iky Pozadu. Jeho mama pochádza z Bratislavy, na požiadanie plynulo hovorí po slovensky. Mikuláš Křen.

Máte ešte nejaký vzťah k Slovensku, okrem jazyka?
Bol som tu viackrát na prázdninách. Pamätám si na lyžiarsky kurz, na ktorý sme išli vlakom až do Bardejova. Po ceste sme videli rómske osady v kopcoch - chyže a rozvešaná bielizeň, ako v Portugalsku, bolo to geniálne! V tých tínedžerských rokoch sa mi slovenská populárna hudba videla omnoho lepšia ako česká. Veľa som počúval Petra Nagya, mal naozaj duchaplné veci. Piesne Predavač dymu, Myslíš na to, na čo myslím ja, Len sa usmievaj, sa mi zdali byť protitotalitné a nadčasové... Inak je pre mňa Slovensko najmä Bratislava a rodina z maminej strany. Moja stará mama bývala na Gorkého ulici. So Zuzkou Šulajovou sme vlastne boli susedmi, ale zistili sme to až pri nakrúcaní Samotárov, ktorých Zuzka fotografovala. Možno sme veľakrát slávili Vianoce spolu - teda cez dve steny, pretože medzi našimi obydliami bol len jeden byt... Boli sme, skrátka, o dve slabiky pozadu.
Akú postavu hráte pri Zuzke vo filme jej sestry?
Hrám jej partnera. Sú spolu dlhší čas a každý je úplne iný. Ich vzťah nefunguje ideálne - nie je to tak, ako keď sadne rukavička na ruku. Už na prvý pohľad je Zuzanina postava, ktorá sa rovnako volá, roztekaná, aj keď praktická a rozlietaná, a možno aj materiálne založená. Trochu pôžitkárska. Jej partner Kornel, teda ja, sa snaží byť asketickým. Študuje čínštinu, zaoberá sa ezoterikou, zenbudhizmom a najradšej by sa od akejkoľvek matérie odpútal. Na druhej strane ide skôr o jeho pohodlnosť, lebo je lenivý. Zvolil si to, čo je akási bežná ľudská vlastnosť - sám seba a ostatných presvedčí, že všetko, čo robí, je jediné správne.
Keď ste dostali túto úlohu, vraj ste začali študovať zenbudhizmus.
Budhizmom som sa zaoberal už pred desiatimi rokmi. Teraz som sa k nemu iba vrátil. Vtedy som žil duchovnejšie ako teraz. Nakoniec, nemal som inú možnosť. Materiálne to nebolo bohviečo, tak som si našiel takýto spôsob prežitia. Teraz som napríklad asi na pol roka obmedzil alkohol na totálne minimum...
Takže, návrat k duchovnosti?
Nič nie je náhodou, však? Jedno z hermetických alebo ezoterických pravidiel je, že všetko má svoj dôvod. Ani to, že som dostal túto úlohu, nie je náhoda, ani to, že teraz nemám ani milimeter vlasov. Nikdy neviem, prečo sa so mnou isté veci dejú, a keď to neskôr napokon zistím, je to vždy o dve slabiky pozadu. Všetko len doháňam. Nikdy nemám čas zaoberať sa sebou do hĺbky. Možno až teraz, keď o tom nahlas uvažujem.
Niekedy je dobré, keď človek nemá čas zaoberať sa sebou do tej hĺbky...
No áno. Aj tak sa sebou človek zaoberá stále, ale len niekde v pozadí. Slovom, moja postava - Kornel - je asi viac duchovne založená ako ja, Mikuláš, človek, ktorý ju hrá, a popri tom robí veľa iných vecí.
Čo všetko robíte?
Režírujem krátke audiovizuálne diela - reklamy, dokumenty, videoklipy... a produkujem aj cudzie veci. Ešte stále sa len učím. Netrúfam si napríklad na to, na čo si trúfla Katarína. Učím sa v praxi. Som samouk. Nemôžem sa zaoberať len herectvom, ktoré by som robil najradšej.
Prečo chcete byť hlavne hercom?
Nevyštudoval som DAMU, ale hral som odmalička. Začínal som ako batoľa v dokumente o šťastnej socialistickej rodine. (Smiech.) Obaja moji rodičia vyštudovali na FAMU kameru, sú celý život pri filme. Účinkoval som aj v divadle a postupne som hral u režiséra Jiřího Krejčíka a aj v Bakalároch. Mám za sebou okolo dvadsať filmov, veľa zahraničných, kde som mal menšie postavy, ale tie väčšie nakoniec tiež prišli - v Samotároch a Kanárkovi.
V zahraničných filmoch ste využili svoju znalosť jazykov. Kde ste sa ich naučili?
V Amerike som rok študoval angličtinu a v Granade dokopy poldruha roka španielčinu. Španielsko milujem. V detstve som žil tri roky na Kube, otec tam pracoval ako kameraman. Otec chcel vtedy emigrovať a mama, ktorá bola naviazaná na svoju bratislavskú rodinu a pražských priateľov, nie. Potom sa pre svoje rozdielne názory a čo ja viem aké iné problémy, rozviedli. Okrem toho hovorím aj po srbsko-chorvátsky. Moja mama, hoci je Slovenka z Bratislavy, sa narodila v Belehrade. Máme tam veľa priateľov a známych. Necítim sa byť úplne Čechom. Komunikujem s mnohými ľuďmi z rôznych krajín.
Po Samotároch ste sa stali populárnym. Ako ste to znášali?
Po nakrúcaní filmu som hneď odcestoval na sedem mesiacov do Španielska, a tak vôbec neviem, čo sa tu dialo. Vyhol som sa bulváru a podobnej medializácii. Okrem toho v civile vyzerám inak ako vo filme. Keď som sa vrátil, nestávalo sa mi, aby ma ľudia oslovovali na ulici, ako sa to dialo Jirkovi Macháčkovi alebo Ivanovi Trojanovi.
Vaša postava Roberta bola v istom zmysle vďačná - je razantná, prešla autentickou, uveriteľnou zmenou...
To je individuálny názor. Keď som počúval ľudí v Poľsku, kde sú Samotári veľmi populárni, alebo Belgičanov, Američanov, Japoncov, videli to inak. Veľmi ich oslovil napríklad Saša Rašilov, ktorý hral rozhlasového dídžeja a ktorého u nás ocenil len málokto. Možno mali iný pocit ako ľudia v Čechách a na Slovensku, pretože titulky do angličtiny preložil autor scenára Petr Zelenka sám. Myslím, že to urobil voľne, a trochu poposúval a možno aj vylepšil významy. Cudzinci sa pýtajú na zvláštne veci. Boli šokovaní a vyzvedali sa, či to u nás naozaj všetko takto funguje.
Nerozumejú vtipu?
Podľa mňa je Petr Zelenka úplne geniálny a dokonale rozumie českému národu. No, a Američanom treba všetko vysvetľovať polopate.
Ako reagovali Česi?
U nás každého oslovila iná postava. Je tam sedem archetypov ľudí. Každý z divákov sa vo vlastnom živote stretol s niekým iným alebo prešiel fázou, ktorá sa podobala niektorej z postáv filmu. Myslím, že Robert nemal veľa priestoru...
Vám sa žiadalo viac?
Nakrútili sme toho viac, ako bolo použité. Trojhodinové filmy sú však minulosťou.
Aký ste mali pocit, keď ste trieskali bejzbalovou palicou do drahého auta?
V scenári bolo pôvodne napísané, že Robert rozbije sklo päsťou. To som skúšal, ale nedá sa to. Podozrievam firmu Renault, že použila absolútne nepriestrelné sklo. Keď dáte deväť rán veľkou hliníkovou pálkou, a nič sa nestane, tak to už je priveľa! Nakrúcali sme to dvakrát z troch uhlov, takže som tento luxus zažil až dva razy. Božský pocit!
Film sa stal kultovým aj preto, že oslovil i staršiu generáciu. Čím?
Nielen preto, že tam hrali starší herci a že tam zaznieva univerzálny humor. Myslím si, že si starší ľudia spomenuli na vlastnú mladosť, spoznali sa v prežívaní mladých postáv. Nerieši sa tu komunizmus, ale nedostatok mora a slnka, hulenie, a osamelosť. Je to pohľad na náš stredoeurópsky, malý národ. Veľké národy nemajú takéto problémy. U nás žijú antropologicky krásni a talentovaní ľudia, super osobnosti, ale dohromady im to nefunguje. Vyčnievajú tu len individuality, ktoré sa často presadia najprv vo svete. Akoby sme nechceli podporiť našich ľudí, tak radšej obdivujeme cudzincov. V tom je to malomeštiactvo. Ľudia si nevidia na špičku nosa, lebo sú jednoducho malí, z malého mesta. A Praha malé mesto je, čo sa dá robiť.
Ste dosť prísny...
Vo filme odznie: "Tady si všichni lžou a jsou z toho degenerováni." A Vesna vraví: "Myslím, že lidé jsou tady k sobě zlí, protože čeština je zlá. To je blbý jazyk. Tvrdý a složitý. Pořád nějaký možná a kdyby... Nikdo neumí říct, co by chtěl." S tým proste súhlasím. Je to husto povedané, ale je v tom veľa pravdy. Už na Morave sa mi to zdá byť príjemnejšie, aj keď si uvedomujem, že susedova záhradka je zelenšia... Aj na Slovensku ma to baví viac.
Vy ste k nám utiekli?
(Smiech.) Predtým si ľudia mysleli, že utekajú pred totalitou. Chceli sa dostať za železnú oponu. Prečo a pred čím ľudia utekajú teraz? No, utekajú k slnku a moru! Na juh. Homo sapiens je tiež živočích. Viem si predstaviť, že niekto oceňuje naše striedanie ročných období. Je v tom krása. Mne by sa však viac páčilo na Novom Zélande, kde si môžem sám vybrať, či strávim deň v snehu na horách, alebo pri mori na pláži.
Tak prečo ste stále v Prahe?
Pretože sa mi tu darí. Z pohodlnosti. Som tu doma, a väčšinou ma tu drží láska. Moji zahraniční priatelia, ktorí žijú v Prahe, zvyknú hovoriť, že ich tu držia naše ženy a pivo. Všetko ostatné má protiargumenty. V Andalúzii, napríklad, nie sú pekné ženy. Nie som závislý od žien, je to len podvedomá vec. Moja priateľka je odtiaľto a každá moja láska, hoci som žil aj v zahraničí, bola odtiaľto. Je to osud. Narodil som sa tu, tak sem patrím.
Na začiatku ste spomínali postavy z filmu O Dve Slabiky Pozadu, že nepasujú k sebe ako rukavička na ruku. Myslíte si, že existuje ideálny pár?
Nikto to nemôže zistiť, kým to sám nevyskúša. Viem, že ideálne páry existujú. Napríklad rodičia mojej priateľky. Ja som z rozvedeného manželstva, takže určitá skepsa mi je vlastná. Uvedomujem si však, že byť negatívnym a hľadať dôkazy, prečo to nejde, je veľmi jednoduché. Ak človek nemá osemdesiat a nie je odkázaný na pomoc iných, musí to vyskúšať. Ja som váhavý a náladový, a keď raz budem mať sklerózu, tak sa asi pravdu nikdy nedozviem. Rozhodne posledný deň, deň smrti. Uverím svojej poslednej nálade. Poslednému vnemu a pocitu.
V Samotároch ste tým, kto ľuďom oznamuje brutálnu pravdu. Viete ju podobne formulovať aj vo vlastnom živote?
Pár ľudí, ktorí sa väčšinou sami podobajú na Roberta, mi hovorili, že som to presne ja. Že proste takto je to so mnou. Potom som sa naozaj pristihol pri tom, že som ľuďom viackrát povedal nepríjemnú pravdu, ale nikdy nie ako Robert - s úmyslom niečo získať. Stalo sa to omylom. Som narodený v znamení Váh, a to sú ľudia, ktorí hovoria veci, ktoré sa im zdajú byť dôležité, nevnímajú, že nimi môžu ľuďom ublížiť. Takže som tento svoj talent impertinencie a schopnosti uraziť ľudí, bez toho aby som o tom vedel, využil pri vytváraní postavy Roberta. Nerobí mi však vôbec radosť ubližovať pravdou. Vždy vidím obe strany mince a snažím sa byť spravodlivý.
Veríte na znamenia?
Verím na všetko. Presnejšie, všetkému prikladám nejakú váhu. Keď som bol malý, myslel som si, že pravda neexistuje. Hovoril som rodičom, že všetko sa mi iba zdá. Neskôr som začal mať pocit, že pravda je úplne všetko. Už len to, že je niečo v hlave, akokoľvek videné a pozorované, spracované mozgom, je dôkazom toho, že to akosi existuje a niekde platí. Na absolútnu pravdu neverím, pretože pravda je všetko. Závisí však od nálady a rozpoloženia subjektu, ktorý vníma. Žiaľ, dnes je významná aj kvalita P. R. objektu.
Nepoznačil vás Robert?
Keď som po nakrúcaní odišiel nadlho do Španielska, kde ma nikto nepoznal, vyhol som sa domácej sláve a musel som si získavať ľudí inými hodnotami. Po návrate som zistil, že sa ženy, ktorých hodnotenia sú pre muža-heterosexuála veľmi podstatné, rozdelili na dva tábory. Jeden sa ma zľakol - mysleli si, že so mnou nie je niečo v poriadku. Žiaľ, boli to práve tie, ktoré zaujímali mňa a s ktorými som sa chcel zhovárať. A naopak, začali sa o mňa zaujímať tie, ktoré neboli mojím ideálom záujmu a ženstva.
A čo muži?
Aj to bol zaujímavý fenomén. Odrazu so mnou zmenili spôsob komunikácie. Išli, takpovediac, rovno na vec. Hneď sa púšťali do lascívnych rečí o ženách. Pôsobil som na nich ako Robert, ktorého považovali za čistého kurevníka a podvedome predo mnou otvárali svoju siedmu komnatu, ktorú má asi každý. Odrazu sa mi skrivil celý mužský svet. Veď sú predsa aj iné hodnoty, ako len sa s niekým vyspať. Veľmi dlho som narážal len na túto tému. Bol som z toho chvíľu nešťastný a dokonca som odmietol úlohy, ktoré boli typovo podobné.
Necháte si po nakrúcaní O Dve Slabiky Pozadu oholenú hlavu?
To nie, ale teším sa, že viem, ako vyzerám bez vlasov.

Kto je to
Mikuláš Křen (31) sa odmalička venuje herectvu. Prvýkrát sa objavil na plátne ako trojročný vo filme Jak se točí Rozmarýny režisérky Plívové-Šimkové. Medzi mnohé filmy, v ktorých účinkoval v epizodických postavách, patrí aj Veľká láska (r. Rodger Vadim 1993), Joint Venture (r. Dieter Berner 1994), Tom is Alone (r. Fabien Besnard 1998), Úsmev klauna (r. Eric Besnard 1998), Cold War (r. Hans Horn1998). Väčšie postavy stvárnil v českých filmoch Kanárek (r. Viktor Tauš), Hanele (r. Karel Kachyňa) a v kultovom filme Davida Ondříčka ‚Samotáři' podľa scenára Petra Zelenku zahral postavu Roberta. Nedávno dokončil nakrúcanie na Slovensku v režijnom debute Kataríny Šulajovej O Dve Slabiky Pozadu, kde hrá po boku Zuzany Šulajovej hlavnú úlohu. Okrem herectva sa venuje produkcii a réžii menších audiovizuálnych diel a reklame.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: ZUZANA ŠULAJOVÁ