Farár Jozef Kováčik (vľavo) bude v Šulekove tráviť druhé Vianoce. Kým sa sviatky začnú, treba všetko poriadne pripraviť a upratať.  FOTO SME - PAVOL FUNTÁL

V kostole z tridsiatych rokov sa ozývajú mladé hlasy a brnkanie na gitaru. „Máme tu také mládežnícke centrum, klubovňu, posilňovňu, chodia sem nacvičovať zboristi," hovorí farár Jozef Kováčik. V Šulekove bude tráviť druhé Vianoce a s farnosťou je veľmi spokojný.

„Chvalabohu, žije to tu. Šulekovo má tritisíc obyvateľov, asi 98 percent sú katolíci a asi tretina chodí do kostola každú nedeľu. Máme tu spevácky zbor starších aj mladších, na náboženstve v škole mám tristo detí," hovorí.

Vianoce sú pre farára jedným z najnáročnejších období v roku. Celé štyri týždne sú každé ráno o šiestej roráty - ranné omše. „Je to stará tradícia, ktorú sme skúsili obnoviť, a veľmi sa ujala, hoci je náročná. Ľudia, ak sa premôžu, majú z tohto veľmi dobrý pocit."

Advent znamená aj dlhé hodiny spovedania v Šulekove aj v dedinách po okolí, prípravy omší, nácvik s deťmi, mladými. „Do stresu sa dostávam, samozrejme. Snažím sa ho prekonať aj ľuďom ukázať cesty, ako sa mu vyhnúť," hovorí farár.

Dôležitá časť príprav je najmä v rukách laikov. „Máme výbornú organistku a katechétku, ktoré vedú deti, mládežníkov, svoje aktivity majú aj starší. Ja sa snažím len byť pri tom, ale nechcem, aby celá farnosť stála len na mne, veď čo, ak by sa mi niečo stalo."

Kováčik moderuje a pripravuje náboženské programy pre STV. Väčšina vianočných sa vyrába vopred.

S výzdobou kostola a prípravou betlehema v Šulekove začínajú až tesne pred Štedrým dňom. Veľký stromček kostol vždy dostane ako dar a zdobia ho dobrovoľníci. „Skôr máme problém si vybrať. Aj darčeky pre deti a zboristov zabezpečia sponzori. 'Zvonček' ide celý na prevádzku kostola. Vždy na Silvestra robím verejné vyúčtovanie," hovorí Kováčik.

Komercionalizáciu Vianoc berie pokojne.

„Nejako zvlášť do toho nebijem, lebo to je ako hlavou ísť proti veľkému múru. Prvoradé je nájsť si vnútornú slobodu aj v tomto tlaku. Tento advent som sa trochu dostal do sporu s niektorými ľuďmi, lebo som ich požiadal, aby ozdobené stromčeky v záhradách zažali až na Štedrý deň. Symbolizujú svetlo, ktoré prišlo na Vianoce, a tieto symboly sa v dnešnom svete stávajú prázdnymi. Niektorí trochu šomrali, ale nakoniec to pochopili."

Sám na začiatku adventu vždy schová všetky cédečka s koledami a vyberie ich až na Vianoce.

Štedrú večeru trávi farár u svojich rodičov na Záhorí. Už o desiatej večer je však nazad v Šulekove. Pred polnočnou sa mladí zídu na fare a odchádzajú do kostola. Vlastná rodina Kováčikovi vraj nechýba.

Sviatočné obedy trávi u farníkov a priateľov, chodí sa s deťmi korčuľovať, na výlety. „Kňaz, ak nechce, nemusí byť nikdy sám. Nebol som ani v Bratislave, kde som bol kaplánom, ani tu."

Polnočná býva natrieskaná, ľudia stoja aj vonku. Príde aj veľa „jednoročiakov".

„V dedine je veľa Rómov, väčšina z nich chodí práve na Vianoce. Už niekoľko týždňov vopred ma na ulici zdravia - pán farár, uvidíme sa v kostole," hovorí Kováčik.

Kázeň na polnočnej sa snaží vždy ozvláštniť. „Vianoce, ako ich podáva tradícia, nie sú historická udalosť. Ježiš sa nenarodil presne v roku nula, nebol tam sneh a romantika. Sú o posolstve lásky Boha k ľudom. Snažím sa ho podať aktuálnym jazykom."

Zapojiť sa chcú aj mladí s elektrickými gitarami, aj starší, ktorí chcú spievať koledy. Generačný vkus sa vraj darí skĺbiť.

Farnosť žije rôznymi slávnosťami takmer dva týždne. Na Božie narodenie je detská besiedka, ďalšie dni po dedine chodia koledníci, okolo Troch kráľov kňaz požehnáva príbytky.

„Zaviedli sme aj novú tradíciu - voľbu miništranta roka, ktorá je spojená s galavečerom," smeje sa. Inšpiroval ho futbalista roka Miro Karhan, ktorý je zo Šulekova. V dedine nie je cez rok takmer žiadna kultúra, tak sa farár snaží ľuďom niečo ponúknuť. (mar)

Tondru znepokojuje zlá sociálna situácia

BRATISLAVA - Zhoršujúcou sa sociálnou situáciou mnohých ľudí na Slovensku je veľmi znepokojený predseda Konferencie biskupov Slovenska, spišský diecézny biskup František Tondra. Preto mu je v súvislosti s nadchádzajúcimi Vianocami ťažko hovoriť len o duchovných veciach.

„Som pohoršený nad tým, že naša spoločnosť je rozdelená na bohatých a chudobných, je mi ťažko z toho, že mnoho rodín v našej krajine žije v núdzi," povedal biskup.

Pripomenul, že Vianoce sú príležitosťou na hlbšie zamyslenie sa nad významom Krista pre život človeka, nielen na vonkajšie prežívanie týchto sviatkov, i keď aj to k nim patrí. „Vianoce sú výzvou na duchovné prežívanie udalostí súvisiacich s týmito sviatkami. Chcem pri tejto príležitosti apelovať aj na tých, čo sa v našej spoločnosti od roku 1989 nespravodlivo obohatili, aby mysleli na svoje svedomie a uvedomili si, že obrať spoločnosť o peniaze sa rovná krádeži. Správať sa nezodpovedne v politických alebo ekonomických funkciách je vecou svedomia. Obraciam sa preto na všetkých, ktorých sa to týka, aby sa spamätali a mysleli na to, že raz budú dávať odpočet zo svojho správcovstva, ako hovorí evanjelium. Tých, čo sú v núdzi, prosím o trpezlivosť. Verím, že situácia na Slovensku sa zlepší," povedal biskup Tondra. (tasr)

Farárka: Dary nenosí Ježiško

Na Štefana rodina odchádza k farárkiným rodičom do Holíča.

FOTO SME - PAVOL FUNTÁL

Evanjelická farárka Anna Ďurcová z Hlbokého nacvičuje s obecným spevokolom a deťmi vianočný program. V obci ešte Vianoce nič nepripomína, ozdoby na uliciach nie sú, v kostole ešte neozdobili stromček. Tri deti pani farárky si však doma stromček ozdobili už v piatok. „Nevedia vydržať," hovorí mama farárka.

Ďurcová je farárkou 26 rokov. Pôsobila v Honte, potom v Súľove, kde sa zoznámila s manželom. Posledných osem rokov žije rodina v Hlbokom pri Senici. Historické miesto, kde sa zrodila spisovná slovenčina, pripomínajú pamätné tabule na fare, pred kostolom je socha J. M. Hurbana, na obecnom úrade je pamätná izba. „Zájazdy sa vždy zastavia pod našimi oknami."

Archív s Hurbanovými písomnosťami musí farárka ešte do konca roka pretriediť a, samozrejme, je tu kostol, v ktorom Hurban kázal, známy aj z filmu o prvej slovenskej herečke Aničke Jurkovičovej. Fara, na ktorej žil, je síce pamiatkou, no na jej opravu nie sú peniaze.

Obec je maličká, farárka sa stará o päťsto duší, v zime sa bohoslužby konajú v zborovom dome, kam sa zmestí 60 ľudí. V kostole sa neoplatí kúriť, elektrina je drahá. Zato na Vianoce je kostol plný, prídu aj „ročáci". Farárka ich však za to, že do kostola zablúdia iba raz za rok, nekarhá. „Je nám to ľúto, ale snažíme sa zvestovať vianočnú zvesť o veľkom dare - Ježišovi tak, aby ich to pritiahlo."

Vianočné kázne začne farárka písať v pondelok, v tej chvíli celá rodina vie, že ju nesmie vyrušovať. „Kázeň píšem vždy deň pred bohoslužbou, aby som si ju pamätala. Ak by som ich napísala týždeň vopred, nevedela by som ich zopakovať, iba prečítať a čítané slovo nemám rada, chýba mi kontakt s poslucháčmi."

Nebojí sa, že nápad nepríde. „Človek stále duchovne rastie a na kázni vidno, či je to kázeň začiatočníka, alebo duchovne zrelšieho človeka. Použiť staršiu kázeň by bolo ochudobnením udalosti."

S deťmi vyrába aj vianočné pozdravy, ktoré sa roznášajú do domov spolu s oznamom o bohoslužbách. Pred sviatkami slúži aj večerné bohoslužby. Mrzí ju, že sa v obci prestala schádzať veriaca mládež.

Zladiť rodinu s prácou sa vraj darí. „Najskôr vždy spravím duchovné prípravy, potom začínam s rodinnými, varením, pečením." Otec vyrába domáce oblátky. Keď bola Ďurcová slobodná, trávila Vianoce vždy v niektorej rodine v obci. „Odkedy mám rodinu, sú to tie pravé Vianoce. V rodine človek vidí najskôr ovocie toho, čo zaseje."

Trinásty plat farárka nedostáva ani sponzorské na darčeky. Každé dieťa, ktoré príde do kostola, dostane balíček kúpený zo zbierok v kostole. „Nikdy sme naše deti neučili, že darčeky donesie Ježiško, povedali sme, že Ježiško dáva mame a ocovi zdravie, aby mohli zarobiť korunky a darčeky kúpiť. Stálo ich to veľa síl a odriekania, rovnako ako pána Boha, keď dal ľuďom darom svojho syna, aby si darčeky zaslúžili. Musia byť poslušní a pomáhať." (haj)