Minister vnútra Vladimír Palko (vpravo) poďakoval tímu, veliteľ záchranárov Emil Gažo vydal rozkaz na odchod z Iránu aj pre hroziacu karanténu. FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
BRATISLAVA - Minister vnútra Vladimír Palko včera poďakoval všetkým záchranárom, ktorí boli v Iráne. Vrátili sa vo štvrtok večer vládnym špeciálom. Svoje rodiny uvideli až včera, najskôr boli na lekárskych prehliadkach či pohovoroch u psychológa. Všetci sú zdraví.
Slovensko bolo najmenšou z 24 krajín, ktoré v Iráne pomáhali. Palko povedal, že Slováci boli na mieste tretí v poradí po Rusoch a Čechoch. Hoci odlietali o deň neskôr ako Česi, vyrazili vraj najskôr, ako to len šlo.
Problém bol s veľkým lietadlom, ktoré Slovensko nemá a Ukrajina ho nemohla hneď poskytnúť. Mnohí záchranári hovorili, že Česi mali náskok aj preto, že v Prahe je iránske veľvyslanectvo, a v Bratislave nie.
Palko dal záchrannú akciu do súvislosti s bojom proti terorizmu. Účasť našich záchranárov podľa neho prispela k zmierneniu napätia medzi „priestorom európsko-severoamerickým a islamského sveta". Záchranári sa stretli aj s iránskym ministrom zahraničných vecí.
Menšie zdravotné problémy mali záchranári v Iráne iba so zápalom očných slizníc, ale podľa Palka bolo riziko ťažších infekcií veľké. Hrozilo, že v meste Bam bude karanténa a v takom prípade by museli záchranári ostať v priestore ďalšie dva týždne. Veliteľ záchranného modulu Emil Gažo povedal, že aj preto „vydal rozkaz opustiť mesto". Slováci boli jedni z posledných odchádzajúcich záchranárov.
Slovensko vyslalo do Iránu aj humanitárnu pomoc - stany a ohrievače, ktoré žiadala iránska strana. „Okrem toho žiadali ešte lieky, ale tie nemáme," povedal riaditeľ úradu civilnej ochrany ministerstva vnútra Milan Šišulák.
Náklady na akciu záchranárov boli tri milióny korún, humanitárna pomoc stála milión a pol.
Najdôležitejšie boli psy
Nádej, že v meste Bam záchranári nájdu niekoho živého, bola malá. Pod sutinami hlinených budov sa takmer všetci zasypaní zadusili. „Umierali pod nánosmi prachu," povedal veliteľ Emil Gažo.
Po príchode záchranári nespali 48 hodín, napriek tomu začali okamžite s hľadaním. „V tom období ešte nefungovalo ani stredisko OSN, improvizovalo sa, chcelo to odvahu," hovorí Gažo. Napokon sa podarilo nájsť 27 mŕtvych tiel, živého nikoho. Mnohí v to však verili do poslednej chvíle.
Najdôležitejšie boli psy. „Bez nich by sme tam boli zbytočne," hovorí záchranár z Malaciek. Často sa stalo, že pes len medzinárodne dohovorenými znakmi označil nejaké miesto a príbuzní, ktorí sa zhromaždili okolo domu, sami začali hrabať. „Vytiahli príbuzného, mŕtvola bola celá čierna, vôbec sa nedala identifikovať, pomodlili sa a uložili ho na zem." Psy druhý a tretí deň označili spolu sto miest.
Mestom sa šíril nepríjemný zápach, ktorý každým dňom narastal. Mnohí Iránci sa so psami aj fotografovali, doteraz ich poznali najmä ako strážcov dobytka alebo oviec. „Psy sa museli rýchlo aklimatizovať, v Iráne boli cez deň 24-stupňové teploty," povedal policajný šéf odboru kynológie Alexander Berek. „Mali sme výhodu, lebo naše psy sú cvičené na kombinovaný mŕtvolný aj živý pach."
„Ľudia záchranárov takmer strhávali z áut, aby sa išli pozrieť ešte sem alebo tam," povedal šéf súkromného Komplexného záchranárskeho systému Ján Culka.
Záchranári niekoľkokrát pocítili, ako sa v Iráne trasie zem, nebolo to však nič vážne. „Boli to také krátke jedno- či dvojsekundové otrasy."
Tri ženy dobrovoľníčky, ktoré boli členkami tímu, museli mať z náboženských dôvodov stále na hlave prikrývky. Záchranárom pomáhal aj tlmočník zo Slovenska - pán Mortez z Ružomberka. Je rodákom z Teheránu, na Slovensku žije štrnásť rokov.
Sociálne zariadenia v Iráne neboli. Záchranári sa umývali vlastnou vodou vonku. „Veľa Iráncov sme videli odchádzať preč, tí, čo zostanú, budú bývať v tábore," hovorí ďalší záchranár z Malaciek.
Poslednú noc záchranári prespali v hoteli v meste Kermán. „Dobre sme sa tam najedli, iránska strava je vynikajúca," pochvaľoval si jeden z nich. (mož)
