Milí čitatelia,

ďakujeme vám za množstvo telefonátov, faxov, mailov i listov, ktoré od vás dostávame. Čítame ich naozaj všetky, mnohé z nich sú zaujímavé a podnetné. Vybrali sme za všetky list čitateľky, ktorá učí v prvej triede na základnej škole.

So záujmom som si prečítala článok „Deti stále kritizujeme, pochvaly je ako šafranu“, výsledky výskumu, podľa ktorých 90 percent vyučovacej hodiny tvorí kritika, príkazy a zákazy. A poviem vám, bolo mi z toho veľmi smutno.

Som učiteľkou a svoju prácu beriem ako poslanie. Mám malý plat, ale srdce a nadšenie veľké.

Práca učiteľa je veľmi náročná. Do prvého ročníka k nám prichádzajú aj deti, ktoré neovládajú úplné základy slušného správania sa, hygienické zásady či základy stolovania. Učiteľ musí dieťa naučiť pozdraviť, ostrúhať si ceruzu, ba niekedy aj zavesiť kabát. Učiteľ nielen učí, ale neviem, čím to je, v poslednom období viac vychováva.

Žijeme v dobe, keď veľa rodičov nemá na vlastné dieťa čas. A to je veľmi smutné. Lebo to, čo dávame deťom teraz, vrátia nám už čoskoro. Na mojich stretnutiach s rodičmi im hovorím, aby sa so svojimi deťmi rozprávali. Aby im nestačila jednoslovná odpoveď na otázku Čo bolo v škole? – „Nič!“

Je potrebné, aby rodič ukázal svojmu dieťaťu, že ho má rád, nielen novou hračkou, ale aj svojou prítomnosťou a záujmom. Každé dieťa potrebuje záujem oboch rodičov ako soľ.

A čo sa týka pochvaly alebo kritiky? Chváľme deti už len za to, že sú tu, že ich máme, že nás majú rady. Sú obrazom nás, rodičov. Ak urobia niečo zlé, skúsme hľadať vinu aj v sebe. Dajme si otázku, prečo to moje dieťa urobilo. Ak nájdeme odpoveď, tak sme vyhrali. Ak nie, nezúfajme a aspoň nasmerujme svoje dieťa na správnu cestu. Dnešné deti nie sú zlé, len potrebujú veľa trpezlivosti, oddaných a milujúcich rodičov, usmievavých a milých učiteľov a v prvom rade lásku. Tú potrebujú najviac zo všetkého, to je to najcennejšie a najdrahšie, čo môžeme svojmu dieťaťu ako rodičia dať.

SLÁVKA KUČOVÁ, učiteľka na I. stupni ZŠ