Akokoľvek mrazivá dezilúzia vanie zo slovenského futbalu, paradoxne na ňu zaberie jednoduchý recept – úspech. Futbal je stále všeľudová hra, ktorú zvláda aj pologramotný tretí svet. Aj v hladových slovenských dolinách, kde už viac rokov dôverne poznajú, ako chutí život, keď ekonomicky zdochol pes, sa stále rodí dosť talentovaných a konkurencieschopných nôh.

Dávnejšie nie je objavné, ale stále neúprosnejšie platí, že veľký futbal sa vyhráva v hlavách. Hoci naši tréneri si zvyknú sťažovať na nedostatok medzinárodných skúseností, máme ich už vyše hlavy. Háčik je v tom, že všetky sú traumatizujúce a zrážajú hráčov ešte nižšie. Naučili sme sa prehrávať s chudobným Azerbajdžanom i bohatým Bahrajnom. Náš futbal je v medzinárodných vodách neplavcom, ktorý sa po každom ďalšom neúspešnom pokuse stále viac bojí vody.

Radolského dvadsaťjednotka mala šancu na olympiáde prekonať psychický blok z nepoznanej chuti úspechu. Na Bubenkových Pasienkoch sme sa do Sydney kvalifikovali víťazstvom nad Anglickom. Vo chvíli, keď mal náš futbal zožať životodarné sebavedomie na svetom sledovaných štadiónoch, totálne zlyhal. Od umlčaných hráčov bez názoru cez servilný postoj trénera Radolského, ktorému historická vážnosť velila vyhrotiť vec – buď pôjdu mnou nominovaní, alebo odstúpim, až po zbabelých funkcionárov zväzu. O predpokladanom krátkozrakom egoizme Interu a Slovana ani nehovoriac.

Ak by vtedy tréner Bubenko našiel v sebe veľkorysosť pred výzvou v hlavnom meste svetového športu, možno by sa mu nedávno zúročila v postupe z bulharskej dediny. Ako dobre investovaná devíza pretavená cez sebadôveru do úspechu.