Na pílu tlačili mnohí. Začali zrejme tí, čo prišli s myšlienkou ústavy a chceli akési Spojené štáty európske. Pokračoval Valéry Giscard d'Estaign a jeho Konvent. Už vtedy sa hovorilo, že ústava vzniká pod tlakom a francúzsky exprezident nie je schopný počúvať argumenty iných. Z Konventu ústava odišla ako nedorobok. Bez dohody o zásadných veciach - počte komisárov, hlasovaniach aj o preambule.
Potom zatlačili Poliaci a Španieli. Poliaci aj preto, že im to už raz vyšlo a z minuloročného summitu v Kodani odchádzali s najväčším balíkom. Španieli preto, lebo v únii sa to často robí a ak odhadnete silu tlaku a mieru odporu, len získate. Naposledy to predviedli Nemci a Francúzi, keď im ostatní odpustili sankcie za neplnenie podmienok Paktu stability. Sankcie, ktoré si predtým všetci družne schválili. Pri ústave to skúsili znovu, ale história sa zachovala múdro a nezopakovala sa. Výsledkom zlého odhadu mnohých je Európska únia bez ústavy. Cynicky vzaté: nič zásadné sa nestalo. Únia bude fungovať aj bez nej a bude len o niečo ťarbavejšia, lebo sa v máji zväčší.
Zostala jej však trieska v oku - stratila imidž spoločenstva schopného kompromisu. Práve s tým všetci tajne, a tak trochu zbabelo rátali. Problémom však bolo, že išlo o kompromis „za každú cenu" s potenciálom nahradiť ho ďalším.
Ústava sa „zadrela" na spôsobe hlasovania v únii. Chcela nahradiť veľký a nesmierne komplikovaný kompromis obsiahnutý v Zmluve z Nice. Kompromis, ktorým lákali do únie vstupujúce krajiny. Keď zistili, že nebude fungovať a prinúti ich deliť sa o moc viac ako sa zdalo, vyrukovali s novým. Narazili však na nekompromisnosť a rovnako nekompromisne zaň bojovali. Výsledkom je zistenie, že kompromis nie je nekonečný a únia nemusí byť večná.
