V rokoch 1984-1990 bol šéfdirigentom Opery Slovenského národného divadla a Slovenskej filharmónie, od roku 1993 pôsobí v Opere Národného divadla v Prahe, zároveň pravidelne vystupuje po celom svete. Medzinárodne uznávaný dirigent však kontakty so Slovenskom celkom nestratil. Pred časom na Bratislavských hudobných slávnostiach pohotovo zaskočil za chorého dirigenta Libora Peška a po jedinej skúške s Liverpoolskym orchestrom uviedol náročný repertoár. Túto jeseň dirigoval zase na BHS koncert laureátov, ktorý preberali mnohé európske stanice.

Teraz sa vrátil ako hosť k dirigentskému pultu v Opere SND. S operným súborom naštudoval Verdiho operu Macbeth. Prvú premiéru mala včera, druhá je dnes večer.

Museli vás dlho prehovárať, aby ste znovu pracovali s orchestrom, ktorému ste kedysi šéfovali?

„Nemuseli. Ubehlo veľa rokov, čo som v tomto divadle naposledy dirigoval. Keď som dostal pozvanie, s radosťou som ho prijal."

Je pozícia dirigenta v divadle ťažšia ako v symfonickom orchestri?

„V divadle je to iná práca, je možno ťažšia a pestrejšia, lebo obsahuje mnoho prvkov, ktoré v symfonickom orchestri nie sú. Divadelná scéna si vyžaduje určité ohľady na spevákov, zbor, orchester - všetko treba skoordinovať, čo pri koncerte odpadá. Tam sa sústreďujem len na hudbu."

Ako s odstupom trinástich rokov hodnotíte úroveň slovenských orchestrov v porovnaní s orchestrami, s ktorými spolupracujete vo svete?

„Ich úroveň rastie, kvalitatívne sa zlepšuje. Ale porovnávať ich s orchestrami vo svete je zložité. Tam vládnu iné pomery. Napríklad už len pri obsadzovaní voľných miest v orchestri. Keď sa vyhlási konkurz do niektorého slovenského orchestra, príde iba zopár uchádzačov. Ťažko z toho vyberať. A nakoniec vám víťaz povie: Joj, za toľko to robiť nebudem, a do orchestra nenastúpi. V Anglicku prídu na konkurzy nielen do veľkých orchestrov, ale aj na menej významné posty, stovky prihlášok. Z nich vyberú dvadsať. Miesto napokon získa najlepší. Iste aj preto, ale aj pre lepšie finančné a spoločenské ohodnotenie, si hráči v orchestri svoju prácu vážia. V tom sa iba ťažko môžeme porovnávať so zahraničím."

Máte šľachtický pôvod, modrú krv, používate niekedy označenie „von"?

„Modrá krv je dnes už len akási kuriozita. V zahraničí sa ma vždy pýtali, či skvelý dirigent Christoph von Dohnányi alebo Ernö von Dohnányi sú moja rodina. Keď poviem áno, nechápu, prečo aj ja nie som 'von'. Problém som vyriešil tak, že 'von' si píšem iba v zahraničí, vyžaduje to odo mňa agentúra, ktorá mi na tom buduje imidž. Na Slovensku a v Čechách 'von' nie je príliš populárne, vzbudzuje skôr averziu, preto ho neuvádzam."

Dirigent musí nosiť v hlave veľa partitúr, často cestuje, strieda hotely, orchestre, interpretov. Ako sa to dá fyzicky a psychicky zvládnuť?

„Hovorí sa, že dirigent má najzdravšie povolanie, lebo má aj pohyb. Ten je však jednostranný. A keďže s vekom pribúdajú bolesti chrbtice, ramien, krčných svalov, čo má na svedomí nielen dirigovanie, ale aj strnulé niekoľkohodinové sedenie za volantom, v lietadle, pri počítači, musím sa udržiavať v dobrej fyzickej kondícii. Pre psychiku je zase rozhodujúce dobré zázemie, pokoj na prácu, nemať starosti, čo budem robiť na budúci týždeň, o mesiac, o rok, z čoho budem žiť, keď som na voľnej nohe. Tento problém, našťastie neriešim, aj keď poznám mnoho kolegov, ktorí prestali dirigovať, lebo nemali prácu."

Na akom rebríčku žiadanosti sa nachádzate vy?

„Dokážem to odhadnúť, keď sa ma spýtajú, či by som bol ochotný zaskočiť v Covent Garden alebo v Mníchove za chorého kolegu - to človeka poteší, pretože vie, že sa o ňom vie. Claudio Abbado má určite iné ponuky, ale do tých najvyšších kruhov sa dostane málokto. Za takým dirigentom, ako je on, stojí väčšinou iba jediná agentúra, ktorá ho tlačí, vyrába z neho hviezdu a z toho potom žije."

Ako funguje spolupráca s agentúrami?

„Kedysi agentúra pracovala pre dirigenta, dnes je opačná situácia. Zväčša neprináša žiadnu prácu, iba čaká, čo umelec ponúkne, a potom to spracuje. Niektoré agentúry majú až sto dirigentov zvučných mien, a keď príde požiadavka, ponúkne tých najlepších. Agentúra, ktorá nemá veľa dirigentov, nemá spravidla ani lukratívne ponuky a možnosti."

Vaša manželka je tiež umelkyňa - sopranistka, máte dieťa. Ako funguje umelecká rodina?

„Je ťažké skĺbiť náročné záväzky oboch tak, aby rodina netrpela. Manželka má stále angažmán v Nemecku a s ňou žije aj naša dcéra. Máme dvojitú domácnosť - jednu v Prahe, druhú v nemeckom Karlsruhe. Manželka momentálne spieva vo Frankfurte, potom ide do Hongkongu, ja som teraz v Bratislave, neskôr idem do Pardubíc - dcérka je v Karlsruhe. Náš život je náročný, ale zaujímavý. Snažíme sa však byť čo najviac spolu. Sme šťastní, keď sa nám to podarí."

Spolupracujete aj s manželkou?

„Nedávno sme robili spoločné koncerty v Žiline, nakrútili sme jej profilovú platňu, ktorá vychádza práve v týchto dňoch. A rysujú sa aj ďalšie projekty."

Pre mnohých ľudí je dirigent iba figúrkou, ktorá máva paličkou, pre iných despota, ktorý „diriguje" všetkých. Aký ste vy?

„Trvám na veciach, o ktorých som presvedčený, že musia byť, ale za despotu ma môže označiť málokto. Snažím sa s hudobníkmi dobre vychádzať, pretože iba tadiaľ vedie cesta k umeniu. Despotický štýl zúrivého dirigenta, ktorý láme taktovku a rozdupáva partitúry či vyhadzuje ľudí zo skúšky, je prežitok. Dnes si to už nikto ani nemôže dovoliť. Ak tak niekto aj urobí, viac ho už nepozvú."

Dirigent Herbert von Karajan vraj s hráčmi v orchestri nekomunikoval. Mal na to svojho asistenta. Na jeho skúškach vládla prísna disciplína. Postavil sa pred orchester, zatvoril oči a dirigoval. Jemu sa to tolerovalo?

„Karajan mal úžasnú mediálnu podporu, bol žijúcou legendou. Osobne som bol na jeho skúškach v Berlíne. Bolo to skutočne tak, ako hovoríte, ale berlínsky orchester až tak veľmi drezírovať nepotreboval - je to jeden z najlepších orchestrov sveta. Dnes však takú pozíciu a možnosti nemá veľa dirigentov."

Speváci v deň vystúpenia nehovoria, nespievajú, chránia si svoj hlas. Čo robí dirigent?

„Cestujem, čítam, odpočívam. Žiadne mimoriadne opatrenia nerobím a ani nemienim robiť. Ročne mám toľko vystúpení, že by som bol tretinu roka vyradený z prevádzky."

Ako sa cítite po predstavení? Ste citovo prázdny a nemôžete zaspať, ako to hovoria niektorí dirigenti?

„Nemyslím si, že by som bol po vystúpení citovo prázdny. Dielo, ktoré dirigujem, ma citovo napĺňa, musím ho v sebe stráviť, musí vo mne doznieť, myšlienkami sa neustále k nemu vraciam, preto nemôžem zaspať. Po predstavení preto najčastejšie cestujem. Niekedy idem aj tri až štyri hodiny autom, hudba mi pritom beží hlavou, je to ako večný magnetofón, ktorý sa nedá vypnúť ani zastaviť."

Dirigujete spamäti, alebo potrebujete listovať v partitúre?

„Skladby, ktoré naštudujem a dirigujem, ovládam spamäti. Partitúru však počas vystúpenia používam. Zvlášť v opere, lebo aj na dobre pripravenom predstavení môže dôjsť k situácii, keď musím v zlomku sekundy správne zareagovať, aby nedošlo k vážnejšiemu karambolu. Musím byť na podobné situácie pripravený."

Je pre vás dôležité živo reagujúce obecenstvo, alebo je vám jedno, či hráte v štúdiu, či na skúške?

„Od detstva som hrával na husliach a na klavíri. Na vystúpeniach som sa vždy díval, koľko je ľudí v sále. Keď bolo plno, bol som spokojný. Obecenstvo, ktoré si 'sedí' na rukách, dirigenta nepoteší. Potlesk je vlastne ten najdôležitejší honorár, ktorý umelci dostávajú."

Zažívate pri niektorých skladbách pocit, že sa vznášate?

„Zažívam. Nedávno sa mi to stalo pri Wagnerovej hudbe. Nie je to častý pocit, ale o to je krajší. Nesúvisí to však vôbec iba s jednou skladbou či skladateľom."

Súvisí to s úrovňou orchestra?

„Jednoznačne. Je veľký rozdiel v štýle práce medzi anglickými a našimi orchestrami. V Anglicku má orchester aj na veľký titul, napríklad Boitovho Mefista, maximálne tri skúšky a hneď nasledujú scénické skúšky a predstavenia. To je u nás nepredstaviteľné. Každá skúška orchestra stojí totiž zhruba sedemtisíc libier. Operná spoločnosť si rozmyslí, koľko frekvencií odsúhlasí. Šetria, ako sa len dá. Hráči v orchestri musia prísť už na prvú skúšku stopercentne pripravení, inak nemajú šancu uplatniť sa."

Speváci a inštrumentalisti musia denne cvičiť. Ako sa udržuje v kondícii dirigent, ktorý môže „pracovať", až keď má orchester pokope?

„Dirigovaním a štúdiom partitúr. Ak cez divadelné prázdniny dva týždne nedirigujem, po prvej skúške mám svalovicu. Môj priateľ režisér Jožko Bednárik vraví, že má veľký rešpekt k dirigovaniu, pretože raz si skúsil pred zrkadlom tri minúty mávať rukami a dva dni bol z toho dolámaný. Pochopil, koľko fyzickej námahy stojí dirigovať trojhodinové predstavenie. Ale keď je dirigent denne 'v práci', získa dostatočnú kondíciu."

Prečo sú, podľa vás, ľuďom bližšie výpravné muzikály ako koncerty vážnej hudby?

„Je jednoduchšie vidieť niečo naservírované v ľahšie stráviteľnej podobe. Klasická hudba má niekoľkostoročný vývoj. Muzikály sú jej určitým pokračovaním. Keď niekto nechce rozumieť, nerozumie. Ak nechcem rozumieť svojmu autu, zájdem do servisu, odovzdám kľúče a oni sa už o všetko postarajú. Ale ak chcem, môžem aj sám niečo pre svoje auto urobiť. Rovnako je to aj s hudbou. Treba iba chcieť, študovať."

Slovenskí operní speváci majú vo svete vysoký kredit. Je záujem aj o slovenskú hudbu?

„Občas dirigujem aj slovenskú hudbu. Najčastejšie skladby môjho priateľa Juraja Filasa. Jeho hudba je kvalitná, obsažná, s citovým nábojom."

Aké sú vaše najbližšie aktivity po bratislavskej zastávke?

„V Žiline budem dirigovať tri koncerty. Na Nový rok v Prahe dirigujem slávnostné predstavenie Libuše, v januári abonentný koncert v Slovenskej filharmónii. Do Bratislavy sa budem vracať dirigovať Macbetha. Môj kalendár je však naplnený na niekoľko rokov dopredu."

FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ

Dirigent Oliver Dohnányi (1955) je absolventom Akadémie múzických umení v Prahe, Vysokej hudobnej školy vo Viedni, medzinárodných majstrovských kurzov u svetových dirigentov a finalistom významných dirigentských súťaží. Po štúdiách pôsobil ako dirigent rozhlasového orchestra v Bratislave, neskôr ako šéfdirigent Opery SND a Slovenskej filharmónie. Na prestížnom svetovom festivale v Edinburgu s operným súborom SND získal vtedy Cenu medzinárodnej kritiky za inscenáciu Fausta. Od roku 1993 je šéfdirigentom Opery Národného divadla v Prahe, ktoré považuje za svoju domovskú scénu a kde aj najviac diriguje. Diriguje aj Český národný symfonický orchester, hosťuje v Bavorskej štátnej opere v Mníchove, v orchestri Chicago Sinphonietta, pôsobí v Londýnskej národnej opere, v Leedsi, Zürichu, Kodani, vo Viedni, v Amsterdame, Bazileji, Düsseldorfe a v Neapoli. Pravidelne pracuje s japonským Yomiuri Nippon Symphony Orchestra v Tokiu, Sanktpeterburskou filharmóniou, Liverpoolskou kráľovskou filharmóniou, BBC Orchestra a mnohými ďalšími orchestrami a opernými súbormi. Jeho naštudovanie Smetanovej Predanej nevesty v Opere North bolo nominované na titul Najlepšia inscenácia roka vo Veľkej Británii.

Je ženatý, jeho manželkou je sopranistka Natalia Melnik. Majú dcéru Lauru.