Patriarchálne, nacionalisticky a prudérne vychovaným Keňanom trvalo takmer polstoročie, kým si na to zvykli. Ich krajinu reprezentuje vo svete žena, beloška a navyše cudzinka, ktorá strávila v Keni len sedemnásť rokov. A aby toho nebolo málo, prekonala v tom čase ešte aj syfilis.

Väčšina ľudí si ju vďaka úspešnému životopisnému filmu spája s tvárou americkej herečky Meryl Streepovej.

„Je to Karen Blixenová," hovorí John Ndongo, ktorý v Nairobi organizuje semináre turistického marketingu.

Zatiaľ čo na internete má Karen Blixenová už niekoľko rokov svoje fankluby, Keňa sa s dávno zosnulou dánskou spisovateľkou zoznamuje bližšie až dnes.

„A je najvyšší čas, aby na nej začala zarábať peniaze," prednáša Ndongo v preplnenej aule Kenskej univerzity v centre Nairobi.

Medzinárodný bestseller

„Mala som farmu v Afrike," píše Karen Blixenová v prológu k svetoznámej knihe Spomienky na Afriku, ktorú napísala pod mužským pseudonymom Isak Dinesen.

Kniha je z väčšej časti autobiografická a opisuje osudy ľudí na kávovníkovej farme v koloniálnej Keni dvadsiatych rokov minulého storočia.

Budúca spisovateľka sa z rodinnej usadlosti Rungstedlund pri Kodani prisťahovala do východnej Afriky v januári 1914. Mala vtedy 28 rokov. V Nairobi na ňu čakal jej vzdialený bratranec, snúbenec barón Bror von Blixen-Finecke, a o pár mesiacov neskôr aj začiatok prvej svetovej vojny. Barónka ju, rovnako ako všetky nepríjemnosti dvadsiatych rokov, prežila ako nie veľmi úspešná farmárka. Za sedemnásť kávových sezón ani raz nehospodárila so ziskom. Na vine bolo „nevypočítateľné počasie".

Z Kene odišla v roku 1931. Dôvodom boli dôsledky svetovej hospodárskej krízy a smrť jej milenca, amatérskeho letca Denysa Fincha Hattona. Vo filme ho stvárnil Robert Redford.

„Do Afriky sa už nikdy nevrátila," píše sa v závere knihy.

Spomienky na Afriku mali v roku 1938, keď vyšli prvý raz v anglickom origináli Out of Africa, obrovský úspech.

„Romantický príbeh excentrickej ženy, ktorá sa nebála podnikať v koloniálnej Afrike, bol v čase, keď sa v Európe schyľovalo k vojne, presne tým, čo si ľudia potrebovali prečítať," píše autorka životopisu Karen Blixenovej Linda Donelsonová. Vidina tropického počasia a mnohé, v tom období nevyliečiteľné exotické choroby, vyvolávali v Európankach hrôzu.

„Karen bola výnimočná," tvrdí autorka životopisu.

Filmový trhák

Spomienky na Afriku vyniesli Blixenovej dve nominácie na Nobelovu cenu za literatúru. V roku 1953 ju však o ňu pripravil Ernest Hemingway a o štyri roky neskôr Albert Camus. Spisovateľkinu literárnu slávu spečatilo v roku 1959 turné po Spojených štátoch.

Barónka Blixenová sa v New Yorku stala na tri mesiace ikonou amerických médií. Objavila sa na fotografiách legendárneho Richarda Avedona, aj na súkromných večierkoch herečky Marilyn Monroe a dramatika Arthura Millera.

Ešte väčší úspech však zaznamenal v roku 1985 rovnomenný film na motívy Spomienok na Afriku. Zožal dvanásť cien filmovej Akadémie.

„Film bol pre Karen tou najlepšou reklamou," píše Donelsonová.

Vydavatelia vraj za celé roky pred uvedením filmu predali necelých stotisíc výtlačkov knihy, a po ňom takmer jeden a pol milióna. Film sa navyše zaoberá témami, o ktorých Blixenová v knihe diskrétne mlčala. Letec Denys Finch Hatton v nej vystupuje ako autorkin priateľ, nie milenec. V súkromnej korešpondencii s rodinou v Dánsku, ktorá vyšla po spisovateľkinej smrti knižne pod titulom Listy z Afriky 1914-1931, bola Blixenová otvorenejšia. V súvislosti s Hattonom sa zmienila o niekoľkých tehotenstvách a spontánnych potratoch. Hattonov nezáujem o trvalejší vzťah pripísala jeho údajnej homosexualite. Film, na rozdiel od knihy, rozoberá aj autorkin syfilis, ktorým ju po roku manželstva nakazil barón Blixen.

„V roku 1915 to bola diagnóza porovnateľná s AIDS na začiatku osemdesiatych rokov," píše Donelsonová.

Syfilis ako marketing

Syfilis vyúsťoval v predstavách ľudí pomaly do šialenstva. Blixenovú utvrdil v tomto presvedčení aj lekár, ktorého navštívila v roku 1916 v Paríži.

„Predstava, že sa nikdy nevylieči, ju prenasledovala do konca života," napísal o Karen Blixenovej jeden z jej osobných lekárov. „Jej skutočnou diagnózou však bola venerofóbia, strach z pohlavnej choroby."

O telesných ťažkostiach súvisiacich s psychikou a o stavoch úzkosti píšu všetci Blixenovej životopisci. Spisovateľku dlho trápili tráviace ťažkosti, ktoré sa stali príčinou jej smrti v roku 1962.

Syfilis predstavuje v spisovateľkinom živote tragický leitmotív. Podľa Donelsonovej ním trpel aj jej otec Wilhelm Dinesen. Ten kvôli chorobe spáchal dokonca samovraždu, keď mala Karen desať rokov. Blixenová podľa dobových lekárskych správ prekonala syfilis bez trvalých následkov. Určite ju však poznamenala vtedajšia liečba syfilisu - ortuťové a arzénové infúzie. V Nairobi to bola v roku 1915 jediná terapia.

Blixenovej liečba sa stala predmetom desiatok akademických štúdií. Autorka sa však o presných dávkach ortuti a arzénu v korešpondencii s rodinou v Dánsku nezmieňovala, lebo jej listy počas prvej svetovej vojny cenzurovalo koloniálne ministerstvo obrany. O otrave arzénom sa zmieňujú až lekárske správy z tridsiatych rokov, keď sa Blixenová natrvalo usadila v Dánsku. Paradoxom je, že jej manžel Bror prekonal chorobu bez akejkoľvek liečby. O spisovateľkinej chorobe kolujú v akademických kruhoch najrôznejšie mýty. Jej dlhoročný vydavateľ napríklad až do jej smrti tvrdil, že autorkin syfilis bol „len obyčajným marketingovým ťahom", ktorý mal zvýšiť náklad Spomienok na Afriku.

Rasistka Blixenová?

Karen Blixenová reči o syfilise nikdy nekomentovala. Jej osobná tajomníčka Clara Sandersová však povedala, že Blixenová aj napriek všetkým útrapám, ktoré jej syfilis spôsoboval, verila, že trpí chorobou romantických hrdinov a básnikov.

„Karen si v každom prípade zaslúži náš súcit," píše autorka jej biografie Donelsonová. „Jej život, ktorý nám pripadá taký veľkolepý a dobrodružný, bol v podstate plný zúfalstva a depresií."

Nie všetci však s Donelsonovou súhlasia. S najmenšími ohľadmi pristupuje k barónke Blixenovej už celé polstoročie postkoloniálna Keňa. Afričania ju vytrvalo obviňujú z rasizmu. O domorodých Kikujoch, ktorí obývali jej pôdu a ktorí pracovali na jej kávovníkovej farme, vraj písala ako o primitívoch.

Donelsonová takúto interpretáciu odmieta. „Karen k domorodcom, pre ktorých na svojej farme dokonca zriadila školu, chovala najhlbší obdiv, aj keď sa o nich možno vyjadrovala jazykom svojej doby."

Mnohí literárni kritici dokonca tvrdia, že Blixenová domorodcov, naopak, glorifikovala.

Kenským kritikom prekáža aj to, že spisovateľku viac než údel utláčaných Kikujov zaujímali excesy belošskej high society v blízkom Nairobi. K extravagancii koloniálneho Nairobi patrilo okrem nadmernej spotreby whisky a kokaínu medzi belochmi rozšírené cudzoložstvo. Keňania považujú barónku Blixenovú za „plytkú malomeštiačku, ktorej aristokratický titul splnil buržoázny sen".

Najvyšší čas

Mnohí kritici jej nemôžu zabudnúť ani jej krátke kávové dobrodružstvo. História je v tomto smere neúprosná. Najlepšia pôda v okolí Nairobi bola počas celého obdobia britskej kolonizácie rezervovaná pre bielych osadníkov. Na domorodcov sa navyše vzťahoval zákaz pestovať kávu, a teda konkurovať farmárom, akými boli Blixenovci. Ich šesťstoakrová farma, ktorá sa časom zdesaťnásobila, však bola v porovnaní so stotisícakrovými pozemkami bohatších osadníkov celkom bezvýznamná.

Koloniálnu prax zmenilo až domorodé povstanie Mau Mau v päťdesiatych rokoch, po ktorom nastúpila kenská nezávislosť. A tá na osobnosti typu barónky Blixenovej nemala čas. S nápadom na vybudovanie jej múzea v Nairobi prišli teda až Dáni dlho po tom, ako pre ňu jedno zriadili krajania v rodnom Rungstedlunde.

Múzeum dnes stojí v niekdajšej koloniálnej rezidencii Karen Blixenovej, 12 kilometrov od centra Nairobi. Neďaleko neho sa donedávna nachádzala komerčne úspešná replika spisovateľkinej farmy s mnohými filmovými kulisami. Podľa kenskej vlády, ktorá nariadila jej demoláciu, vraj „príliš idealizovala koloniálnu éru". V takomto kontexte je pochopiteľné, že kult Karen Blixenovej, ktorý je taký silný na Západe, v Keni donedávna takmer neexistoval. O program pre desaťtisíce turistov, ktorých sem priťahuje výlučne barónka Blixenová, sa dlho starali zahraničné cestovné kancelárie. S domácou iniciatívou prichádzajú až súčasné marketingové semináre. Turistiku po stopách dánskej spisovateľky má v budúcnosti sponzorovať kenská vláda. Ako hovorí organizátor seminárov John Ndongo: je najvyšší čas.

ROMAN LIPTÁK, Nairobi