Na návrší sa objavil diviak. FOTO - AUTOR
Keď nastalo zimné obdobie, vybral som sa do Doliny pod Kopaničky. Do rána napadlo snehu, zver pri návrate do úkrytov zanechala po sebe hotovú čítanku rôznych stôp. Popod trnkové kríky medzi cestou a horou sa hrnula črieda diviačej zveri. Vpredu trochu bokom viedla stará diviačica päťčlenné stádo čiernych štetináčov. Stopa bola ešte teplá a zdalo sa mi, že v tichosti lesa počujem krochkanie prasiat. Zostal som nehybne stáť. Pod širokými konármi košatého stromu stála diviačica aj s časťou svojich detí. Boli to ročiaci. Diviačica ma pravdepodobne zacítila, pretože vykrútila chvost dohora ako otáznik, aj diviačiky zbystrili pozornosť a zamerali sa smerom na mňa. Do počtu im chýbali ešte tri diviaky, ktoré sa zatúlali kdesi pod stromami. O chvíľu už jeden lanštiak utekal hlbokou brázdou cez závej snehu. Matka pokojne spustila chvost a radostne ním vrtela. Netrvalo však azda ani minútu a z dubovej hory sem upaľoval diviak. Bol to dospelý samec, ktorý zvyčajne chodí v čriede posledný. Ale mohol to byť aj kanec - samotár, ktorého som tu počas leta pozoroval a teraz sa pričlenil k čriede, najmä k rujnej diviačici. Zomknuté diviaky potom postupovali klusom cez riedku horu. Všetko sa odohralo za krátky čas, od brieždenia uplynula len pol hodina.
Celý deň som sa motal po horách a za súmraku som už striehol skrytý za zimným dubom, ktorého neopadané listy siahali až po zem. O chvíľu bolo počuť v ležovisku nepokoj. Kanec duril diviačicu k páreniu. Prasiatka kvíkali a matka vydávala krochkavé zvuky.
Na návrší vedľa ošúchaného duba, kde som bol ukrytý, sa objavil veľký diviak s dlhými štetinami a naježenou hrivou. Urobil som len jeden záber, čierny tieň sa hneď zvrtol a celá črieda sa dala do pohybu. Kým som sa spamätal z tohto prírodného úkazu, boli všetci preč. Prebiehala tichá diviačia ruja. IVAN KŇAZE
