Medzinárodný menový fond zrevidoval globálne ekonomické vyhliadky do budúcnosti. V dôsledku teroristického útoku na World Trade Center a Pentagon sa zvýšila pravdepodobnosť, že globálna ekonomika skĺzne zo súčasnej stagnácie do recesie. V prvom rade to platí pre Spojené štáty. Najsilnejšie národné hospodárstvo však môže so sebou stiahnuť aj zvyšné ekonomiky na všetkých piatich kontinentoch.

Obavy pred hospodárskou recesiou bolo možné zaregistrovať aj v Nemecku. Uprostred minulého týždňa sa v Spolkovom sneme konala debata o štátnom rozpočte na budúci rok. Vládna ľavicová koalícia sa ocitla pod paľbou opozičnej kritiky najmä pre zvýšenie daňového spotrebiteľského bremena – kabinet navrhuje zvýšiť dane z tabakových výrobkov a poistenia; takto získané dodatočné miliardy chce použiť na boj proti medzinárodnému terorizmu.

Opozičné strany navyše navrhujú uviazať ekonomicko-reformný balík na naštartovanie dýchavičného konjunkturálneho motora, ktorému hrozí zadrhnutie. Tlačia najmä na zníženie odvodového zaťaženia občanov a podnikov, ako aj na zefektívnenie systému sociálneho zabezpečenia.

Sociálnodemokratický kancelár Gerhard Schröder a jeho ľavicová koalícia si na parlamentné skríženie verbálnych mečov pripravili nasledujúcu argumentačnú líniu: principiálne je (podľa nich) hospodárska situácia v Nemecku v poriadku; kresťanskí a liberálni opoziční predstavitelia by nemali rozosievať negatívnu náladu; keď prehrmí súčasná hospodársko-politická búrka, nesúca sa v znamení zápolenia s teroristickou hydrou, potom zavládne medzi Rostockom a Mníchovom opäť zdravý ekonomický rast.

V tejto súvislosti komentátor denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung trefne poznamenal, že „nemecké hospodárstvo sa v neradostnom stave nenachádza až od teroristických útokov na Ameriku, ale už od marca 2000, keď začal spľasínať pestrofarebný balón novej ekonomiky“.

Berlínsky červeno-zelený kabinet vykročil na pomerne nebezpečnú pôdu. Vyčítavo ukazovať na bin Ládina a americké odvetné útoky je lacnou výhovorkou pokúšajúcou sa zastrieť vlastné nedostatky. Schröder a jeho ministri by si mali v prvom rade zamiesť pred vlastným prahom.

Nemecká ekonomika sa totiž vskutku nezačala zadrhávať až po 11. septembri, ale omnoho skôr – útok na New York a Washington ju v tom najhoršom prípade len zosunie zo stagnácie do recesie. Najsilnejšia európska ekonomika trpí už dlhší čas „domácimi chorobami“.

V tomto kontexte ide predovšetkým o nevyriešenú problematiku prispôsobenia systému sociálneho zabezpečenia moderným potrebám a demografickému vývoju. V Nemecku musí čoraz menej práceschopného obyvateľstva prispievať do štátneho dôchodkového fondu pre čím ďalej tým viac penzistov; čoraz menej zamestnancov musí financovať čím ďalej tým drahšie lieky a medicínske služby; čoraz menej pracovníkov musí odvádzať peniaze zo svojich zárobkov do fondu pre nezamestnaných a sociálne slabších spoluobčanov.

Alfou a omegou úspešnej ekonomickej politiky je zníženie miery nezamestnanosti. Dá sa dosiahnuť zlepšením podnikateľských a spotrebiteľských podmienok, čiže predovšetkým uľahčením daňového bremena firiem a konzumentov, ako aj zúžením sociálno-podporného priezoru iba na tých, ktorí podanie pomocnej ruky vskutku potrebujú.

Pokles počtu ľudí bez práce znamená viac prispievateľov do štátnych podporných fondov a menej poberateľov sociálnych dávok. V tejto oblasti musel Schröder voľky-nevoľky pripustiť vlastné zlyhanie dávno pred 11. septembrom – kancelár priznal, že nesplní základný povolebný sľub – znížiť nezamestnanosť pod magickú hranicu 3,5 milióna.

Realizáciu reformných ekonomických projektov v Nemecku nezadržiava ani bin Ládin, ani Bush junior. Sociálnodemokratickí a zelení politici si stoja v ceste sami. Poukaz na globálny teror je iba dymovou clonou, ktorou sa pokúšajú zakryť vlastnú ekonomicko-reformnú nečinnosť.

JÁN ŠALGOVIČ, Mníchov