ného podielu SPP. Po oficiálnom vyhlásení tendra však predstavitelia jednej z vládnych strán potrebovali len dvanásť dní, aby oznámili, že s touto privatizáciou nesúhlasia: „Nemôžeme ignorovať verejnú mienku, v ktorej sa množia hlasy, že plynárenstvo a energetika by mali ostať v stopercentnom vlastníctve štátu.“ Páni Andrassy a Magvaši ako dôvod svojho nesúhlasu uviedli: „SDĽ mala vždy iný názor na predaj akcií SPP.“Aj keby obaja páni hovorili pravdu a SDĽ naozaj mala vždy iný názor, treba dodať, že jej poslanci, ministri a stranícki predstavitelia sa celé dva roky s vlastným názorom vytrvalo a dôsledne nestotožňovali.

Poslanci, ministri a činitelia

V septembri 1999 totiž aj s podporou poslaneckého klubu strany parlament zrušil zákon o strategických podnikoch a zákaze ich privatizácie. O rok neskôr hlasovali poslanci SDĽ za uznesenie, ktorým vzali na vedomie zámer vlády sprivatizovať SPP. Milanovi Benkovskému a jeho kolegom sa nepáčilo iba to, že vláda hodlá predať 49-percentný podiel. Prekážalo im, že sa „vláda bez ostychu prikláňa k maximálnej možnej miere privatizácie SPP“. Lenže to bola presne tá miera, ktorú umožnili všetci vládni poslanci – aj SDĽ. Ministrom za túto stranu však skutočnosť, že miera privatizácie bola maximálna, vonkoncom neprekážala.

V júni 2001 vládny kabinet schválil návrh, že sa po výberovom konaní predá celý 49-percentný balík najlepšiemu záujemcovi. Členovia vlády návrh nespochybňovali – diskutovali najmä o tom, ako zachovať vplyv štátu v SPP aj po jeho privatizácii. Jediný minister, ktorý do kamier vyjadril svoje pochybnosti, nebol z SDĽ, ale z KDH. Ján Čarnogurský si nebol istý, či bude SPP za daných podmienok predaný najvýhodnejšie. Ak členovia vlády za SDĽ nejaké výhrady mali, nechali si ich pre seba. Ich stranícki náčelníci sa v koaličnej rade zachovali rovnako. Podpredseda SMK László Gyurovszky tvrdí, že ani raz na rokovanie rady neprišli s tým, že nesúhlasia, aby sa SPP privatizoval, alebo že nesúhlasia so spôsobom, akým sa predáva 49-percentný podiel druhého najväčšieho prepravcu zemného plynu v Európe.

Nie je dôležité, či predstavitelia SDĽ mali vždy iný názor, iba sa s ním nestotožnili, alebo svoj názor náhle zmenili. Dôležité je, že v oboch prípadoch zásadne zmenili postoj a z celkom iných dôvodov, aké udávajú.

Andrassy, Magvaši, Ondruš

Prvé Andrassyho vyhlásenie, že SDĽ bude vo svojich orgánoch prehodnocovať privatizáciu SPP, sa objavilo po stretnutí vedenia strany s predstaviteľmi Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení SR s činiteľmi Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory. Všetky tri zúčastnené strany sa zhodli na jednej spoločnej potrebe: „potrebe korekcie režimu spôsobu privatizácie prirodzených monopolov“. Povedané menej kostrbato – SDĽ, AZZZ a SOPK pociťovali rovnako naliehavo, že majú veľkú potrebu zastaviť privatizáciu SPP, Transpetrolu a Slovenských elektrární. Keďže stretnutie sa konalo 11. septembra 2001, toto katastrofálne vyhlásenie nevzbudilo pozornosť, lebo nielen svet, ale aj Slovensko sa zaoberalo inou, rádovo väčšou katastrofou. Preto páni Andrassy, Magvaši a Ondruš museli svoj oznam po dvoch týždňoch zopakovať.

Peter Magvaši s vážnou tvárou tvrdí, že rokovanie s AZZZ a SOPK malo rozhodujúci vplyv na vedenie strany, lebo ich partneri vraj na ňom „predložili dostatok argumentov, že treba korigovať privatizáciu prirodzených monopolov“. Je naozaj zvláštne, že minister SDĽ, ktorý sa slovne zastáva ľudí práce a verbálne obhajuje najmä sociálne slabšie vrstvy, nadobudol „dostatok argumentov“ na zásadnú zmenu postoja po stretnutí s predstaviteľmi asociácie, ktorá do značnej miery združuje mečiarovských privatizérov. Jedným z nich je napríklad Jozef Kollár, predseda predstavenstva a generálny riaditeľ Dusla Šaľa, viceprezident AZZZ.

Podnikatelia, ktorí sa z vôle „štátu“, presnejšie tretej Mečiarovej vlády, stali pánmi miliardových podnikov, majú dôvod, aby pociťovali potrebu „korigovať“ rozhodnutie štátneho významu. Iba SPP ako štátny podnik či štátna akciová spoločnosť môže miliardami korún dotovať cenu plynu, aby ho bezkonkurenčne lacno mohol nakupovať napríklad aj súkromný podnik Duslo Šaľa. Výzva predstaviteľov AZZZ, aby vláda prijala „opatrenia smerujúce k ekonomicky i sociálne uvážlivému postupu privatizácie“, je preto pochopiteľná – zverejnili ju vo vlastnom záujme. Pod ich vplyvom a v ich záujme koná aj minister strany, ktorá sa označuje za ľavicovú. A ešte to vydáva za ochranu „ľudí práce“.

Podobný charakter i úroveň majú aj argumenty dvoch podpredsedov SDĽ. Ľubomír Andrassy náhle počuje nielen množiace sa hlasy verejnej mienky, ale aj to, že i vnútri SDĽ „sa čoraz viac ozývajú hlasy, ktoré volajú po zastavení či prehodnotení privatizácie SPP“. Svoju schopnosť počuť „hlasy“, ktorú dva roky nemal, nadobudol dvanásť dní po vyhlásení tendra. Rovnaké osvietenie sa dotklo aj podpredsedu Ondruša, ktorý náhle pochopil, v čom je problém – že vláda už schválila postup privatizácie SPP aj hlasmi ministrov SDĽ. „Toto sa rozhodne stať nemalo, malo to byť hlbšie prediskutované,“ povedal podpredseda strany, ktorá nediskutovala pred prijatím rozhodnutia, ale po ňom.

Spôsob, akým všetci traja zdôvodňovali zásadnú zmenu postoja, je intelektuálne chabý a vecne chatrný. Je zároveň dôkazom, že ide o zmenu, ktorá má politické dôvody i motiváciu.

Zásadný politický obrat

O privatizáciu SPP sa už dva roky vedie ostrý spor. Všetky opozičné strany ju striktne odmietajú. Pre Mečiara, Malíkovú a Fica je privatizácia SPP projektom, ktorý treba za každú cenu prekaziť. Predsedníčka SNS sa dokonca vyhrážala možnosťou „reprivatizácie strategických podnikov po parlamentných voľbách, čo by si mali uvedomiť aj prípadní zahraniční investori“. Ficovi na neprivatizácii SPP záleží až tak veľmi, že minulý piatok vydal vyhlásenie: „Ak vláda SR nezmení postup pri privatizácii SPP, ktorý ohrozuje štát a jeho ľudí, Smer je pripravený požiadať NR SR, aby prijala uznesenie o vyhlásení referenda o privatizácii strategických podnikov.“ Aj predseda HZDS, podobne ako jeho ľudia, vystupuje rozhodne proti vládnemu projektu privatizácie. Je zrejmé, že ten, kto mení názor na predaj SPP, mení vlastne svoje politické zaradenie. Od vládnej koalície prechádza k stranám, ktoré sú voči nej v opozícii.

Magvašiho návrh, aby sa zastavil predaj 49-percentného podielu SPP a 25-percent akcií spoločnosti sa využilo na založenie podielových listov, má závažné sociálne i politické následky. Odročil by začiatok dôchodkovej reformy ďaleko za horizont únosnosti. „Výnosmi z podielových listov by sa mohla postupne financovať reforma dôchodkového systému, ktorá odštartuje v rokoch 2013 a 2014,“ vyhlásil minister, ktorý má spustenie dôchodkovej reformy už v dnešnom popise práce. Okolnosť, že nie je v silách Sociálnej poisťovne, aby udržala neudržateľný sociálny systém až do roku 2013, pre „ľavicového“ politika Magvašiho nie je vôbec podstatná. Jeho zaujíma predovšetkým otázka, čo bude s SDĽ po voľbách. Preto on i jemu podobní podpredsedovia prišli s iniciatívou, ktorá znamená zásadný politický obrat v strane.

Keďže tender bol právoplatne vyhlásený a vláda môže prijať rozhodnutie o predaji 49-percentného podielu aj bez ministrov SDĽ, existuje iba jediný účinný spôsob, ktorým môže strana presadiť „korekciu režimu spôsobu privatizácie“, čiže prekaziť vládny koncept predaja SPP: je to pád Dzurindovej vlády. Poslanci HZDS, SNS a predstaviteľ Smeru k nemu určite radi prispejú. Podľa konceptu pánov Magvašiho, Andrassyho a Ondruša sa tým SDĽ zaradí do tábora budúcich „víťazov“. Čo ju zároveň definitívne vyradí zo skupiny politických strán, ktoré nielen relevantné zahraničie, ale i nemalá časť slovenskej verejnosti považuje ešte za akceptovateľné.

Minulý týždeň boli návrhy ministra a dvoch podpredsedov iba ich osobnou iniciatívou. Ministerka Schmögnerová i ďalší činitelia SDĽ o nich hovorili ako o názore, ktorý nebol prerokovaný v politických orgánoch, a preto nie je stanoviskom strany. Ani včerajšie rokovanie republikového výboru SDĽ nedalo jednoznačnú odpoveď na otázku, či ide o súkromnú iniciatívu obmedzeného okruh osôb, alebo o novú stranícku líniu. Aj z toho je jasné, že sa privatizácia SPP komplikuje.