Jozef Lupták. FOTO - MAREK VELČEK
Melos-Étos a včera večer krstil svoju ďalšiu novú nahrávku. Až taká nová však úplne nebola.
„Projekt Cello vznikol už vtedy, keď som naštudoval cyklus Bachových suít pre violončelo a začal sa venovať súčasnej hudbe. Blížil sa rok dvetisíc, výročie Bachovho úmrtia a ja som rozmýšľal prepojiť tieto dva svety. Vzápätí prišla ponuka od Večerov novej hudby a po vzájomnej dohode sme s riaditeľom festivalu Danielom Matejom oslovili niekoľkých skladateľov, aby mi napísali nové skladby," hovorí pre SME Jozef Lupták.
Nakoniec sa v jeho sólovom recitáli vedľa seba ocitli skladby Wolffa, Jeffreyho, Iršaia, Burgra, Zagara a Bacha. A Luptáka. Violončelista, ktorý vyrastal na bigbíte, totiž ako jeden z mála interpretov klasickej hudby hráva nielen z nôt a partitúr.
„Keďže rád improvizujem, napadlo mi prepojiť to s novými skladbami na spôsob koláže. Nakoniec aj Bach bol improvizátor," hovorí s úsmevom Lupták, ktorý si počas hrania pospevuje a ústami vyrába rytmus. Práve tieto ozvláštnenia, na aké vo sfére klasickej hudby bežne nenarazíte, popri vynikajúcej interpretácii robia jeho projekty atraktívne a publikum potom vydrží počúvať jediného violončelistu vo vyše hodinovom programe.
Cédečko Cello má ešte jeden netypický rozmer - vizuálny. „Cez manželku a priateľov som sa kedysi dostal k súčasnému výtvarnému umeniu, ktorého abstraktná povaha mi korešpondovala s hudbou. Chcel som preto obohatiť booklet aj o vizuálny rozmer. Šiestich výtvarníkov som poprosil o stvárnenie ich asociácií pri počúvaní týchto skladieb. K Bachovej suite však obraz chýba, to sa mi už zdalo priveľké klišé."
Lupták si však inak nemyslí, že spájanie hudby s inými umeniami môže vyznieť trocha násilne: „Keby to šlo, chcel by som mať na albume zachytené aj vône." Tvrdí, že mu ide o rozširovanie vnímania pri počúvaní hudby, aj jeho vlastného. „Na konzervatóriu sme žili iba vo svete klasickej hudby, akoby nič iné neexistovalo. Až postupne som začal objavovať iné veci. Veľmi ma ovplyvnil študijný pobyt v Banff Centre of Arts v Kanade, kde som zažil intenzívne pôsobenie všetkých druhov súčasného umenia vedľa seba."
Päť krátkych improvizácií, ktoré prepájajú celý album, nesie názov Konvergencie. Ide o ďalšiu poctu Mariánovi Vargovi. „Dokázal vkusne čerpať z tradícií, ale pritom zároveň hovoriť súčasným hudobným jazykom," hovorí Jozef Lupták a vzápätí dodáva: „To je presne to, čo hľadám v hudbe. A myslím, že to je aj jedna z najväčších výziev pre interpreta."
OLIVER REHÁK
