é sú si blízke svojím spracovaním. V oboch sa pozeráte na 3D svet primárne z vlastných očí ovládanej postavy. H&D2 však vsádza viac na taktiku alebo realitu v každom ohľade a Call Of Duty zasa na atmosféru masívnych bojov a adrenalínom nabitú akciu. Na to, ktorá z nich má šancu uspieť a u akého publika, sa teraz pozrieme zblízka.
Call of Duty
Hoci sa o tejto hre veľa pred vydaním nepopísalo, nie je dielom nejakej „no-name" firmičky. Za jej vznikom stojí časť autorského tímu populárnej vojnovej série Medal of Honor. Tí sa odmietli zaoberať stále hlasitejším volaním najmä odbornej hernej verejnosti po extra originalite. Použili postup presne opačný, ale za to často veľmi úspešný. Vybrali z vojnových titulov zo sveta hier, ale aj filmu to najlepšie a presným dávkovaním takto namiešaného elixíru urobili z Call of Duty možno najsilnejší herný zážitok roka. Takéto superlatívy sa možno nepoužívajú už v úvode recenzie, ale môžete nám veriť, že si to táto hra zaslúži. V prvom rade za to, že dokáže vytvoriť bez prestávky napätú situáciu masového boja. Žiadny scenár „hráč - osamelý superman chodí a strieľa fašistov". V Call of Duty sa takmer nezbavíte pocitu, že ste len maličké koliesko v boji, ktorý sa odohráva všade okolo. Až na niekoľko krátkych úsekov ste neustále obklopený autonómne jednajúcimi kolegami, ktorí po vašom boku bojujú, ale v hojnom počte aj umierajú pod nepriateľskou streľbou. Autori si tu síce pomohli malým trikom - padlí spolubojovníci sú často dopĺňaní novými posilami - ale to nijako atmosfére neuberá. Navyše sa často stáva, že musíte obraňovať nejaké miesto a s míňajúcimi sa zásobníkmi a zväčšujúcimi sa zraneniami čakáte práve na spásonosné posily. Akcia strieda akciu a vy sa doslova veziete na vyšperkovanej hrateľnosti. Tá je síce silne lineárna, ale to znamená vo finále iba elimináciu prípadných hluchých miest. Ďalším plusom je, že sa hra nezvrhne v scenári - americký vojak - najlepší vojak. Hoci hru začínate nočnou akciou práve v koži amerického výsadkára v deň D, po pár misiách na vás čaká britská a neskôr aj ruská kampaň. Inde zanedbávaný východný front robí z Call of Duty hru až s encyklopedickou hodnotou. To, čo ste mohli vidieť v dobových dokumentoch alebo napríklad filme Nepriateľ za bránami, si môžete skúsiť na vlastnej koži. Začína to bojom o Leningrad, kde sa najskôr vrháte do guľometnej paľby bez zbrane a pod hrozbou zastrelenia pri ústupe. Logicky všetko končí dobitím Berlína, kde sa bránia posledné sfanatizované jednotky Wehrmachtu (deti z Hitlerjugend a amatérsky Volksturm ako taký autori taktne vynechali). Záverečné video zostrihané z dobového filmového materiálu potom necháva v hlave jasne znieť otázku, prečo sa musel svet po spoločne získanom víťazstve tak dramaticky rozdeliť na znepriatelené tábory. Akýmsi zavŕšením „snahy" o použitie overených schém, môžeme nazvať aj technickú stránku hry. Starší 3D engine Quake 3 už preveril nejeden titul pred Call of Duty. Jeho potenciál na zlepšenia sa však opäť potvrdil a hra tak nijak nezaostáva za konkurenciou. Možno len občas komixovou animáciou postáv, ale to je len vecou vkusu a nijako to nesúvisí so samotným enginom. Hra navyše pridáva perličku v podobe akéhosi ohlušenia, keď v blízkosti hráča niečo vybuchne. Obraz sa roztrasie, zvuky utíchnu, aby sa o pár sekúnd s veľkým piskotom všetko vrátilo do normálu. Čo sa týka samotných zvukov, všetko znie rovnako ako vo filmoch či konkurenčných hrách, a tak nám zostáva veriť, že aj v skutočnosti zbrane a výbuchy zneli takto. O dabing sa postarali niekoľkí známi hollywoodski herci. Hudba tentokrát neznie nepretržite, ale ozýva sa len vo vypätých situáciách a pumpuje atmosféru ešte vyššie. Call of Duty je teda - ak nie najlepšia - tak minimálne jedna z pár najlepších vojnových hier. Spája dokonale dizajnovanú 3D akčnú hru s inteligentným a hodnoverným námetom, a tak ňou určite nepohrdnú ani seriózni odrastení hráči. Iste by sa dali nájsť aj nejaké chybičky ako dnes už štandardne nižšia herná doba (cca. 10-12 hodín) či občasné výpadky umelej inteligencie, ale tie nijako nevybočujú z hraníc tolerovateľnosti. Komu by však aj tak chýbalo opatrné plánovanie postupu bojiskom, velenie skupine vojakov, či takmer realistické modelovanie streľby zo zbraní, mal by sa obrátiť na ďalej recenzovanú Hidden & Dangerous 2.
Hidden & Dangerous 2
Možno až prekvapivý úspech Hidden & Dangerous v zahraničí motivoval už pred pár rokmi jej českých autorov k vytvoreniu pokračovania tejto taktickej akčnej hry. Dlhé odkladanie je konečne na konci a hráči sa tak opäť môžu ujať velenia britských špeciálnych jednotiek vo viacerých operáciách druhej svetovej vojny. Už z povahy činností špeciálnych jednotiek vyplýva podstatne odlišný charakter boja oproti Call of Duty. Maximálne štvorčlenné tími špecialistov sa púšťajú do diverzných úloh najmä v tyle nepriateľa. Ich primárnym cieľom je pokiaľ možno nepozorovane spôsobiť čo najväčšie škody a zasa rýchlo zmiznúť. Či už ide o demolície, zajatie dôstojníka, získanie dokumentov alebo dobitie strategického postavenia. Silnou stránkou H&D 2 je, že umožňuje hráčovi slobodne sa rozhodnúť, aký postup v misii zvoliť. Či koordinovane celým tímom nemilosrdne zaútočiť, či využiť služby ostreľovača alebo v nepriateľskej uniforme infiltrovať jeho rady. Toto všetko herný koncept viac či menej úspešne dovoľuje a každá misia je tak maximálne nelineárna a je možné ju dokončiť množstvom spôsobov. Realita je tu heslom dňa. Jedna rana do hlavy znamená okamžitú smrť a bezhlavý útok je nezmyselný. Nepriateľ nemá dopredu stanovené chovanie a každý jeden reaguje len na to, čo vidí alebo počuje. Môžete tak vymýšľať rôzne pasce, prepady alebo jednoducho nepriateľa obísť. Toto si však už vyžaduje ovládanie podstatne odlišné od bežnej akčnej hry. Všetko začína ešte pred misiou, kedy si podľa jej cieľov vyberáte členov tímu definovaných niekoľkými základnými bojovými vlastnosťami. Následne každému pridelíte rôzne druhy vojenského vybavenia. Od množstva druhov strelných zbraní so zásobníkmi, cez granáty, lekárničky či ďalekohľad. Vybavenie nie je nijako fixné, počas akcie si ho môžete ľubovoľne vymieňať medzi vojakmi alebo s mŕtvolami nepriateľov. Ovládanie priamo v akcii je realizované pomocou troch vzájomne kombinovateľných módov. Prvým je „klasika" v podobe ovládania vždy jediného vojaka. Ostatní čakajú, kým sa na nich prepnete a hýbete s ďalším. Ďalšia možnosť ovládania používa rozsiahle menu rýchlych príkazov. Ovládaný vojak sa stáva akoby veliteľom a môže ostatným po jednom, či celej skupine vydávať príkazy ako presun plazením, krokom či behom; streľba; vyčistenie miestnosti; krycia paľba alebo prezbrojenie. Posledná možnosť robí z H&D 2 až strategickú hru. Kamera sa pri nej presunie nad hlavy vojakov a plynutie času sa zastaví. Následne môžete vojakom „naprogramovať" presný plán. Nastavíte im navigačné body, určíte typ správania alebo označíte terč útoku. Všetko toto výrazne zvyšuje nároky na dobre naprogramovanú inteligenciu. Žiaľ, jej výpadky sú občas až príliš výrazné. Napriek všetkým príkazom sa vaši spolubojovníci niekedy vôbec nebránia, zasekávajú sa o prekážky alebo si doslova zavadzajú v tesných interiéroch. Nič pre netrpezlivých neurotikov. O svoju skupinu sa musíte starať intenzívnejšie ako by bolo milé. Nepriatelia zasa občas dokážu až supermanské kúsky, keď vás nečakane zbadajú na obrovskú vzdialenosť. Tichá infiltrácia je tak občas uskutočniteľná len s najväčšou trpezlivosťou a nezostáva nič iné ako použitie hrubej sily. Našťastie sú tieto nedostatky vyvážené dlhotrvajúcou, a napriek všetkému, zábavnou hrateľnosťou. Veľká variabilita úloh a prostredia počas celej vojny, experimenty s rôznymi zbraňami a skvelý pocit ak sa vydarí nejaký šikovný trik na nepriateľa. Naviac si mimo iné dopravné prostriedky vyskúšate aj boj v tanku, či obranu bombardéru palubnými guľometmi. So splnenými misiami sa zúčastneným vojakom dvíhajú základné bojové štatistiky, a tak sú neskôr aj samostatne platnými vojakmi, ktorí vám neraz zachránia kožu. Technická stránka hry tiež nie je bez nedostatkov (opäť daň za veľkú voľnosť), ale celkovo pôsobí na slušnej úrovni. Animácie a modely postáv sú veľmi dobré, prostredie vyzerá vierohodne a realisticky. Iba textúry by si zaslúžili zlepšiť, občas sú až príliš hrubé. Vďaka nim vyzerá najmä úvodný tréning doslova odpudivo. Taktiež je citeľná absencia pokročilých grafických efektov dneška. Spracovanie napríklad vody je tak doslova smiešne. Zvuky, ktoré občas majú tendenciu „neposlúchať", sú kvalitné. Rovnako tak hudba, ktorá sa však pri dlhšej misii rýchlo opočúva. Hra vychádza aj v českej verzii. Tá je až na malé výnimky dobre preložená a nadabovaná. H&D 2 teda síce nie je bez chyby, ale je oveľa komplexnejším zobrazením vojny ako Call of Duty. Rozhodne nie je určená na rýchle odreagovanie alebo do detských rúk. Svojmu majiteľovi navyše prinesie oveľa dlhšiu zábavu aj pri opätovnom hraní. Spomínaná trpezlivosť je však podmienkou.
Michal Gardian
