tento rok sviatky pokoja a mieru plné pohody, tepla domova a lásky blízkych. Realita je však taká, že si Vianoce užije málokto, dokonca aj deti sú z nich často sklamané. Linky dôvery a pomoci zvonia naliehavejšie, opustení sú opustenejší, udobrení sa pohádajú a pohádaní sa neudobria. Prečo to tak je a ako si pomôcť hovorí doktor na duševné zdravie, psychiater Vladimír Žabkay.

Sú tu Vianoce a s nimi výzvy, že ich musíme prežiť v mieri, spokojnosti, radosti a hojnosti. Ako tieto sviatky vidia lekári, ktorí sa starajú o duševné zdravie?
Z roka na rok je čas okolo Vianoc hektickejší. Ľudia sa snažia svoj život organizovať podľa svojich želaní, ktoré sa stávajú kameňom úrazu. Túžba mať viac a viac sa málokedy darí realizovať tak, ako si to predstavujú. Konfrontácia s realitou prináša vnútorné napätie, ktoré často vyvoláva depresie a úzkosť. Prežiť Vianoce v očakávaní, že majú byť šťastné a bohaté, a zároveň mať všetko pod kontrolou, sa málokedy podarí v plnej miere.
Myslíte si, že na seba kladieme prehnané požiadavky?
Aj na seba, aj na okolie. Príčinou je konzumný spôsob života s túžbou vlastniť. Hneď ako sa táto špirála rozbehne, nemá hranice. Človek nikdy nemá dosť. Netýka sa to len materiálnych statkov, veľké očakávania máme aj od vzťahov. Chceme, aby boli dobré. Zvyčajne sa však tesne pred štedrou večerou hádame, lebo zistíme, čo všetko nefunguje. A to vôbec nie predstava pokoja a šťastia.
Pracujete aj na linke dôvery. Volajú ľudia počas sviatkov viac alebo menej?
Počet volajúcich sa prudko zvyšuje. Osamotení ľudia si svoju osamotenosť uvedomujú ostro práve cez Vianoce, keď všetky médiá hovoria o tom, ako ľudia k sebe patria a sú šťastní. Narastá v nich pocit vzťahového neúspechu, nedostatočnosti, ktorú berú ako vlastnú. Depresívne pocity sú výraznejšie, napriek tomu, že ich samota je rovnaká po celý rok.
Aká obrana existuje voči sebaľútosti?
Je to zložité. Pocity úzkosti pramenia vlastne z toho, že súčasnosť vyzýva človeka, aby bol úspešný a bohatý. Sú to atribúty moci a súčasné idoly. Človek svoje šťastie čoraz viac vidí mimo seba. Potom tu máme hypermarkety, kam už ľudia nechodia len na nákup základných vecí, ale celé večery sa prechádzajú po chodbách, ktoré sú preplnené vecami. Prestávajú byť v kontakte so sebou.
Čo znamená byť v kontakte so sebou?
Väčšina ľudí, keď príde domov, zapne rádio alebo televízor. Vyhľadať ticho a pouvažovať o sebe a o svete, to už skoro neexistuje. Akoby sme mali strach, že keď zostaneme sami so sebou a vznikne nejaká spätná väzba, výsledný efekt bude negatívny. Odrazu sa človeku zdá, že je málo úspešný v porovnaní s tými, ktorých vidí v médiách, a tak si opäť svoj vlastný priestor zaplní a prehluší znovu len tými médiami. Nájsť kontakt so sebou samým bez potreby čokoľvek prehlušovať, to považujem za najdôležitejšie.
Nie je v základe tohto stavu nedoceňovanie vlastnej životnej existencie? Nesprávne východiská a postoje?
Kritériá toho, čo je správne, dobré a normálne a opakom toho sú vždy dané skupinou, spoločnosťou, ktorá práve existuje. Nikde to nie je izolované. V Európe aj USA panuje hedonistický (hedónia - rozkoš, pozn. red.) prístup k veciam. Vlastniť veci, užívať ich a užívať si - to je celosvetový trend. Každý sa s tým konfrontuje. Ťažko tu hovoriť o prevencii. Človek sa s tým časom identifikuje, a keď ide týmto smerom, stretáva sa s úzkosťami.
Je vôbec možná prevencia?
Základná prevencia sa odohráva už v detstve. Dieťa vždy podľahne výchovným faktorom, ktoré obrusujú hrany. Keď rodič povie dieťaťu, že to, čo cíti, nie je správne a dieťa to prijme, vzniká základ pre úzkosť. Musíme si pamätať čarovné slovíčko, na ktoré čím ďalej, tým viac zabúdame - a to je akceptácia. Môžeme s malým človiečikom nesúhlasiť, môžeme mať úplne iný názor, ale nemali by sme mu upierať právo na vlastné prežívanie. Korene úzkosti sú v tom, že neakceptujeme samých seba, a potom je veľmi ťažké akceptovať tých druhých.
Aj keď rodič vychováva dieťa ako najlepšie vie, aj vtedy sa stane, že príde Štedrý večer a dieťa prežíva pocit sklamania z darčekov alebo z rodinnej hádky. Ako má reagovať, aby sa atmosféra napravila?
Žiaľ, tieto situácie nebývajú len na Vianoce, akurát teraz sú viditeľné. Aj dovolenky bývajú plné konfliktov a hádok, pretože sa ľudia odnaučili byť spolu. Konfliktom sa nedá vyhnúť. Hádka medzi ľuďmi je niečo, čo nesmie chýbať. Ak všetci zúčastnení chápu, prečo vznikla a ak je konštruktívna a je nám jasné, ako ďalej, ak vieme veci otvoriť a spracovať, nemáme nič zakázané. Môže to byť aj očistné.
Keď sa dieťa spolieha na Ježiška, nemôže uňho vzniknúť pocit, že ho nemá rád, ak si nenájde pod stromčekom to, po čom túži?
Opäť je to problém vlastnej akceptácie. Je jedno, či to bude rodič, alebo Ježiško, najdôležitejšie je, aby dieťa prijímalo svoju bytosť a neproblematizovalo to, čo nemusí. Ľudia sa snažia na Vianoce zahltiť množstvom darčekov a ich cenou, a pritom vôbec nemusia chápať túžby dieťaťa. Konflikt je ilustrácia a rodič má spätnú väzbu. Dostáva príležitosť pochopiť, ako sa jeho dieťa za posledný rok zmenilo a je v jeho moci urobiť nápravu.
Trapasy a debakle patria k životu. Dnešok je však nasmerovaný tak, že nesmú byť. Strach z toho, že urobíme chybu a zlyháme, zvyšuje našu úzkosť. Ak človek vytesňuje, nevidí problémy, nemôže ich ani riešiť.
Paradoxne najviac narastá moc materiálneho sveta vo chvíli, keď stojíme o nejaké duchovné naplnenie...
Neviem, či toto sú očakávania súčasnosti, či človek sám od seba očakáva nejaký duchovný výkon. Symbolika Vianoc už vôbec nie je takto prezentovaná.
Niektoré náboženstvá hovoria o tom, že úzkosť a malovernosť sú hriechom. Nedá sa s tým pracovať?
Hriech by bol ďalším dôvodom na pocit zlyhania. Prvé, čo hovoríme svojim pacientom, je to, že depresia nie je zlyhanie, ale porucha, ktorá sa dá vyliečiť.
Ide len o čisto biochemickú poruchu, ako hovoria výskumy?
Fungujeme na biochemickej úrovni. Netýka sa to len psychiky, ale celého organizmu. Sme ochotní akceptovať to pri somatických ochoreniach (ochorenia tela - pozn. red.). Vyhovieme signálom, ktoré nám telo dáva, či ide oteplotu, alebo o hocičo iné, a vyhľadáme odborníka. Liečime sa, niečo s tým robíme. Hneď ako však ide o depresiu alebo úzkosť, tak to neakceptujeme. Stále pracujú stereotypy: chlap neplače, to musíš zvládnuť sám! Týmto spôsobom sa choroby často fixujú a zhoršujú len preto, že ich neakceptujeme.
Nespozorovali ste v poslednom čase, že by sa prístup k tejto téme nejako uvoľnil? Napríklad aj tým, ako ľudia vidia v amerických filmoch, že tam má každý svojho psychiatra?
Trochu napredujeme, ale nie vďaka americkým filmom! (Smiech.) Skôr je to tým, že výskyt duševných porúch v našej spoločnosti stúpa a potreba liečiť ich je vyššia. Viac ľudí je nútených chodiť k psychiatrovi a pomaličky ustupuje aj tabu. Napriek tomu sú predsudky stále veľmi výrazné.
Myslíte, že cestou na odtabuizovanie je aj príklad z Čiech, kde viac populárnych osobností verejne priznalo, že má psychické problémy?
Nie som si tým istý. Na jednej strane je dobré, keď ľudia otvorene dokážu hovoriť o svojich chorobách, no na druhej strane je to stále veľmi intímna sféra. Isteže by to mohlo pomôcť, no nemyslím si, že je to jediná cesta. Aj slávne osobnosti majú právo na súkromie.
Depresia sa dá pomerne spoľahlivo rozoznať. Ako je to s pocitmi ohrozenia a prenasledovania - paranojou? Podľa čoho dokáže človek zistiť, že sa správa už za hranicou normy?
Je to veľmi ťažké, lebo jedným z prvých príznakov je strata kritickosti. Začínajúcu chorobu sprevádza zmätok v prežívaní, známe veci sa človeku odcudzujú, nevie opísať svoje pocity a hľadá vysvetlenie vo vytvorení bludu, ktorý mu prináša uľahčenie, ale nič z toho nepovažuje za chorobu. Dôležité je, aby ho okolie - známi, rodina, priatelia, odviedli rovno k psychiatrovi. Po liečbe je veľká šanca, že sa obnoví kritickosť a človek si uvedomí hranice. Veľkým problémov psychiatrie je, že lieči ľudí, ktorí sa liečiť nechcú.
Neexistuje v medicíne istý dogmatizmus, keď každú samovraždu považuje za psychickú poruchu a upiera tým možnosť človeku samému rozhodnúť o svojom živote?
V každom prípade je samovražda konaním proti základnému pudu sebazáchovy, čo je najzávažnejší odklon od normy. Psychiatria, samozrejme, rieši aj bilančné samovraždy, ktoré spácha človek bez diagnostikovanej psychickej poruchy. Ide však o to, či predsa len videnie sveta pred bilanciou nie je zúžené. Či neexistuje nejaká spätná väzba, ktorá by vrhla na všetko iný uhol pohľadu a nejako by človeku nepomohla. Tých riešení je vždy veľmi veľa. Zhodnotenie minulosti až do okamihu tu a teraz, ktoré sa končí samovraždou, nemusí byť správne. Samovražda je definitívna a nedáva ďalšiu možnosť. Život ju dáva.
Narastá ich počet pred Vianocami?
Štatistiky hovoria, že oveľa vyšší počet samovrážd je v jarných mesiacoch.
Takže, čistá biochémia?
V jarnom a jesennom období narastá počet depresií a najväčší počet samovrážd je predsa na základe psychickej poruchy. Uvažovanie o samovražde niekedy nemusí byť o tom, že nechcem byť, nechcem existovať, nechcem žiť, ale môže byť riešením situácie človeka, ktorý nevidí žiadnu inú možnosť, ako sa pohnúť z miesta. Pacienti po pokuse o samovraždu sa bránia tomu, že by chceli zomrieť. Túžili v tej chvíli len zaspať, nebyť, nevidieť, necítiť.
Podľa niektorých psychoterapeutov sú duševné poruchy spojené s praktizovaním nesprávnej filozofie. Ako to vlastne je? Čo je určujúce - filozofické prežívanie sveta alebo chemický stav mozgu?
Tieto veci sa od seba nedajú oddeliť. Fungujú v absolútnej jednote. Okrem toho, ľudia neakceptujú ani to, že psychické poruchy môžu vyvolať somatické, a naopak. Každý si utvárame vlastný názor na svet, ktorým sa riadime. V postoji k samému a sebe a vonkajšiemu svetu môžu vzniknúť veľké rozpory a napätia, ktoré vedú nakoniec k úzkosti a neuróze. Moderné lieky však už umožňujú človeku normálne žiť.
Nedávno vznikla v bratislavskom hypermarkete Aupark psychoterapeutická poradňa. Aké má výsledky?
Pôvodne pracovala len dva dni v týždni, teraz pracuje celý. Je to skvelý nápad primára Petra Breiera, ktorý naozaj odtabuizúva túto problematiku. Ruší neprekonateľnú bariéru človeka, ktorý sa nevie odhodlať zaklopať na dvere psychológa a psychiatra. Môže za nimi prísť rovno s nákupnou taškou. (Smiech.) Myslím, že takéto stredisko v nákupnom centre nenájdete nikde inde na svete, len v Bratislave.
Voľakedy bol psychiatrický pacient chorým človekom, ktorého treba izolovať. Dnes ho skôr považujú za obeť a strojcu svojej choroby. Ako nebyť obeťou alebo strojcom akejkoľvek choroby?
Človek musí prebrať zodpovednosť sám za seba, a to sa netýka len choroby, ale za celý svoj život. Ide o uvedomenie si samého seba, o vlastnú akceptáciu. A uvedomovanie si seba ako zdravého človeka je skutočne veľmi dôležité.
Ľudia sa často spoliehajú na fyzický pohyb, na endorfíny, ale známe sú depresie a samovraždy aj u športovcov. Nepreceňuje sa úloha športu?
Určite je úloha športu zmýtizovaná. Je to ďalší boom, a ďalší imperatív, že človek musí žiť zdravo. Šport nemusí byť pre každého tá najvhodnejšia forma relaxácie, a ten, kto sa nasilu núti ho robiť, si vytvára dodatočný stres a nespokojnosť so sebou. Pohyb je potrebný, ale nie povinný. Nie je to zázrak. Pre niekoho by bolo možno oveľa užitočnejšie vyložiť si nohy na stôl.
Stretli ste sa niekedy s diskrimináciou svojich pacientov, napríklad, pri výbere zamestnania?
To je ako s inzerátmi o mladom človeku do 35 rokov. Po čase boli pre diskrimináciu odstránené. Napriek tomu, že už zamestnávatelia nepíšu, čo znie zle, všeobecne uprednostňujú zdravých a mladých ľudí, perspektívnych a výkonných. Akákoľvek porucha je veľkou prekážkou.
Akým spôsobom má človek akceptovať sám seba, keď nie je prijateľný pre tých, čo mu môžu dať prácu?
Možností realizovať sa je vždy veľa, ale sú ťažšie. Cesta akceptácie je náročná, ale existuje. Človek nesmie obviňovať celé okolie a cítiť sa obeťou. To mu vôbec nepomôže.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL