y status pre francúzske a nemecké fiškálne deficity.
V Bruseli potom táto os rozdrvila nádeje na schválenie novej európskej ústavy, keď presadzovala pravidlo takzvanej „dvojitej väčšiny", ktorá by vážne oslabila hlasovacie práva stredne veľkých a menších krajín oproti rozsahu dohodnutému pred troma rokmi v Nice.
Ďalšie porážky si európska integrácia nemôže dovoliť. Malé a stredné krajiny sa cítia podvedené. Nastal čas urobiť si v úsilí o európsku integráciu prestávku, už preto, aby sa tak zabránilo úplnej a nenapraviteľnej roztržke.
Napriek tomu, keď sa bruselský summit skončil nezdarom, Nemci a ich francúzski spojenci začínajú nahlas hovoriť o „dvojrýchlostnej" Európe s takzvanou „priekopníckou skupinou" tvorenou Nemeckom, Francúzskom, Talianskom a krajinami Beneluxu Holandskom a Luxemburskom. Táto skupina by postupovala rýchlejšie a usilovala by sa o hlbšie integračné projekty než ostatní.
„Dvojrýchlostná" Európa je však iba eufemizmom pre opustenie alebo dištancovanie sa veľkej európskej trojky od európskej integrácie. Európa by sa rozhodujúcim spôsobom rozložila, lebo veľkým krajinám a ich satelitom by bolo umožnené ísť si vlastnou cestou. „Dvojrýchlostná" Európa znamená koniec Európskej únie tak, ako ju poznáme.
Ak nebudú veľké krajiny ochotné obetovať akýkoľvek podiel národnej suverenity pre celkové európske dobro, potom je zjednotená Európa pochopiteľne odsúdená na zánik. Preto bola debata o Pakte stability taká dôležitá a preto je jeho zánik taký znepokojivý: Nemci a Francúzi ukázali, že sú na oltár spoločného európskeho záujmu ochotní obetovať len málo, pokiaľ vôbec niečo.
Teraz, po nezdare pri schvaľovaní návrhu ústavy EÚ, sa Schröder trpko sťažuje, že „niektoré štáty hája svoje národné záujmy a odsunuli bokom európsku myšlienku". Pozri sa dobre do zrkadla, Gerhard.
Nehľadiac na nedávne porážky je však zatiaľ predčasné vzdávať sa myšlienky integrovanej Európy. Chirac a Schröder - rovnako ako súčasné slabiny Francúzska a Nemecka, ktoré ich stvorili - nebudú trvať večne. Posilnenie hospodárskeho rastu možno týmto krajinám poskytne silu zbaviť sa svojich súčasných vodcov. Dokiaľ sa Francúzsko a Nemecko skutočne nezmenia, musí hrať Európa vyčkávaciu hru. Európsky problém môže vyriešiť čas. Preto má teraz logiku prestávka.
Z „oddychového času" môžu ťažiť menšie krajiny. Hoci sa ich veľké štáty snažia takmer na každom kroku marginalizovať, malé sa nevedia zjednotiť v boji proti spoločnému nepriateľovi. Sú totiž častokrát presvedčené, že toho majú s veľkými štátmi viac spoločného než s malými. Napríklad Belgicko je fakticky iba satelitom Francúzska. To isté platí o Luxembursku. Rakúsko má bližšie k Nemecku než k Fínsku atď. Dokiaľ sa malé krajiny nezjednotia na spoločnom fronte, budú pre veľkých nacionalistických hráčov predstavovať ľahký terč.
V otázke veľkých versus malých krajín sa má Európa veľa čo učiť od USA. Veľké štáty v USA pohodlne spolužijú so štátmi malými, pretože Amerika má dvojkomorový systém, v ktorom je Snemovňa reprezentantov založená na počte obyvateľov, ale každý štát zároveň volí dvoch zástupcov do Senátu. Tento systém je veľmi pružný a ukázal, že je schopný prispôsobiť sa i pri rastúcom počte štátov.
Pokiaľ by Európa našla vlastný, rovnako flexibilný systém, bol by nadchádzajúci vstup desiatich nových členských krajín do Európskej únie omnoho jednoduchší.
© Project Syndicate
Autor: MELVYN KRAUSS(Autor je vedúcim výskumným členom Hooverovho inštitútu pri Stanfordovej univerzite)