Michal Riszdorfer.
MICHAL RISZDORFER narodený 26. mája 1977 v BratislaveKaždý komárňanský chlapec si aspoň raz sadne do lode. Michal Riszdorfer (v Bratislave sa narodil zhodou okolností, jeho mama bola zdravotnou sestrou v nemocnici v Podunajských Biskupiciach) tak urobil pred pätnástimi rokmi. Brat hrával rok futbal, stiahol ho do lodenice. To už bol juniorským majstrom sveta spolu s Bačom, Hluškom a Bogdánym, neskôr seniorským v dvojkajaku s Bačom.
Kto je najlepším športovcom v rodine Riszdorferovcov?
„Riči ma dobieha. Sprvoti som to bol ja, ale mal som štyri roky tréningového náskoku. Dnes sme si jeden-jeden. V behu, sile, rýchlosti, šikovnosti. Keď brat spomínal našu taktiku, musím predsa pochváliť Ričiho výnimočnosť. V úlohe háčika, teda prvého vlodi, je skutočným admirálom. Nech sa deje čokoľvek, aj keby videl, že nám súperi dávajú na prvých dvoch stovkách o jednu loď na frak, nespanikári. Dodrží, čo sme si dohodli. Drží tempo. V tom je svetová jednotka.
Často spomínate, že kanoistika je pre vás v prvom rade zábava. Popis tréningu naznačuje, že ide o tvrdú prácu. Napokon, kanoistikou sa živíte. Aký je pomer medzi týmito protipólmi, ak vôbec o protipóly ide?
Nejde o protipóly. Jedno podmieňuje druhé. Sú aj čarovné chvíle. Na sústredeniach v Amerike si občas začlnkujeme v parádnych letoviskách medzi jachtami boháčov. Najkrajšie je to doma, na Váhu, Nitre, Malom Dunaji. Len tak sa premávať."
Majstrovstvá sveta a olympijské hry sú práca alebo zábava?
„Ak to už odštartujú, zábava. Keď vyhráme, najkrajšia na svete."
A keď nezvíťazíte?
(Michal po dlhšom rozmýšľaní) „Aj vtedy, hoci to môžu byť najsmutnejšie chvíle na svete. Ale aj to predsa patrí k športu."
A uživí vás táto „zábava"?
„Nie, ani jedného z nás. Preto sa všetci snažíme zodpovedne študovať, hoci táto symbióza pri vrcholovom športe je veľmi, veľmi náročná. Berieme platy bežných mladých policajtov. Priznávam sa, olympiádu túžim vyhrať z dvoch príčin. Je to sen každého športovca, nech to stokrát vyznie ako fráza. Už som na jednej neuspel, viem, ako to bolí. V Aténach chcem zvíťaziť aj pre niečo iné. Pre nás kanoistov je to jediná šanca lepšie si zarobiť. Poľský zväz má približne v rozpočte napísanú rovnakú sumu ako náš. Oni v eurách, my v korunách. Pretekárov platia kluby a za tituly i zväz. Maďarské hviezdy sú zámožní chlapi s vilami. U nás je úspech stále vstupom do džungle závisti. Dnes neviem povedať, či budem po olympiáde pokračovať v kariére. Môžem sa zamestnať v rodinnej firme. Ak si niečo želám do nového roka, tak v prvom rade zdravie a šťastie pre rodičov. Bez nich by sme s Ričim nič nedokázali. Veľa obetovali, hoci nepochádzame práve z chudobných pomerov. Viem, že inak to nie je ani u Bačovcov či Vlčekovcov. Všetci sme, obrazne, ako rodinná firma."
V Amerike ste boli za necelé dva roky päť ráz. Tak, že ste mohli krajinu spoznať. Nemecký spisovateľ Joachim Fernau napísal v krátkych dejinách USA Krajina pod Sochou slobody, že medzi Američanom a Európanom je jeden podstatný rozdiel. Za oceánom chce byť človek úspešný, našinec túži byť šťastný či minimálne spokojný. Ku ktorej kategórii patríte?
„V športe sa ťažko dá oddeliť úspech od spokojnosti. V zásade však so spisovateľovým hodnotením súhlasím. A hlásim sa k Európe. Na popularitu ani publicitu si nepotrpím. Aj keď ich chápem. S novinármi sme niečo ako spoluhráči. Oni potrebujú nás, prirodzene, tiež my ich. Neznášam, ak niekto nerešpektuje moje súkromie. ‚Humbuk' mi lezie na nervy. V Amerike by som chcel istý čas žiť. Keď ste sa pýtali na profesiu po skončení kariéry, tak predovšetkým tam by som chcel robiť trénera. Iste by som mal všetko. Americký zmysel po úspechu je zväčša iba iný prístup k tomu istému. Tam i u nás víťazí túžba po šťastnej rodine. Pravdaže, v istom blahobyte. Pochybujem, že má niekto veľmi odlišné želania a sny."
