Cesta k rómskej kráľovnej je dlhá. Vedie z jednej rázovitej moravskej dedinky do druhej. V chotároch ju lemujú čoraz hustejšie lesy, utopené v mliečnej hmle. Bystré u Poličky je pánubohu za chrbtom. V domčeku ako z cukru, zastrčenom v najužšej uličke, sa svieti. Počuť klavír a detské hlasy. Stará mama, ktorej farebný spev je ozdobou stredoeurópskej hudobnej etnoscény, je doma. Tu býva IDA KELAROVÁ.

Vo vašom domčeku je krásna atmosféra Vianoc. Ako ju tvoríte?

„Som špecialistka na Vianoce, každý sa prekvapí, aké ich viem robiť. Mám ich veľmi rada. Kresťanské tradície síce striktne nedodržujem, no mám svoje adventy. Začínam každý rok veľmi skoro, už prvého decembra zdobím stromček, pod ktorým postupne pribúdajú balíčky. Milujem plno darčekov. A aby atmosféra vydržala čo najdlhšie, pripravujem ešte rodine rôzne prekvapenia. Malé vnúčatá sú celý čas zvedavé, chodia okolo stromčeka a snoria. Napätie vzrastá až do Štedrého večera. A potom, keď Vianoce prepuknú, prídu sestry s deťmi, rodina, známi a sme spolu. Je to krásny pocit."

Svoj život a prácu už roky spájate s Rómami a ich hudbou. Prečo ste sa tak rozhodli?

„Možno by niekto povedal, že to, čo robím, nie je normálne. Pre mňa je. Môj otec bol Róm a pochádzal z južného Slovenska, od Galanty. Sú to moje najsilnejšie korene. Tam som spoznala slobodu, a tú som si ustrážila až doteraz."

Aká bola vaša rómska rodina?

„Môj otec mal sedem súrodencov. So starými rodičmi žili v Horných Salibách a v dospelosti sa všetci rozpŕchli do Čiech a na Moravu. V detstve som tam s ním chodievala často. Aj preto som bola tak trochu čiernou ovcou rodiny. Nerobila som celkom to, čo sa odo mňa očakávalo. Žila som vlastne akési dva životy: na Morave s mamou a otcom - to bol ten normálny, každodenný svet povinností, neustále kontrolovanie, škola, hudobka a slušné správanie. Musela som reprezentovať rodinu, mama si na tom veľmi zakladala. Na Slovensku vo mne, naopak, prepukala divokosť. Vďaka návštevám u starých rodičov som si odmalička mohla robiť aj to svoje. A starý otec mi veľa rozprával nielen o rodine, ale o celom rómskom spoločenstve. Doteraz sa tam veľmi rada vraciam."

Stále vás priťahuje len to rómske?

„Áno. Kedysi som práve tam odhalila, že Rómovia sú predsa len iní. A za tým si stojím. Už len kvôli spôsobu, akým naša rodina svoje deti vychovávala, aký priestor ku slobode im dala a ako sa voči nim citovo prejavovala. Doteraz ma to fascinuje."

V inej spoločnosti to podľa vás neexistuje?

„Pre mňa nie. Keď otec odišiel s nami na Moravu a 'integroval sa do spoločnosti', tajil, že je Róm. Bol veľmi uzavretý. Ani trochu sa nedalo rozpoznať, kto a čo je. Otvoriť sa vedel iba doma, na slovenskom juhu. Tam som mala možnosť vidieť ho aj veselého, dokonca so slzami v očiach, tam dokázal vyjadriť svoju lásku a ja som mohla vycítiť, že má naozaj krásne srdce. Boli to pre mňa silné momenty. Koľkokrát som v noci nespala, len aby som ho mohla sledovať. Bolo fascinujúce iba tak stáť a dívať sa naňho. Schovávala som sa za záclonou na verande, aby ma nechytili, pretože by ma poslali spať. Otec o tom ani nevedel. A takto som postupne zisťovala, kto vlastne je."

Čím vás jeho domáce prostredie tak oslovovalo?

„Otcova rodina bola hudobnícka. Vždy sa tam hralo také to 'maďarské' a ja som to strašne rada počúvala. Hralo sa a spievalo aj tri dni a tri noci. Keď nie na svadbe alebo v nejakej kaviarni, tak doma na záhrade. Dodnes tam stojí veľký stôl, okolo ktorého sme sa schádzali."

Máte odmalička taký hrubý hlas?

„Áno, odjakživa som mala chrapľavý, hlboký, zastretý hlas. Naša Iva ho zase mala krásny, čistý a jasný. Aj preto som si v mladosti myslela, že ja spievať nikdy nebudem."

Vaša sestra Iva Bittová sa o vašom otcovi vyjadruje tiež s obdivom, ale tvrdí opak toho, čo vy: vraj nie je Rómka. Ako je to možné?

„Fakt je, že svojho času vznikla rodinná lož, ktorá sa stala pravdou. Problém nastal ešte v generácii našich starých rodičov, ktorí síce nášmu otcovi a všetkým jeho súrodencom povedali, že sú Rómovia, ale pritom ich upozorňovali, že byť Rómom nie je pekné. Zapôsobilo to tak silno, že do dnešného dňa tým celá rodina trpí. Je to vlastne rodinné tabu. Možno bol problém v tom, kto mal tú pravdu povedať."

Prečo ste to nakoniec boli práve vy?

„Keďže ja som cestovala do Salíb najčastejšie, mala som tam aj najsilnejšie väzby. Prostredie, z ktorého otec pochádzal, som poznala zo všetkých troch sestier najlepšie. Mama nám hovorila, že Rómovia nie sme, pretože tomu neverila. Niektorí z rodiny sa však predo mnou otvorili natoľko, že boli ochotní na túto tému hovoriť."

Vám nie je ťažko hovoriť na tému, od ktorej sa ľudia radšej odvracajú?

„Pre mňa je hlavne dôležité nehanbiť sa a povedať, že otec bol Róm. Už len preto, že viem, ako sa on za to hanbil. Keď umrel, zistila som, že jediné, čo mám, je to, čo mi dal on. Muziku."

Takže rómsku muziku robíte kvôli nemu?

„Znie to všelijako, ale práve jeho smrť ma k tomu inšpirovala. Otec jednoducho chcel, aby som spievala a hrala. Hovoril mi, že ak to tak budem robiť, môže šťastne umrieť. Bol to taký citový odkaz, ktorému som v tom období nerozumela. Rebelovala som, robila som všelijaké iné veci, napokon som zakotvila v divadle. Otec sa môjho návratu k rómskej hudbe nedožil."

Akoby ste balansovali medzi trápením a šťastím. Môžete mať radosť z toho, čo robíte?

„Mám dva svety, ktoré spájam a delím. Priznám sa, kedysi ma ubíjalo, že sa otec uzavieral do seba, všetko v sebe držal, a mama zase neudržala v sebe nič a ubíjala všetkých okolo seba. Dnes viem, že od otca mám lásku a vďaka bolesti, ktorú mi zase odovzdala mama, sa mi podarilo prestať sa ľutovať a spraviť niečo dobré. Je to moja cesta."

Je to cesta, ktorou musíte, alebo chcete ísť?

„Cítim najmä, že je to potreba. Viem, že na svojej ceste nikomu neublížim. Ani sebe samej."

Začiatkom osemdesiatych rokov, keď ste pôsobili v Divadle Husa na provázku, ste odišli s vaším druhým manželom do Anglicka. Nebolo vám vtedy ľúto, že ste tu zanechali svoju rodinu?

„To boli moje divadelné časy. Žila som bohémsky život, hrala som, prijímala rôzne ponuky. Vtedy som bola sama so sebou spokojná. Odchod do Walesu s dieťaťom z prvého manželstva bol vyvrcholením tohto obdobia. Tam to vyzeralo všetko krásne a fajn, komunizmus bol ďaleko. Ale tomu svetu som nedokázala porozumieť. Čakala som tam druhé dieťa práve v čase, keď môj otec umieral a ja som o tom nevedela. Začala som sa cítiť veľmi sama. Napokon sme sa s manželom rozviedli a keď to bolo možné, vrátila som sa na Moravu."

Aké to bolo, keď ste doma opäť začínali?

„Zložité. Dnes mi je však jasné, že keby som vtedy nebola tam, dnes by som nebola tu. Kúpila som dom a prvé štyri roky som žila sama. Čosi ma stále hnalo do muziky. Začala som spievať, koncertovať, vyučovať. Postupne som si vybudovala domov a našla sa vo svojej práci. A všetko ma to nejako mimovoľne spájalo s otcom. Keď som si sadala za klavír, spomínala som, ako pri mne sedával a čakal, kedy už konečne začnem hrať, ako som postupne naozaj začala počuť, hrať, neskôr aj spievať a ako to potom zrazu neznelo falošne, ale krásne."

Dnes robíte rómske hudobné projekty spolu so svojím novým partnerom Dežom. Ako ste na seba natrafili?

„Zoznámili sme sa, keď som Deža s kapelou začala pozývať na svoje podujatia. Počas prvých dvoch rokov spolupráce sme sa na každej fotke z koncertu či sústredenia objavovali stále vedľa seba. Vtedy ani jeden z nás nemal tušenie, že raz budeme spolu. A potom sa to nejako stalo. Jedného dňa som si uvedomila, že pri ňom cítim zvláštne teplo. Pripadalo mi to, akoby sme sa poznali celé roky. Odvtedy spolu žijeme, cestujeme, koncertujeme, učíme. Je to už sedem rokov. Zrejme sa stal nejaký zázrak. Dežo je človek, ktorého som hľadala celý život. Teraz máme vo svete veľa priaznivcov. Kamkoľvek pricestujeme, každý má naše piesne rád a rešpektuje nás. Sme stále spolu."

A ako je to s rómčinou, ovládate ju?

„Otec mi hovorieval - nemusíš vedieť jazyk, ak budeš hrať hudbu, každý ti bude rozumieť. Ale jazyk je, samozrejme, dôležitý, pretože sa s ním spájajú korene človeka. V našej rodine sa to jednoducho zaprelo. Otca som nikdy nepočula hovoriť po rómsky. Nenaučila som sa to ani od babičky a starého otca. No všetko, čo hovorím a robím, mám prežité cez nich. S rómčinou som vlastne začala, až keď som stretla Deža. On ma inšpiroval a kráčame v tom spolu."

Rozlišujete medzi českou, maďarskou alebo slovenskou rómčinou?

„Rómčina je stále jeden jazyk a podobne ako iné jazyky má rôzne dialekty. Napríklad aj slovenčina má iný slovník na východe a iný na juhu krajiny. Dežo pochádza z Bardejova. Ja som prenikla do jeho rómčiny a držím sa jej."

Majú Rómovia okrem svojho pôvodu ešte niečo spoločné?

„Majú spoločné to, čo aj všetci Nerómovia: boja sa sami seba, a tak si stavajú bariéru. Rasizmus nevzniká len zo strany gadžov, ale aj medzi samotnými Rómami. Bariéra medzi akýmikoľvek ľuďmi je však vždy spoločná. Preto by sa mala spoločne búrať."

Je podľa vás dôležité rozlišovať Rómov?

„To je práve tá otázka. Je to vždy individuálne. Ja mám skúsenosť z našej rodiny, iný zase z inej rodiny. Okrem toho sú rôzne vrstvy Rómov. Tí integrovaní sú dnes inteligentní, vyštudovaní, no svoj pôvod väčšinou zapierajú. A to stále z rovnakého dôvodu. Môžu si to dovoliť. Stačí, že majú len trošku svetlejšiu farbu. Práve oni by však mohli tých slabších nejako inšpirovať a dostať ich ďalej."

Rómska otázka vyvoláva rozporuplné názory. Mnohí ľudia sú presvedčení, že sa s ňou nedá robiť nič. Ako to vidíte vy?

„Je to zložitá situácia. Problém rómskeho rasizmu je u nás dlhodobý a veľmi zanedbaný. Myslím si, že na jeho riešenie bude treba niekoľko generácií. Verím, že situácia sa obráti k lepšiemu, ale viem, že sa toho nedožijem. Rómovia sa u nás stále posudzujú podľa toho, akej sú farby, a nie podľa toho, akí sú ľudia. Aj preto sa snažím držať pri sebe rómskych muzikantov a reprezentovať rómsku kultúru na profesionálnej úrovni. Robím to úmyselne. Sú to špičkoví muzikanti a hrajú našu muziku. A ak si iba jeden poslucháč a divák povie - aha, tak predsa nie sú všetci rovnakí, je to krok dopredu."

FOTO SME - PAVOL FUNTÁL a archív

Ida Kelarová (1956) prežila prvé roky života vo Vrbne pod Pradědom. Žila s rodičmi v Prešove, neskôr v Opave a v Brne. Jej otec Koloman Bitto bol známym hudobníkom, ktorý pochádzal z Horných Salíb a v detstve zaistil svojim trom dcéram hudobné vzdelanie. Jednou z nich je známa speváčka Iva Bittová. Ida chodila na violončelo a klavír, študovala na ostravskom, neskôr na Janáčkovom konzervatóriu múzických umení v Brne. V roku 1977 sa stala členkou súboru Divadla Husa na provázku. Od roku 1983 podniká početné koncertné a pedagogické cesty po celom svete. Koncertuje so svojou kapelou Romano Rat. Pod jej vedením vznikla Medzinárodná škola pre ľudský hlas. Uplatňuje svoj výrazný talent ako interpretka aj ako hlasová pedagogička. V súčasnosti žije na Morave v Bystrom u Poličky, má syna (29) a dcéru (19).