Záchranári Július Ludas (zľava), Zdenko Závodný, Július Predajniansky a Martin Horský z Malaciek zasahovali pri hromadnej katastrofe prvýkrát. FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Aký bol prvý pocit, keď ste do Iránu dorazili?
„Trošku zarážajúci, videli sme plačúcich ľudí, mŕtvoly, ktoré vedľa nich ležali. Mal som z toho určitý strach, ešte som také niečo nezažil."
Ako ste sa potom z toho dostali?
„Prišli sme do tábora, začali sme to brať ako prácu a postupne sa to urovnávalo, bral som to normálne. Prvý pocit bol najhorší."
Ako vyzeral váš bežný deň?
„Ráno sme sa narýchlo naraňajkovali, prišli po nás a vyrazili sme autami na miesto určenia. Vyhľadávali sme ľudí, čo trvalo tri-štyri hodiny - záležalo na psoch, koľko vládali. Dve hodiny sme obedovali, trošku odpočívali a pokračovali až do večera, kým bolo vidno. V tme sa už robiť nemohlo, bolo to nebezpečné. V tíme sme boli štyria záchranári a dvaja psovodi."
Koľko ste našli tiel, ak ste to vôbec počítali?
„Veľmi nás to nezaujímalo, ale asi sedem, najprv tri ženy."
Išli ste tam zachraňovať živých ľudí, ale to sa nepodarilo.
„Dúfal som a veril, že nejakého živého by sme mohli nájsť. Keď sme však prišli a videli sme, ako majú stavané domy, zistili sme, že nie je šanca prežiť. Všetkých zavalil prach."
Malo to potom ešte nejaký význam?
„Myslím, že áno. Ľudia hľadali svojich príbuzných, a keď sme im pomohli, boli radi."
Ako sa ľudia správali?
„To mi bolo trošku divné, u nás by to bolo iné. Zdalo sa mi, akoby to brali normálne, iba ženy mali taký zvláštny nárek. S mŕtvolami sa dokonca niektorí fotili, čo bol pre mňa šok."
Ešte by ste zostali?
„Je to únavné, stále ručne kopať. Prístroje nám boli nanič, využili sme iba lopaty. Keby bolo viac oddychu, ešte by som zostal."
Na akcii ste boli prvýkrát, išli by ste znovu?
„Áno."
(mož)
