Richard Riszdorfer.
RICHARD RISZDORFER narodený 17. marca 1981 v KomárneŽartom hovorieva, že on je ten jediný víťaz. V zlatom štvorkajaku sedí totiž prvý, ktorý prejde cieľom. „Ba ani posledný nikdy nemôžem byť, aj keby sme prehrali na celej čiare. Tú smolu by mal Ďuro Bača," pridá občas na oživenie v sále Riči Riszdorfer. „Ale ja mám o všetkom najlepší prehľad, keď treba, dotlačím loď do cieľa očami," kontruje Bača.
Ako funguje spolupráca, ktorá vylučuje „nerovnakosť" formy. Je prirovnanie k trom mušketierom, ktorí boli vlastne štyria, prehnané?
„Nie je. Ak ide o vec, musíme konať ako jeden muž. Čas na spory, vysvetlenie si vecí, zjednotenie názorov sa končí dva dni pred súťažou. Rozhodne nie sme povahovo rovnakí, ale rovnaký cieľ mať musíme. A predovšetkým rovnakú túžbu ho dosiahnuť."
V kanoistike sa asi ťažko dá niečo dobehnúť šikovnou taktickou fintou. Keď ste o sekundu a pol lepší než druhá loď v cieli, ako to bolo na posledných majstrovstvách sveta v americkom Gainsville, môže sa o rok náskok vypariť?
„Chybu alebo chyby môžete urobiť predovšetkým v príprave. V žiadnom športe nie sú tituly predplatené. Zlepšiť sa môžu súperi. Na olympijskej kilometrovej trati sa chybička ešte dá napraviť, väčší kiks v žiadnom prípade. Všeličo sa môže stať, od chvíľkovej indispozície niektorého z nás, stačí menší kŕč, pošmyknutie pádla. Stane sa aj to, že sa napríklad zlomí. Priamou taktickou fintou ťažko s niekým vybabrete. Naša stratégia nie je žiadnym tajomstvom. Štart máme pomalší. To preto, že sme ľahší, prvé zábery musia byť silné. Iba v tomto okamihu je naša ,podvyživenosť' nevýhodou. Ľahšia loď letí rýchlejšie. Od 200 metrov po päťstovku sa snažíme získať náskok, ďalšiu približne dvojstovku ho kontrolujeme. V závere je na Ďurovi, aby zreval ‚hop' a záverečných 250 metrov ideme do odpadnutia. Hoci sedím v lodi prvý, nie som líder, brat a Erik ma tlačia k najvyšším obrátkam. V cieli po očku vieme, ako sme skončili, ale o priebehu sa dozvedáme postupne, o náskokoch alebo chybách vieme až na brehu."
Všetci pochádzate a vyrastali ste v Komárne. Meste so slovensko-maďarskou komunitou. Pocítili ste niekedy roztržky?
„Čo vám to napadlo. Nikdy. Sám ste povedali v našom meste je jeden skôr Slovák, iný Maďar. My máme slovenskú národnosť, ibaže hovoríme aj po maďarsky. U obyvateľov to platí zavše naopak. ( V komárňanskej Čárde nám ponúkli jedálny lístok po maďarsky, ale začali s prívetivým úsmevom obsluhovať po slovensky. Tak to na dolniakoch chodí - pozn. red. ). Iné je to na vode. Kanoistika patrí u našich susedov medzi trojicu najpopulárnejších športov. Spolu s futbalom a vodným pólom. Súťaženie s maďarským štvorkajakom má teda náboj derby. A oni prehry občas ťažšie znesú. V televízii som počul, že ak nezvíťazili Maďari, tak aspoň maďarskí Slováci. Slávny kajakársky olympijský víťaz zo Soulu 1988 a dnes jeden z popredných svetových kanoistických odborníkov Zsolt Gyulai sa napríklad chválil, akú veľkú zásluhu má na našich úspechoch. Isteže, pár ráz nás videl, navštívil i mierne poradil. Ale v zásade sa pýšil cudzím perím. Ale takéto ,naťahovačky' patria k športu. Berieme ich ako možnú stratégiu na oblamutenie súpera. Tieto podpichovačky odsúvame na vedľajšiu koľaj."
