Adela Straková nám v reklame už celé týždne pred sviatkami navodzovala štedrú atmosféru. Mladí sa čudovali, starší upadali do nostalgie. Keď už konečne ten skutočný Štedrý večer prišiel, veľmi sme si ho na televíznej obrazovke nevšimli.
Počas sviatkov ešte zjavnejšie ako inokedy na obrazovke chýbajú všeobecne zdieľané, a pritom nebanálne príbehy nebanálnych ľudí. Globálny Larry King si môže byť istý, že ak si do talkshow pozve syna Audrey Hepburnovej, polovica planéty sa poteší spomienkami na herečku s krásnymi očami. Čo však okrem aranžovania kytice na spravodajský stôl môže ponúknuť jedna dobrá televízia svojim sviatočne naladeným koncesionárom a cieľovým skupinám tých najnepochopiteľnejších reklám?
To najlepšie, čo má, povedali by sme jednoducho. Markíza vie, že ľudia ju majú radi takú, aká je, a tak jej riaditeľ rozdával kapustnicu, populárni moderátori aj napriek mrazu vyhlasovali súťaže a zbierky. Vo večernom programe Markízy zas „slovacitu" zachraňovala príjemná Vianočná pošta Radošinského naivného divadla, ktoré už štyridsať rokov hlása „menej politiky a v ľuďoch miesta na dotyky", ako to pekne zveršoval Stanislav Štepka.
A verejnoprávni strážcovia slovenskej identity zas nezamiesili cesto na novú legendu - Rysavú jalovicu, Perinbabu či Pyšnú princeznú si teda ponecháme v repertoári aj na budúce Vianoce. Avízo o novom začiatku, ktoré šarapatí v ľavom hornom rohu, akoby odkazovalo ľudu: „Ešte sa nedívajte, ak predsa, nesúďte. Počkajte si na to krásne, čo sa začne v novom roku." Avizovať však bombastický virtuálny začiatok je asi rovnako riskantné ako vyhlasovať verejne novoročné predsavzatia. To vedeniu televízie nemohla nijaká spriaznená PR firma poradiť lepší slogan? „Nech nás radšej chvália iní a menej slov a radšej činy," spievali napokon Radošinci na Markíze.
V našej rodine najdramatickejšie a najdojímavejšie tak dopadli príbehy, ktoré si navymýšľala moja mama o našich známych, ktorí nám neposlali svoje tradičné vianočné pozdravy.
