Debutová kniha Hra pre tvoje modré oči neprešla previerkami, lebo sa jeho otec ako mnohí iní stal koncom 50. rokov obeťou politických perzekúcií. Musel opustiť miesto redaktora vo vydavateľstve Mladé letá aodišiel pracovať do televíznej fabriky na Oravu, kde spoznal svoju manželku, s ktorou má päť detí. V najproduktívnejšom období riešil súdny spor s Dušanom Slobodníkom, ktorý sa skončil až na Európskom súde a odchodom celej rodiny do Prahy. Dnes zažíva návrat na Slovensko. Rozprávkar, poet, prekladateľ, autor divadelných hier aj muzikálov. Ľubomír Feldek.

Fotograf sa vrátil nadšený, že ste kamoši. To sa tak rýchlo s niekým spriatelíte?
Poznal som ho ako dieťa, len som si ho po rokoch pripomenul. Je príbuzný Mira Cipára a jeho tatko bol môj inštruktor v autoškole. Raz som išiel na jazdu a pozabudol som sa, tak som si predtým vypil. Zrazu bola nečakaná akcia, policajti kontrolovali práve autoškoly. Musel som sa mu priznať a myslel som si, že sa nahnevá, ale on ma prekvapil, že pil tiež. Nakoniec sa mu to podarilo uhrať.
Ako je to s vašimi priateľstvami? Keď ste riešili spor s Dušanom Slobodníkom, a nakoniec ste odišli do Prahy, vyčistili sa vám vzťahy? Ktorí priatelia pri vás ostali a ktorí vás opustili?
Nerád sa k tomu vraciam. Prirodzene, priatelia sa občas vystriedajú, ale nepripisujem to práve tejto kauze. Našťastie je to väčšinou tak, ako hovorieval Milan Paštéka: "Človek sa musí trápiť s tými starými kamarátmi." (Smiech.)
Ako sa dalo v takej napätej situácii tvoriť?
Čo človek zo svojho života nepotrebuje, to vytesňuje. Ja to prelomové obdobie vytesňujem.
Existuje romantická predstava umelca, ktorý najlepšie tvorí, keď trpí. Dá sa to, čo treba zo života vytesniť, chápať v nejakom zmysle aj pozitívne?
Nebohý Alexander Matuška si v Klube spisovateľov prisadol k mojej žene a povedal jej - klam ho, buď mu neverná a bude mať o čom písať. Moja žena je v tomto zmysle veľmi zlá múza. Aspoň dúfam. Štastie nie je príliš dobrá téma pre poéziu. Starí Číňania hovorili, že básnik má byť buď veľmi mladý, alebo veľmi starý. Najviac problémov s tým, čo bude, má mladý človek, a starý človek má najviac problémov s tým, čo už nebude. Poézia je však ako zväčšovacie sklíčko. Dobrý básnik vystačí aj s málom trápenia a zlému ani sto rokov utrpenia nepomôže. Apollinaire bol tri dni vo väzení a napísal jednu z najkrajších básní. Pred vstupom do určenej cely / ma vyzliekli a stál som nahý... Jemu na to stačili tri dni, niekomu by ani doživotie nebolo dosť.
Ibaže ja sa pýtam na iné trápenia. Podobnú situáciu ste zažili pri debute Hra pre tvoje modré oči. Koncom 50. rokov sa stal váš otec obeťou politických tlakov a vaša kniha neprešla previerkami. Začiatky aj najproduktívnejšie obdobie ste mali zahatené podobne. Sú takéto situácie umelecky príťažou?
Pamätám si to, ale hodnotím to pozitívne, lebo každý poriadny básnik má nejakú zošrotovanú kniha. Taká kniha býva spravidla tá najslávnejšia. Mladí ľudia si už dnes nevedia predstaviť, ako vyzerala cenzúra, a toto používam ako príklad. Keď človeka chceli nachytať, tak ho nachytali na čom chceli. Mňa napríklad: Číňanky majú šikmé oči / vidia šikmý svet / tam kde ty vidíš rovinku / ony vidia briežok / a môžu sa všade sánkovať... Tak toto bola urážka veľkého čínskeho ľudu. Zo zošrotovanej knihy netreba robiť tragédiu, umelci, ktorí sú o tom schopní písať romány, by si mali občas zahryznúť do jazyka. Tragédiou bolo, keď šrotovali ľudské životy a osudy. Napodiv, práve títo ľudia neradi o svojom trápení hovoria. Máme za sebou Vianoce a vždy sa vtedy v rádiách hovorili príhovory k ľuďom, ktorí nemôžu byť za štedrovečerným stolom a ktorí nemôžu byť doma. Zaujímavé, nikdy sa neprihovárali tým, ktorí doma nemohli byť aj desať rokov. Chcel som nájsť teraz do rozhlasovej relácie niekoho, kto mi o tomto trápení porozpráva, ale nikto nechcel. Líšia sa ľudia, ktorí zažili skutočné utrpenie a ktorí len frajerské. Čím menej kto trpel, tým viac o tom rozprával. Nechcem hovoriť o utrpení.
Mali by si zahryznúť do jazyka. Nemali ste pocit, že ste si mali odhryznúť ruku, keď ste písali o Slobodníkovi, a takto sa to vyvŕbilo?
Básnici robia oveľa hroznejšie veci kvôli štyrom riadkom.
Prečo ste tak ťažko niesli odchod do Prahy? Nie ste kozmopolita?
Nie som. Som zadubený Slovák. (Smiech.) Ani s utrpením v Prahe to však netreba preháňať. Praha je krásna a úžasná, nemám sa na čo sťažovať. Práve tam som získal mnoho možností na prácu, posledná kniha rozprávok by bez nej nebola vznikla. Napísal som aj veľa básní na tému, aké je byť na dvoch miestach, a to nielen v priestorovom zmysle. Kto býva na dvoch miestach medzi dvoma / perónmi blúdi - nevie, kde má, čo má. / Vďaka ti, Bože, že si stvoril krčmu! / Do prvej vojdem - a viem, že som doma.
Mimo Bratislavy som si len silno uvedomil, ako mám Bratislavu rád. Ako básnik som viazaný na jazyk. Nemôžem sa zobrať do Los Angeles a žiariť tam ako Pállfy s hokejkou. Nie som kozmopolita.
Ale veď vy máte predsa holandských predkov. Hovoríte o sebe, že ste bludný Holanďan. Tak aký bludný?
Teraz som preložil 25 básní svojho holandského predka van Veldekeho. Ktovie, koľko ich ostane po mne. V Maastrichte máme aj námestie so sochou. O zážitku z cesty tam som aj písal. Na námestí som sa tam v krčmičke legitimoval čašníkovi, ktorý mi poďakoval, že som sa po 800 rokoch vrátil. Účet som však musel zaplatiť. A to by slovenský čašník nikdy neurobil, keby sa niekto po osemsto rokoch vrátil do jeho rodného mesta. Mohol by príjemne a dlho mulatovať zadarmo!
To tak dôverujete Slovákom?
Nie, tak dôverujem slovenským čašníkom.
Na voľby ste sa vracali na Slovensko. Prečo ste to nevzdali?
Najprv som sa na voľby vracať nemohol, lebo sa Mečiar s Klausom dohodli, že občania nemôžu mať občianstvo štátu, v ktorom ich rozdelenie nezastihlo. Tristotisíc Slovákov pripravili o občianstvo. Dnes je módne nenájsť na Dzurindovi ani chlp dobrého, ale ja jemu a Zemanovi vďačím, že sa mi po niekoľkých rokoch to občianstvo vrátilo.
Ako dnes hodnotíte situáciu na Slovensku?
Teším sa, že som tu. Pestujem zdravý pohyb. Nechodím síce na prechádzky, lebo ma to nudí, ale medzi Prahou a Bratislavou som najazdil stotisíc kilometrov. Naše najväčšie investície sú za benzín a telefón.
A tá situácia na Slovensku?
Ja do zákulisia nevidím a to, čo je, treba vydržať. (Smiech.)
Vy ste boli proti rozdeleniu Československa. Ešte stále si myslíte, že sa tak nemalo stať?
V roku 1991 som napísal niekoľko článkov o konfederácii. Nemôžem zaprieť svoju konfederatívnu minulosť, naozaj som si myslel, že by sa štátoprávna situácia mala riešiť konfederáciou. Vyriešila sa inak. Na samotnom rozdelení Slovenska nevidím nič neprirodzené, iba mi bolo a je ľúto, že to padlo do rúk ľudí, ktorí mysleli len na to, ako si dve mafie rozdelia, čo tu bolo. Pod národnou zástavou si mnohí riešili aj eštébácku a inú minulosť.
Takže už ste s tým vyrovnaný?
Prekladal som indického básnika Thákura a pri krste som urobil malý výklad o zaradení tohto nadčasového básnika do času. Európska kultúra si vďaka komunikácii s východnou uvedomila, že v Indii je kolíska veľkej rodiny indoeurópskych jazykov, kde patrí aj slovenčina. Vďaka tomuto objavu urobil Pavol Jozef Šafárik geniálnu klasifikáciu jazykov a prvýkrát sa slovenčina neobjavuje ako české nárečie - čo tvrdil Josef Dobrovský - ale ako samostatný jazyk. Takže nie Mečiar a Klaus rozdelili Československú republiku, ale urobil to už Pavol Jozef Šafárik. (Smiech.) Keď si o rozdelení nemyslí nič zlé Havel ani Vaculík, prečo by som si to mal myslieť ja? Európske národy sú jazykové, a bola len otázka času, kedy z jazykového národa - Slovákov - vznikne štát. Osudný omyl VPN je, že to pustili práve tým ľuďom.
Dnes sme svedkami láskavosti a úcty prelínania týchto našich kultúr. Vidieť to na knihách, divadle...
To prelínanie je starého dáta. Ja osobne ďakujem českej kultúre aj za všetko, čo viem o básnickom preklade. A Česi by zasa nemali Slávy dceru, keby sa v Mošovciach nenarodil Ján Kollár.
Spomínate preklady. Máte ich na konte veľa - Shakespeara, Rimbauda, Puškina, Veldekeho. Koľko jazykov vlastne ovládate?
Jeden - slovenský.
Ako sa to teda robí? Necháte si urobiť preklad a nie je tak dôležitá reč ako verš?
Podľa parkety, na ktorej sa pohybujete. Puškina som mohol prekladať bez slovníka, Jevtušenkovej ruštine som vôbec nerozumel. Živý jazyk patrí ľuďom, ktorí ho študujú. Nemiešam sa preto do prekladania súčasných básnikov, ale len klasikov. Dôležité sa tam odohráva nie v jazyku originálu, ale v jazyku prekladu. Pozor, aj to nie slovenskom, ale v jazyku poézie. Toto nemôžete uplatniť na prózu.
Takže je zbytočné študovať jazyky s cieľom prekladať knihy poézie?
Nie. Na Slovensku máme veľké šťastie, lebo máme toľko špecialistov na jazyky, že sa to ani veriť nechce. Na katedre orientalistiky vie jeden po malajsky, druhý po turecky, a každý z nich je schopný urobiť pre mňa základný preklad. Nebohá Hanka Vlčková - Doležalová mi priniesla doslovný preklad čínskeho eposu pastierskeho národa Sani - Ašma. Povedala, že to nikdy nebolo v origináli zaznamenané, do čínštiny ho preložili čínski folkloristi. Ten národ mal jazyk bližší slovenčine ako čínštine a tvrdila mi, že nech to urobím akokoľvek, bude to lepšie ako čínska verzia. Nebolo mi viac treba...
Hovorili ste, že siahate po klasikoch. Sú overení. Nebol teda neznámy van Veldeke z 12. storočia riskom?
Musel som nájsť človeka, ktorý jazyk 12. storočia rozlúskne. Našiel som ho v Prahe - Mojmír Grygar dvadsať rokov prednášal na amsterdamskej univerzite. Máme raritu - slovenský preklad predbehol český. Melódie sa nezachovali, len 25 textov. Kedysi ich prednášali minnesangeri - ovládali štyri umenia. Vedeli si text napísať, zhudobniť, ovládali nástroj a sami sa vedeli sprevádzať. Aj dnes sú takí minnesangeri - napríklad Miro Žbirka. K tomuto vydaniu však Pavol Šuška niektoré texty zhudobnil a spieva ich moja dcéra Katka a Martin Hudec. Sú súčasťou knihy ako bonus.
Recenzie hovoria, že vaše preklady nie sú také verné, ale sú o to prístupnejšie ľuďom.
Je to trochu mýtus. Prekladám verne. Je to ako s manželskou neverou. Tí, čo vyzerajú veľmi verní, sú obyčajne neverní, a naopak.
Vynikajúco ste preložili Shakeaspearove sonety. Myslíte si, že bol Shakespeare homosexuál?
Som o tom presvedčený! Z tých sonetov je 126 venovaných chlapovi a len 28 žene. Nakoniec, aj v jeho hrách sa ženy prezliekajú na mužov, muži za ženy. Nie každý si to však myslí...
Od sonetov ste postúpili k prekladu divadelnej hry Večer trojkráľový. Aký je medzi tým rozdiel?
Ten rozdiel je napríklad v tom, ako sa pýtate. Vy ešte viete, že to bol Večer trojkráľový, ale dnes je to už Trojkráľový večer. Stačí, keď sa obráti poradie slov, a sme v inej generácii. Starší prekladatelia považovali inverziu za znak poézie, ja sa jej vyhýbam, čím tiež dosahujem aktuálnejší účinok. Niekedy to stojí na maličkostiach. Divadlo je otázkou súčasného jazyka, a preto sa robia divadelné preklady vždy odznova. Prichádzajú nové generácie hercov aj divákov a preklad, ktorý ich má spojiť, musí vychádzať z ich súčasného jazyka. Niekedy prekladatelia vedeli, že divadelný preklad vyjde aj knižne, robili sa k nim výklady a poznámky. Dnes vieme, že všetko prebehne len v jeden večer a len medzi javiskom a hľadiskom, preklad musí slúžiť najmä hercovi a divákovi, až potom čitateľovi.
Prekladáte Rómea a Júliu pre režiséra Martina Hubu na pražské Letné shakespearovské slávnosti. Tieto hry vždy prekladá český britofil Martin Hilský. Sledovali ste predošlé preklady Martina Hilského? Budete spolupracovať?
S Hilským som už spolupracoval na hre Skrotenie zlej ženy, ktoré bolo dvojjazyčné - ja som robil postavy pre Slovákov, Hilský pre Čechov. Slováci sa však alternovali len so Slovákmi, Česi s Čechmi. Teraz robíme dva celé preklady tak, že aj alternácie sú slovensko-české. Je kompletné české aj slovenské obsadenie, ale striedať sa už budú rôzne. Mne sa musia verše viazať na predchádzajúcu repliku českú aj slovenskú, rovnako aj Hilskému. Je to veľká zábava.
A čo Horor v horárni podľa Hviezdoslava? Vy rád deklamujete svoje básne a texty sám. Aký je to pocit, keď ich počujete z úst hercov? Nemáte chuť režírovať ich?
Herci, dramaturgovia a režiséri sú takí dobrí, že nepotrebujú moje zásahy, keď je preklad zrozumiteľný. Chodievam na prvé čítačky, kde je dobré povedať hercom niečo o verši. Herec má ťažkú úlohu realizovať verš, ktorý divák nevidí. Raz som zažil na čítačke Cyrana, kde strážil verš sám Cyrano - Milan Lasica - a Roxanu hrala Anna Šišková, keď v jednej replike urobila prídych pri Ach! Lasica ju prerušil, aby tam nevzdychala, lebo tým pridá jednu slabiku a potom to už nie je alexandrín. Tam som naozaj nemal čo robiť...
Sú aj dnešní básnici takto teoreticky zdatní?
Ako ktorí. Kto nastúpi od začiatku do voľného verša, ťažko bude prekladať Shakespearove Sonety.
Aký máte vzťah k voľnému veršu?
Je rovnako starý ako viazaný. Aj v Biblii sú voľné verše. Je to rovnocenné.
Mali ste skúsenosť aj s muzikálom. Dokonca prvá vaša vec v češtine bol práve muzikál Snehová kráľovná. Aká to bola práca?
Áno, urobil som ho v češtine, a môj priateľ Jiří Žáček povedal, že sa prejavila moja lakomosť, lebo nedám zarobiť prekladateľovi. Je na tom niečo pravdy. (Smiech.)
Máte skúsenosť len s textom, ktorý skladateľ zhudobní, alebo ste aj textovali aj pesničky?
Celý život to robím ako hobby, teda raz za čas. Neprenikol som do tej práce ako správny textár, ale keď ma niekto osloví, urobím to rád. Keď sa zhudobňuje slovenský text, je pieseň veľmi poznamenaná slovenčinou s prízvukom na prvej slabike a prevahou dvojslabičných slov. Zo slovenského textu ťažko urobíte anglickú pesničku. Niekedy je pre pieseň lepšie textovať hudbu. Ale keď je melódia príliš anglická, text je často o ničom. Robím oboma spôsobmi.
O kapele No name ste povedali, že oceňujete, že ich texty sú zhudobnenou poéziou. Ktorých muzikantov ešte oceňujete?
Sme malá kultúra, jeden umelec musí robiť viac vecí. Nemáme to rozparcelované ako v silnejších kultúrach. V Čechách sa máloktorému textárovi podarilo byť aj básnikom. Hoci napríklad textár Zdeněk Borovec bol regulérny básnik, technicky vybavený ako Nezval, ale nikto ho nepovažoval za básnika. Na Slovensku je skvelé, že nikto takéto zaradenia nerešpektuje.
A konkrétne?
Boris Filan, Daniel Hevier, Milan Lasica, Ján Strasser, Tomáš Janovic, Kamil Peteraj a ospravedlňujem sa všetkých, ktorých nemenujem, ale sú. Rovnaké je to s ilustrátormi. Keď český ilustrátor robí knihu, robí ju podľa tiráže, pre ktorú vekovú kategóriu je určená. Ťažko by bola v Čechách vyšla kniha rozprávok s Brunovského ilustráciami. Cipár ani Brunovský by sa do tiráže nikdy nepozreli, boli slobodní. Sme nedisciplinovaný národ a vďaka tomu tu vznikla tradícia ilustrácie, bienále, a je nám to len k dobru.
Vaše veľkoknihy rozprávok na pomedzí možnosti detskej chápavosti a ešte k tomu Brunovského ilustrácie! Ako ste hľadali jeho pokračovateľa pre svoju poslednú knihu rozprávok?
Dostal som voľnú ruku vo výbere ilustrátora. Poradil som sa s Dušanom Kállayom, on bol zaneprázdnený Andersenom, a odporučil mi Petra Uchnára. Pracoval na tom rok, urobil to skvele, je nositeľom slovenskej tradície. Vyjde to aj v Čechách. Zatiaľ tam paralelne vyšla kniha dvojice Šrut Frantová Velká kniha českých pohádek, ale vydavateľ o nej povedal, že má len jednu chybu - že tá slovenská je krajšia. (Smiech.) Ale aj česká je pekná.
Máte veľkú zásluhu, že vaša manželka Oľga písala. Prečo ste na tom tak trval? Prečo nestačilo, že chce byť s deťmi?
Oľga ma upútala inými vecami, zaobišiel by som sa aj bez jej rozprávačského talentu, ale dostal som k nej aj tento bonus. Má úžasný zmysel pre detail, má svoj svet, ktorý je pre prozaika veľmi dôležitý. Ako mal Šikula svoju Modru a Sloboda Devínsku, tak má Oľga svoju Oravu. Vedela úžasne rozprávať a nechápal som, prečo by to nemala napísať, musel som na tom trvať. Inak by sa bola prerozprávala životom, ako sa Slováci prerozprávali svojimi dejinami. Teraz už má vďaka televízii možnosť aj rozprávať.
Áno, dnes je Oľga aj v televízii... Nevypomstilo sa vám to, že ste ju spopularizovali?
Najvýstižnejšie je štvorveršie, ktoré som jej venoval na počesť jej známosti: "S tým bradatým, čo ide, to je Feldeková!" / To počúvam na každom rohu zas a znova. / Nevolaj si ju ešte, Bože, do neba, / lebo ťa anjeli viac menom neoslovia!
Prežívate z toho radosť?
Áno, som veľmi rád. Ja nie som až taký spoločenský, ako (ne)vyzerám. (Smiech.) S alkoholom sa mi to darí, ale možno ani moja žena nie je až taká spoločenská, ako je uvoľnená. A to práve preto, lebo má ten svoj svet, spomienky. Čo sa dalo, to som ja zabudol, musím si vymýšľať aj svoje detstvo. Preto píšem rozprávky. Ona si veľa pamätá, niekedy zachádza až do 19. storočia, takže to vyzerá akoby mala 150 rokov. To je schopnosť dobrých prozaikov. Zvláštne, ja píšem viac ako ona, hoci ona píše ľahšie. Oľga nemá zábrany. Môže rozprávať hocikedy a pri tom zabudne, že to má napísať.

Povedali o ňom:

Fero Guldan
výtvarník
Pamätám si deväťhodinové ohnivé diskusie Ľuba Feldeka s Jurajom Špitzerom o prekladoch z francúštiny. Napriek tomu, že som po francúzsky nikdy nevedel, bolo to lepšie ako ktorákoľvek vysoká škola, to boli tie pravé semestre. S Ľubom mám roky hlboko priateľský vzťah a hoci nerád používam slovo umenie, s ním sa dá ako iba s málokým hovoriť aj o umení a poézii. Rád s ním spolupracujem, teraz som mu ilustroval knihu, ktorá má vyjsť v januári - Lekárnička zamilovaných. Navzájom sa učíme minimalizmu v tvorbe, lebo času je málo, beží rýchlo a urobiť toho treba veľa.

Milan M. Šimečka
šéfredaktor SME
Do Ľuba som sa zaľúbil, keď v novembri 1989 najprv na námestí demonštratívne odhodil červenú knižku a o niekoľko dní neskôr, keď som sa ho vážne pýtal, prečo to urobil, s vážnou tvárou mi odpovedal: "Lebo idem len do vyhratých zápasov." Takýto absolútny zmysel pre humor nemá na Slovensku nikto. Ľubo totiž všetky zápasy o lepšie Slovensko, do ktorých sa vložil, prehral (a my s ním). Ale za tú srandu s ním to stálo.

Tomáš Janovic
básnik, spisovateľ
Neverím, že Ľubo Feldek je iba jeden človek. Knižky s jeho logom mi v knižniciobsadili celú dlhú policu. Hovorme teda o kvalitnom tíme Ľ. F., ktorému naša kultúra vďačí za veľmi veľa. A ja osobne za to, že v slovenskom umení udržiava duchaplnosť. Iste aj preto, že sám je plný ducha.

Kto je to
Ľubomír Feldek je autorom mnohých rozprávkových veľkokníh, ktoré vychádzali s ilustráciami Albína Brunovského, poslednú ilustroval Peter Uchnár. Do slovenčiny preložil množstvo svetových klasikov z ruštiny, francúštiny, angličtiny. Prekladá Shakespearove divadelné hry, prebásnil a zdramatizoval Hviezdoslavovu Hájnikovu ženu. Momentálne hrá SND v jeho preklade Trojkráľový večer a Horor v horárni. Pracuje na preklade Rómea a Júlie s Martinom Hilským pre Letné shakespearovské slávnosti. V januári mu vychádza kniha Lekárnička zamilovaných s ilustráciami Fera Guldana a do distribúcie je pripravená kniha prekladov jeho predka - holandského stredovekého umelca Henrica van Veldekeho Krásne slovo, sladká melódia. Pravidelne moderuje večery v bratislavskom V-klube Bratislavská káva.

Autor: KATA RAČKOVÁ / Foto: ROMAN FERSTL