A predsa, RICHARD ROZBORA vyštudoval najprestížnejšiu školu módneho dizajnu v Londýne - St. Martins. Pracoval v ateliéroch, ktoré obliekajú svetové hviezdy ako Madonna, jeho značku Richard Rozbora Haute Couture poznajú v Británii, na Cypre i v Prahe. Svojou tvorbou zaujal natoľko, že British Airways sa rozhodli stať jeho mecénom. Koncom roka mu zatlieskala aj bratislavská smotánka na módnej prehliadke v hoteli Carlton. Bol to trochu návrat strateného syna. Po tom, čo šesť rokov tvoril vo svete, sa totiž Richard Rozbora rozhodol obliekať pre zmenu do luxusných šiat Slovenky.

Ani Rozborov ateliér nespĺňal moje predstavy o krajčírskom salóne. Vzorne uprataný, žiadne nite, strihy. Aj figuríny, ktorým sa dá podľa potreby dofukovať poprsie, boli nahé. Pred pár dňami to tu však vraj vyzeralo celkom inak. Vtedy sa dokončievalo tridsať modelov z čipiek a hodvábu zdobených Swarovského krištáľmi či do posledného stehu ušitých ručne. Teraz tu už panovalo typické ticho po búrke. Richard sa zotavoval z chrípky a najmä z niekoľkomesačnej intenzívnej práce, ktorej vyvrcholením bola práve jeho prvá bratislavská prehliadka.

Kde sú teraz všetky modely z prehliadky?

„V trezore."

Akú majú hodnotu, že sa o ne tak bojíte?

„Nuž, veľkú. Ťažko povedať, najprv musím zistiť, ako to na Slovensku vôbec chodí, ale nejaký ten milión to bude."

A aký bude ich ďalší osud?

„Nafotíme ich v interiéroch a v exteriéroch. Najmä detaily, ktoré si na módnej prehliadke nestihnete všimnúť. Fotografie pôjdu na moju webovú stránku, no a potom sa modely dokončia a predajú."

Dokončia? Na prehliadke sa predvádzajú nehotové šaty?

„Áno. Veľa vecí je nedokončených, napríklad zapínanie, dĺžka nohavíc. Upravujú sa až na konkrétnu ženu. Aj preto šaty haute couture nemôžete dať do obchodu. Z každého modelu je totiž iba jeden kus, ktorý sa dokončí podľa postavy klientky. Navyše, sú to príliš drahé a jemné látky, krehké aplikácie z korálok, krištáľov či čipiek, nemôžu sa skúšať hlava-nehlava. Na druhej strane, od nás dostanete certifikát, že ak sa vám šaty poškodia, dáme ich do poriadku."

Modely ste vytvorili priamo pre bratislavskú prehliadku. Odlišujú sa v niečom od tvorby pre Londýn?

„Z môjho pohľadu sú trošku utlmenejšie. Spolupracoval som s Gabrielou Mohrovou, s ktorou som kedysi študoval architektúru, a ona ma po mnohých rokoch života v cudzine trošku priblížila tomuto prostrediu."

Znamená to, že naše ženy sú, čo sa módy týka, menej odvážne?

„Skôr okolie ich núti zostať pri zemi. Uprednostňujú klasickejšiu módu, ale má to zase výhodu, že modely sa dajú obliecť aj viackrát."

Kedy ste sa začali zaujímať o módu?

„Od malička. Na bábiky som síce nešil, no bavilo ma kresliť, hrať sa s drôtikmi, korálkami, robil som rôzne objekty z papiera. No a sledoval som, čo má kto oblečené. Otec je kariérny diplomat, žili sme skoro stále v zahraničí, a mama spomína, že už ako štvorročný som sa prihováral manželkám veľvyslancov, aké majú krásne šaty."

Malé deti sa často vzpierajú, čo si obliecť a čo nie. Ako to bolo u budúceho módneho návrhára?

„U nás to nebol problém, lebo mama mi nechávala v obliekaní voľnosť. Vošli sme do obchodu, ona sa spýtala, čo sa mi páči, a to mi kúpila. Dokonca ma počúvala, aj čo sa týka jej šatníka. Raz si kúpila nádherné plisované šaty. Lenže nejaký čas viseli v skrini a ona medzitým trochu pribrala. Keď si ich potom chcela obliecť na nejakú recepciu, hoci som mal len štyri, povedal som jej - mamička, v týchto šatách si tučná, vyzleč ich! Bežala k zrkadlu a uznala, že mám pravdu. Nikdy viac si ich neobliekla a odvtedy si bez mojej rady už nekúpila ani látku."

Narodili ste sa vo Fínsku, kde ste žili do štyroch rokov. Desaťročný ste odišli s rodičmi do Mongolska. Ovplyvnilo cestovanie váš pohľad na módu?

„Na Fínsko si takmer nepamätám, ale keďže mám veľa priateľov Fínov, v podvedomí mám zrejme k nemu stále blízko. Na Mongolsko mám konkrétne spomienky. Boli tam s nami napríklad odborníci z kožiarskeho priemyslu, takže už v jedenástich mi vysvetlili, ako sa spracúvajú a farbia kože. Zaujali ma aj šaty. Boli podobné kimonám zo severnej Číny, kam sme tiež často chodili. Strih sa mi až tak nepáčil, ale ťažké hodvábne brokáty ma fascinovali. Presvedčil som aj mamu, aby si ich kúpila, a exotické látky rád používam doteraz."

Po návrate na Slovensko ste však namiesto módneho návrhárstva išli študovať architektúru.

„Prihlásil som sa aj na módne návrhárstvo a dostal sa medzi prvých desať, ale nakoniec mi povedali, že som ešte veľmi mladý a mám počkať. Tak som išiel na architektúru. Na škole sa mi celkom páčilo, aj som spravil zopár skúšok, no potom som odišiel za rodičmi na Cyprus a tam som konečne módne návrhárstvo začal študovať. Roky na architektúre však neľutujem. Veľmi mi pomohli v priestorovom videní, pri kreslení, strihoch. Keď si viem predstaviť, ako sa nakreslí a vyráta schodisko, nie je problém predstaviť si, ako budú fungovať strihy a šaty."

Ako ste sa z Cypru dostali do Londýna?

„Keďže to bola kolónia britského kráľovstva, dodnes sa na Cypre konajú veľtrhy školstva, kde sú zastúpené všetky britské univerzity. Dokonca tam na ne možno priamo robiť pohovory. Na veľtrh som však išiel len zo zvedavosti. Krátko predtým prišli na našu školu z Brightonu, univerzitného mesta na juhu Anglicka, kde je tiež svetovo uznávaná škola, a hoci som bol len prvák, ponúkli mi študovať textilný dizajn. Ale potom som na veľtrhu objavil stánok St. Martins a všetko bolo inak."

Prečo?

„Odmala to bola škola mojich snov. Pamätám si, ako sme raz sedeli v obývačke a v správach bol šot zo záverečnej módnej prehliadky Stelly McCartneyovej, ktorá tam študovala. V hľadisku sedeli jej rodičia, Paul McCartney ešte s manželkou Lindou, a ja som vtedy vyhlásil - toto je škola, ktorú vyštudujem. Naši pri predstave školného trochu stuhli. No mama aj tak povedala - Riško, ak si to želáš, určite to tak bude. Prešlo niekoľko rokov - a naozaj. Na veľtrhu som ukázal portfólio rozpracovaných nápadov. Asi ich zaujalo, lebo mi dali vypracovať do rána malú kolekciu šiat. Neskôr mi povedali, že chceli vidieť, ako dokážem tvoriť v napätí, vysporiadať sa so stresom. A potom ma prijali. Pre našich to bol šok, lebo škola nedáva štipendiá, takže finančná stránka štúdia je naozaj náročná. Nakoniec sa však poskladala celá rodina a zvládli sme to."

Splnila škola vaše očakávania?

„Mne áno, ale mnohým nie. Máte tam totiž absolútnu voľnosť. Každý vám pomôže, ale iba ak vy chcete. Ak sám nie ste iniciatívny, nikto sa o vás nezaujíma. Učilo tam množstvo ľudí z praxe, prednášal nám napríklad Gian Franco Ferre, učila tam aj Stella McCartney, mojím učiteľom bol osobný asistent Johna Galiana pre Dior. St. Martins je výnimočná tým, že otvára dvere do sveta. Kamkoľvek sa obrátite - od Diora cez Givenchy až po Donu Karan - všade sú jej absolventi. Teda, okrem Vivien Westwoodovej, ktorá ju neznáša, lebo jej študentov považuje za arogantných a namyslených."

Zažili ste túto kontroverznú dámu?

„Býval som síce len tri minúty od jej ateliérov, ale nestretol som ju. Moja kamarátka, ktorá študovala na Londýnskej vysokej škole módy, však pre ňu robila a vravela, že je to fantastická žena, len nás naozaj neznáša."

A čo Stella McCartney? O jej návrhárskej tvorbe, ale aj o nej samej, sa tiež nepíše jednoznačne. Mnohí ju označujú za arogantné protekčné dieťa bez talentu.

„Aj keď o nej kolujú všelijaké reči, mne bola veľmi sympatická. Taká chutná, pôsobila ako malé pehavé dievčatko."

Spoznali ste v Londýne aj súčasné modly - supermodelky?

„Stretol som sa napríklad s Adrianou Sklenaříkovou a Evou Herzigovou. Tá na mňa pôsobila naozaj ako bohyňa a bola aj veľmi príjemná. Určite ich bolo viac, ale v zákulisí módnych prehliadok som si ich možno ani nevšimol. Vládne tam strašné tempo, nestíhate vnímať nič naokolo. Ale keď som pre British Awards obliekal kapelu So Solid Crew stretol som množstvo celebrít, napríklad Kylie Minogue, Stinga či Geri Halliwellovú."

Vráťme sa ešte k bratislavskej prehliadke. Našli ste látky podľa svojich predstáv aj na Slovensku?

„Áno, no nie v predajniach, ale vo výrobe."

Rozhodli ste sa mať ateliér na Slovensku. Prečo? Dnes schopní ľudia Slovensko skôr opúšťajú a chcú robiť kariéru v cudzine.

„Ja som tam pôsobil šesť rokov, takže teraz to chcem skúsiť doma."

Nebojíte, že sa tu zahrabete a svet módy na vás zabudne?

„Nie. Našiel som tu veľa šikovných ľudí a som presvedčený, že môžem dať o sebe vedieť aj odtiaľto. Okrem toho, St. Martins nestráca kontakt so svojimi absolventmi. Navždy som súčasťou školy, považujú ma za odchovanca britského umenia a zaujímajú sa o moju prácu."

Je tu však pre koho tvoriť haute couture? Alebo inak - máme na to?

„Ale áno, až by ste sa divili. Je tu dosť solventných žien, ktoré chcú byť jedinečné a zažiariť. A keď vezmete do úvahy, že modely haute couture stoja v Londýne od štyridsaťtisíc dolárov vyššie, k tomu letenka, ubytovanie, obliekať sa doma je jednoduchšie aj lacnejšie riešenie."

Slovenský módny návrhár Richard Rozbora vyštudoval návrhárstvo na Central St. Martin's College of Art &Design v Londýne, označovanej za Harvard módnych škôl. Celosvetove je preslávená vďaka svojim absolventom ako John Galiano, Alexander McQueen či Stella McCartney. Po skončení školy mu univerzita ponúkla post technika, ktorý v minulosti zastával práve Mc Queen. Spolupracoval s modistom Nickom Smithom, ktorého klobúky nosí napríklad Madonna, alebo návrhárom Robertom Cary-Wiliamsom, kde viedol ateliér a bol zodpovedný za kolekciu pre jar/leto 2002 na London Fashion Week. Navrhoval oblečenie aj pre hudobnú skupinu Fisher Spooner či So Solid Crew. V zahraničí získal množstvo prestížnych ocenení a jeho tvorivým krédom je dokázať, že aj móda je umenie.Richard Rozbora na svojej módnej prehliadke nemá čas myslieť na vlastné oblečenie. Stará sa o každý posledný detail modeliek, a sám je v tričku, bunde a texaskách. Tak to bolo aj na bratislavskom Carltone.

FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ