po vstupe budú mať možnosť zvoliť svojich europoslancov.
A nielen to. Stále viac budeme nútení uvažovať o Slovensku ako o súčasti väčších celkov a globálneho sveta. To všetko sú zlomové momenty a pre niektoré prostredia slovenskej spoločnosti znamenajú - obrazne povedané - nečakaný prievan z otvorených dverí.
Je preto dôležité, aby zdravé sebavedomie presiaklo do spoločnosti a postupne vyvažovalo hlboko zapustené stereotypy. V historickom kóde slovenskej mentality je zapísané, že o našom osude sa rozhodovalo mimo Slovenska.
Nebolo by dobré, keby tento historický vzorec bol silnejší ako vzorec sebavedomého národa, ktorý vie, čo sú jeho záujmy, a vie ich artikulovať a presadzovať.
Autor: OĽGA GYÁRFÁŠOVÁ(Autorka je sociologičkou, pracuje v Inštitúte pre verejné otázky)
