Trojročnú Anamarie z USA vykŕmili jej rodičia na päťdesiatpäť kíl pri výške jeden meter. Ohrozili jej tým život, preto sa na čas dostala do opatery štátu.
Pred časom sa pätnásťročná štíhla Newyorčanka podrobila pokusu. Jej vyšportované telo premenili maskéri na obézne a ona v prestrojení nastúpila do novej školy. Ukryté minikamery snímali, ako sa k nej správa okolie. Ukázalo sa, že hoci prestup medzi nové deti je sám o sebe ťažký, ak máte sto kíl, je to hrozné. Surové poznámky, ponižovanie. Deti sa jej stránili, chlapci na ňu pokrikovali a vysmievali sa. Dievča niekoľkokrát uvažovalo vzdať pokus a strhnúť si molitanové vypchávky, napriek tomu, že vedelo, že hra sa na druhý deň skončí.
Na svete sú však milióny detí, ktoré majú okolo bruška vlastné pneumatiky. A v duši vlastné problémy.
Bábätká na hranolčekoch
V USA nedávno robili štúdiu o stravovacích návykoch malých detí.
Zahŕňala viac ako tritisíc detí od štyroch mesiacov do dvoch rokov, ktorých rodičia či opatrovatelia odpovedali na telefonickú otázku - čo dnes jedli vaše deti? Ukázalo sa, že významný počet bábätiek a dojčiat dostal hranolčeky, pizzu, sladkosti a malinovky. Až tretina nedostala žiadne ovocie ani zeleninu, zato hranolčeky boli najbežnejším jedlom detí starších ako 15 mesiacov. Deväť percent detí od deväť do jedenásť mesiacov jedlo hranolčeky aspoň raz denne. Hotdogy, klobásu a slaninu malo denne dvadsaťpäť percent detí nad jedenásť mesiacov.
Hoci deti od jedného do dvoch rokov by mali prijímať asi 950 kcal denne, priemer bol 1220 kcal.
Stravovacie návyky sa tvoria medzi druhým a tretím rokom. Ak už vtedy výživa výrazne pripomína problematickú výživu dospelých, vyhliadky do budúcnosti sú veľmi zlé. Nečudo, že každý piaty Američan sa považuje za obézneho, čo je dvojnásobok oproti polovici osemdesiatych rokov.
Vkradol sa nepriateľ
O epidémii obezity môžeme hovoriť aj na Slovensku. Podpisuje sa na nej najmä životný štýl.
„Ani neviem, kedy sa začali moje problémy s tučnotou," opisuje štrnásťročný Jurko svoje trápenie. „Na fotografiách som až do deviatich rokov skôr neduživý a vychudnutý. A zrazu akoby z ničoho nič mi začalo rásť brucho a zadok a stehná a - najmä chuť do jedla."
Jeho život vraj vyzeral hrozne. Pri pozeraní telky bol schopný skonzumovať to, čo starší brat za celý deň.
„Keď som zaspával s pocitom hladu, vydal som sa na nočný lov do chladničky. Ani moji rodičia netušili, čo skutočne jem. Sem-tam som sa vydal do obchodu a nakúpil zásoby 'na horšie časy'. Občas cez víkend som sa vybral do veľkého obchodného centra, kde predávali grilované kurčatá. Kúpil som si jedno, k tomu úplne čerstvý, ešte teplý peceň chleba a doma som ho zjedol. Mama na to prišla tak, že objavila v odpadkovom koši zamastené papierové vrecúško a ohlodané kosti."
Aj keď sa hanbil, chutilo mu. Všetci doma ho okrikovali, nech už toľko neje.
„Spolužiaci sa mi smiali, lebo som nedobehol na autobus, alebo neurobil ani jeden klik. Doma som mával depresie a tie som 'utápal' v jedle. Mama ma teda vzala k endokrinologičke a tá povedala, že môj problém nebol spôsobený hormónmi ani trávením, ale lenivosťou. Teda nedostatkom pohybu a prejedaním sa.
Lenže ja som ani potom nerobil žiadne aktivity, ktoré by mi pomohli schudnúť, lebo som bol príliš tučný a hanbil som sa. Milujem plávanie, ale nemohol som sa vyzliecť do plaviek. Snažil som sa schudnúť sám, ale to ide veľmi ťažko. Vtedy ma podporil otec, ktorý so mnou začal behávať. Navštívil so mnou aj psychológa. To bol prvý krok k tomu, aby prestali moje depresie. Dnes mám štrnásť, už asi rok po siedmej hodine večer nejem, sám od seba si kupujem čínsku kapustu a trikrát do týždňa chodím na aikido. Moje sebavedomie vzrástlo, ale musím sa priznať, že dnes som dostal hroznú chuť na klobásu. Tak som si ju kúpil a tajne zjedol."
Boj proti tučnote s happyendom
Trinásťročné Katka a Lucia si tiež užili s nadváhou svoje.
„Brat sa mi vysmieval, vymyslel mi indiánske meno Malá guľa a potom Mišelin. Najmä keď sme sa pohádali, vyhodil mi na oči, že som tučná," spomína Katka. Lucia si zase dobre pamätá, ako išla po ulici a z chlapčenského hlúčika zaznelo - však tá nejde, tá sa gúľa.
Dievčatá to hovoria so smiechom, obe sú už totiž v normále. Mali šťastie, rodičia ich nenechali zápasiť s kilami bez pomoci. Netrápili ich diétami, ani nepodčiarkovali komplexy poznámkami o veľkom zadku. Obrátili sa na odbornú pomoc a poslali ich do detskej ozdravovne.
Katka sem začala chodiť ako osemročná, Lucia v desiatich rokoch.
„Navrhla nám to detská doktorka. Najprv sme sa hanbili. Najmä v škole, keď sa rozkríklo, kam ideme. Povedali sme to síce len jednej kamarátke, ale zakrátko to vedela celá škola. Ale nikto sa nám nevysmieval, sme fajn trieda," vraví Lucia.
Čo im na nadváhe najviac prekážalo?
„Nemôžeš si na seba všeličo obliecť, aj to vadí medzi kamarátmi. Vždy sa nájdu ľudia s blbými poznámkami," zamyslí sa Lucia. „Ja som sa aj snažila nejesť, ale potom som aj tak stále tučnela. Asi to mám po mame, tá tiež každý večer hovorí, že nebude jesť a začne cvičiť. Na Bielej skale však išlo chudnutie samo od seba. Prvý týždeň bol trochu namáhavý, kým sme si zvykli, ale potom to už bolo super. Nikto sa pred nikým nehanbil, dokonca sme tam volili aj miss a s Katkou sme zvíťazili. Bolo tam zopár naozaj tučných detí, boli od nás mladšie a mali aj o desať kíl viac. Rozprávali nám, aké je to strašné, že kvôli tomu, ako vyzerajú, sa s nimi v triede nikto nechce kamarátiť."
Aj Katkina mama vnímala dcérkin pobyt pozitívne.
„Veľmi schudla, rada tam chodila a vždy si našla množstvo kamarátok. A najmä, po návrate ju vždy držal zdravý životný štýl. Snažila sa jesť nízkokalorické jedlá, nejedla po 18. hodine a prišla s veľkou chuťou športovať. Napríklad naposledy po návrate ešte v ten istý deň išla na kolieskových korčuliach až deväť kilometrov. Postupom času však z návykov trochu zľavuje, preto sú dôležité opakované pobyty. Predsa len sa jej to tam zafixuje a postupne je zlých návykov menej a menej. A hlavne vie, čo robí zle a čo je z hľadiska životosprávy a udržania si štíhlej postavy vhodné."
Najhorší grif - vracanie
Ivana prezývali v škole Tučko. Nevedel premôcť svoju pažravosť, až spozoroval, že jedna stolička je mu málo. Smútok z urážok si liečil vybrakovaním chladničky. A potom narazil na článok o bulímii. Zaujalo ho jediné - že sa dá chudnúť vracaním. Vyskúšal to - strčil prst do krku - a ono to fungovalo. Ivan naozaj začal chudnúť - stačilo sa hneď po jedle vypariť na WC. Šestnásťročný chlapec takto funguje už štyri roky. Chcel by prestať, ale nedokáže. Nevie myslieť na nič iného, ako na jedlo a následné vracanie. Je nervózny, lebo vie, že len čo sa naje, okamžite musí bežať na záchod. A maskovať to, aby to neprasklo. Trápia ho ťažké depresie, no hanbí sa zdôveriť rodičom či kamarátom.
„Som na to sám," priznal sa na internetovom chate, kde jedine našiel odvahu k úprimnosti.
Nie je to celkom pravda. Kto nemá silu urobiť prvý krok a vyhľadať lekára, prípadne nevie, kam sa obrátiť, môže to skúsiť práve cez internet. Je tu množstvo adries a poradní, kde sa môže dozvedieť všetko o obezite aj o možnostiach pomoci. A potom už chudnúť pod dohľadom odborníka. Lebo sám to určite nezvládne, naopak, môže prejsť do opačného extrému - životu ohrozujúcej mentálnej anorexie.
Stručne o detskej obezite
* Hlavným faktorom rastu obezity je výrazný pokles fyzickej aktivity a prejedania sa v bohatých spoločnostiach.
* Obezita sa najčastejšie vyskytuje u jedináčikov.
* Tučným deťom pripisuje okolie vlastnosti ako lenivosť, ošklivosť, špinavosť.
* Nespokojnosť s telom sa môže prejaviť od pocitu, že moje telo sa mi celkom nepáči, až po nenávisť k vlastnému telu. Práve tu sú veľmi rizikovou kategóriou adolescenti, ktorí patria aj k najčastejším obetiam poruchy stravovania - kam patrí až životunebezpečná mentálna anorexia a bulímia.
* Z porúch stravovania sa obezita zistí najľahšie, lebo fyzické zmeny sú očividné. Rodičia však často ignorujú, že ich deti priberajú, pokladajú to za detskú bucľatosť. Dieťa to povzbudzuje a ďalej sa prejedá.
* Medzi zdravotné komplikácie pri obezite patria cukrovka, problémy so žlčníkom, vysoký krvný tlak, rakovina prsníka a hrubého čreva, problémy s dýchaním a kĺbmi, dna a psychické poruchy. Obézni ľudia majú väčšie komplikácie po operáciách. Musia dostať väčšiu dávku anestetika a treba im prerezať hrubšiu vrstvu tuku. Jazvy sú väčšie a zväčšuje sa tak aj pravdepodobnosť pooperačnej infekcie.
Chudnúť áno, ale zdravo
Podľa štatistík sú na Slovensku až dva milióny ľudí s nadváhou. Mnohí z nich často skúšajú množstvo prípravkov, s ktorými však nedosiahnu dlhodobé výsledky. Problém využívajú aj rôzne spoločnosti, ktoré ponúkajú často neúčinné a niekedy aj zdraviu škodlivé redukčné režimy a prípravky. Pacient preto musí dávať pozor, aby sa do boja proti obezite pustil zdravým a lekársky overeným spôsobom.
Potrebná je liečba pod dohľadom odborníka, ktorý sleduje pacienta počas celého obdobia liečby. Takúto liečbu umožňujú napríklad Centrá pre liečbu obezity. V niektorých prípadoch sú súčasťou diabetologických, endokrinologických, kardiologických alebo interných ambulancií.
Ešte kým sa pacient rozhodne navštíviť špecializovanú ambulanciu, môže sa poradiť o svojom probléme s lekárom na telefonickej infolinke 0905 855 666 alebo na internetovej stránke www.reduktip.sk.
FOTO SME - PAVOL MAJER, TASR/AP a ARCHÍV
