spisovateľ oslávi 1. januára 85. narodeniny.
Svet dospievajúceho Holdena Caufielda, ktorý vykreslil v románe Kto chytá v žite, je zaujímavý pre stále nových a nových čitateľov, pravdepodobne najmä vďaka čiernemu humoru, bez ktorého „neprežijete". Román je napísaný s úplnou bezprostrednosťou a úprimným odporom k prázdnej existencii dospelých. Jeho autora začali čitatelia uctievať ako slávnu osobu, ktorá sa však vznešene vzdala všetkých pôct. V duchu jeho diela napokon v prípade spoločenských pôct niet o čo stáť.
Jeho postavy sú podľa mnohých zrozumiteľnejšie než Salinger sám.
Narodil sa prosperujúcemu obchodníkovi s kóšer šunkou a vyrastal v luxuse newyorskej Park Avenue. „Chodil síce na viacero vysokých škôl, ale nedovolil, aby sa školské osnovy krížili s jeho osobným štúdiom profesionálnych spisovateľov. Spolužiakom na vojenskej akadémii Valley Forge pripadal Jerry ako náladový, zlostný a uštipačný chuligán. „Dosť neobľúbené indivíduum s vodnatou tvárou," spomína jeden z nich. Práve na tejto škole začal „spisovať prvé poviedky v noci pod perinou pri baterke", ako sám spomína.
„Celý prvý semester v škole sa Salinger jednoducho iba pozeral z okna. Druhý rok v pozeraní pokračoval a na jeho konci prišiel so svojou prvou poviedkou," hovorí učiteľ kurzov písania na Kolumbijskej univerzite Whitt Burnett. Jerry začal prispievať do časopisu New Yorker. A neskôr vydal dve zbierky poviedok.
Cez druhú svetovú vojnu sa nervovo zrútil. Vo vtedajších listoch hovorí s drásavou horkosťou o vojne a plytvaní životom. Oženil sa s Francúzkou Sylviou, ktorú poznal len pár týždňov. Ona sa po pár týždňoch vrátila do Francúzska a požiadala o rozvod.
V jeho ďalších poviedkach už namiesto jedovitosti, ktorou sa snažil maskovať svoju precitlivenosť, zaznieva krehký a stíšený tón. J. D. Salinger začína byť „vyziabnutý a temne krásny" a „neznesiteľne arogantný" - tak ho aspoň opisuje A. E. Hotchner:
„Fascinovala ma tá jeho zarputilosť a zúrivá viera vo vlastné literárne poslanie. Mal ego ako z kalenej ocele." Na románe o Holdenovi Caufieldovi začal pracovať roku1949 - „zamkol sa v zatuchnutom podnájme na Tretej ulici, doloval zo seba tú knihu a k tomu si objednával sendviče a fazuľu". Keď roku 1951 román vyšiel a všetci ho chválili, úspech uvrhol Salingera do stavu podráždeného nepokoja. Čerstvú slávu si užíval a nenávidel zároveň. Býval nepríjemný, ale niekedy sa zasa chcel zapáčiť. „Tvár mal ako z obrazov El Greca. Nevyžaroval sexuálnu, ale mentálnu silu," premýšľa o ňom jedna jeho vtedajšia známa.
V tom čase sa začal zaujímať o orientálne teórie. V zime 1952 odcestoval do Nového Anglicka a tu sa usadil v chalupe bez elektriny a tečúcej vody. Priestor, samota a ticho sa stále vracali do snov Holdenovi Caufieldovi, ale aj Salingerovi v jeho dome za dvojmetrovým plotom. Bavila ho však aj vidiecka pospolitosť: občas organizoval malé kokteily, na ktorých miestnych učiteľov a vyslúžilých dôstojníkov zabával mudrovaním o zene a joge.
V päťdesiatom piatom sa znovu oženil s Claire Douglasovou. To už bol literárnou celebritou a jeho útočisko na vidieku bolo jeho pevnosťou. Dobýjali ju celé tímy novinárov. Občas sa im podarilo ukoristiť nejakú informáciu. Napríklad, že Salinger vstáva o piatej alebo šiestej ráno a zíde dolu k malému betónovému bunkru a tam trávi pätnásťhodinový pracovný deň. „Jerry drie ako kôň. Je to úzkostlivo starostlivý remeselník, reviduje, leští a prepisuje. Na stene má na háčkoch popripichované poznámky."
Roku 1961 vydal svoju druhú, poslednú zbierku krátkych poviedok Franny a Zooey, ktorá je príbehom excentrických mladých ľudí obdarených zvláštnym nadaním a záľubami. Pätnásť nových kníh vraj schováva v trezore svojho domu. Súdnou cestou zabránil šíreniu už vytlačenej biografie a prinútil svojho agenta, aby zahodil či spálil všetku jeho korešpondenciu. Aj osemdesiatpäťročný, J. D. Salinger tvrdohlavo stále mlčí.
JITKA BOJANOVÁ, čtk
