ľ Nobelovej ceny za literatúru (1970), vydal pred niekoľkými týždňami v Rusku prvý zväzok svojej dvojdielnej historickej štúdie Spolu dvesto rokov 1795-1995, ktorá mapuje dejiny rusko-židovských vzťahov. S výnimkou niekoľkých (povinných) prajných zmienok v domácej tlači bolo toto dielo prijaté mimoriadne chladne. Mnohí tvrdia, že preto, lebo Solženicyn, ktorý sa vrátil z amerického exilu do vlasti roku 1994 (emigrantom bol od roku 1974), má už svoj vrchol za sebou nielen ako autor (jeho knihy sa dnes v Rusku čítajú oveľa menej než kedysi), ale aj ako morálna autorita. Ešte stále má síce tradičných starokomunistických oponentov, dnes však už naráža najmä na odpor liberálne zmýšľajúcej časti ruskej inteligencie. Tá sleduje Solženicynove názory s odstupom a nepochopením a predovšetkým, nezdieľa jeho sympatie pre cárizmus a presvedčenie o kultúrnom poslaní Rusov a Veľkého Ruska. V kruhoch historikov a vzdelanej verejnosti sa kniha Spolu dvesto rokov 1795-1995 stretla s nevôľou. Okrem starosvetského prístupu, neprijateľného v moderných historických vedách, vyčítajú Solženicynovi nedostatok sociálnopsychologického pochopenia jednak vzájomných rusko-židovských vzťahov, jednak javov spojených s dejinami židovskej diaspóry (napríklad asimilácia, akulturácia, antisemitizmus). Ruský psychológ a publicista Leonid Radzichovskij považuje Solženicynovo najnovšie dielo dokonca za pokus o bagatelizovanie podielu viny, aký nesie na pogromoch cársky režim, kladie otáznik za objektívnosť štúdie a upozorňuje na autorove antiliberálne názory, pokiaľ ide o zobrazenie boja za židovskú rovnoprávnosť v Rusku.
Rozhovor, ktorý so Solženicynom pripravil šéfredaktor týždenníka Moskovské Novosti Viktor Lošak, preberáme z poľského denníka Gazeta Wyborcza.
Čitatelia vašej najnovšej knihy o vzájomných rusko-židovských vzťahoch si určite všimnú predovšetkým to, že je to vaša prvá vedecká práca.
Lákalo ma napísať takúto knihu už vtedy, keď som pracoval na diele Červené koleso. Téma rusko-židovských vzťahov ma vťahovala do obrovskej hĺbky, ale vtedy som sa jej vedome vzpieral, lebo som sa usiloval pochopiť ruskú revolúciu. Najprv som skúmal predrevolučné roky, potom začiatok dvadsiateho storočia, potom som sa dostal do polovice devätnásteho storočia. Aj tak sa vynorilo toľko materiálu, že ho nepohltilo dokonca ani gigantické Červené koleso. Ale rusko-židovská téma si na mňa počkala. Napokon som si roku 1990 sadol a začal na nej pracovať.
Je vaša kniha úzko odborná preto, lebo vám záležalo na objektívnom predstavení daného problému? Krásna literatúra znamená totiž subjektívnu tvorbu.
Nedokážem si predstaviť iný spôsob zobrazenia tejto problematiky než historický. Ak sa človek nepustí do krásnej literatúry, potom má dve možnosti: buď musí opísať všetko precízne, alebo napíše všeobecnú úvahu, ktorá sa mu rozplynie v publicistike. Nechcel som písať publicistiku, chcel som presne zreferovať o peripetiách rusko-židovských vzťahov. Pri práci som postupoval tak ako v prípade Červeného kolesa. Zozbieral som si bibiografiu a mikrofilmy – obrovský materiál z novín, napríklad z mesačníka Dvadsaťdva, najlepšieho izraelského časopisu, ktorý vychádza v ruštine. Publikujú tam naši rodáci, emigranti, ktorí si zachovali väzby s Ruskom. Prečítal som také množstvo židovských autorov, že sa mi tento materiál stal takým blízkym ako história vlastnej rodiny.
Mnohých čitateľov prekvapili fakty, o ktorých nemali ani najmenšej potuchy. Napríklad to, že jedným z ideových iniciátorov pogromov boli národovoľci, teda členovia Národnej Vôle, ruskej revolučnej organizácie založenej roku 1879 a rozprášenej po zavraždení cára roku 1881.
Áno, aj mňa prekvapil ich podiel na pogromoch. Počas písania práce som prišiel na mnoho zaujímavých vecí, napríklad som odhalil, že počas vojny s Napoleonom pomáhali ruskej armáde práve židia. To oni upovedomili ruské velenie, na ktorom mieste budú Francúzi prekračovať Berezinu.
Vaša kniha rozbíja mýtus cárskeho Ruska ako žalára národov, kde boli prenasledovaní všetci, a najmä židia. Niektorí budú s vami polemizovať.
Iste. Jedni budú so mnou polemizovať kvôli tomu, že nepoznajú pramene, druhí zasa preto, lebo sú predpojatí. Kvôli predpojatosti som si vytrpel už toľko, že niekto iný by azda stratil trpezlivosť. Dospelo to až tak ďaleko, že mi podsúvajú antisemitizmus na základe absencie istých židovských termínov v mojich textoch. Vo svojom románe Rakovina som opísal istého chirurga menom Lev Leonidovič. Je to vynikajúci lekár a veľmi sympatický človek. Ale kritici rad za radom tvrdia, že Rakovina je antisemitská kniha, lebo som do lekárskeho prostredia neuviedol jediného žida. Ako to čítajú? V knihe je niekoľko scén a celá kapitola venovaná Levovi Leonidovičovi. Predsa musí byť jasné, že to je žid, vyplýva to z jeho rozprávania. Ale najhoršia história sa spája s mojou knihou August 1914. Ešte nevyšla v angličtine, takže si ju nemohli prečítať v Amerike, ale už sa rozpútala kampaň, že je to extrémne antisemitské dielo. Prečo? Lebo som neodtajil, že Bogrov, vrah ruského premiéra Stolypina (1862-1911), bol židovského pôvodu. Škandál vyvrcholil v marci 1985, keď prebehlo v americkom Senáte kvôli Augustu 1914 vypočúvanie. Pritom išlo o knihu, ktorú vtedy nikto nepoznal. Len odborníci im preložili niekoľko ukážok. Mimochodom, ani v ZSSR tú knihu vtedy nikto nečítal, ale aj tak si vymysleli, že som zradil vlasť. Mnoho z tých ľudí, ktorí ma napádali, využívalo explozívnosť problému, a pritom vedeli, že sa na tejto strune dá naj-ľahšie zahrať najmä v Amerike. Ale tu sa neslobodno zahrávať s ničím. K tejto otázke treba pristupovať s nesmiernou opatrnosťou.
Napísali ste, že úloha židov v dejinách je záhadou pre nás všetkých. Nepodarilo sa vám ju vyriešiť aspoň do istej miery?
Nie. Je to zložitý metafyzický problém. Ani odborníci v tejto oblasti, teda nie takí ako ja, ale skutoční odborníci, nenašli na túto otázku odpoveď. Zjavne na to ľudský rozum nestačí. Jestvuje takáto teória: židia boli poslaní na svet, aby sa stali katalyzátorom v živote spoločenstiev. Je jasné, že katalyzátor urýchľuje reakcie a mení priebeh celého procesu. Nie je nám však dané poznať božie zámery.
Už na prvých stránkach vašej knihy vyhlasujete, že vám ide o vytýčenie cesty pre nasledujúce pokolenia, ktorá by viedla k normálnym vzťahom medzi Rusmi a židmi. Aká je vaša predstava takýchto normálnych vzťahov?
Predovšetkým by mali byť založené na jasnom vedomí vlastnej totožnosti. Je tu potrebná trpezlivosť a vôľa vzájomného dorozumenia. U mnohých ruských publicistov si všímam brutalitu, pokiaľ ide o ich prístup k týmto otázkam. Ale aj na židovskej strane sa ozývajú násilné, nepriateľské hlasy. Myslím si, že keby sa to podarilo vyjasniť, vznikol by seriózny obraz a ľudia sa sami spamätajú, sami budú hľadať správnu cestu. Ukazovanie cesty spoločnosti je však strašne ťažké.
Židia žili dvetisíc rokov v diaspóre, ale neasimilovali sa. Prečo?
Je to hrdá a nezvyčajná črta tohto národa. V cudzine sa obyčajne rýchlo pretrhnú putá diaspóry s otčinou. Napríklad Rusi v emigrácii prestávajú byť v treťom pokolení Rusmi. Tá nezvyčajná vlastnosť svedčí o tajomnosti židovského charakteru. Myslím si, že je to čosi nepochopiteľné aj pre samotných židov – to presne zakódované pociťovanie solidarity, ktoré pretrváva bez ohľadu na priebeh udalostí, nešťastia, čas a miesto. Prečo sa židia tak ťažko asimilovali? Je to tak, ako keby cez srdce človeka, ktorý stojí zoči-voči problému asimilácie, prebiehala rozdeľujúca čiara. Treba sa pre niečo rozhodnúť, tak nám káže logika, a na druhej strane, niečo nám v tom bráni. Je to vrodená črta. Jej príčina je, samozrejme, metafyzická – nedá sa vysvetliť ani fyziológiou, ani psychológiou. V Rusku bolo mnoho takých príkladov, vezmime si napríklad nesmierne výhody pri konvertovaní na kresťanstvo, napriek tomu naň židia neprestupovali.
Ešte jedna záhada – boli to práve židia, ktorí začali revolúciu.
Židovská mládež sa už oddávna zúčastňovala na revolučnom hnutí. V roku 1917 vtedy už ateistická mládež popretŕhala putá so svojimi veriacimi rodičmi. Starí sa na tom všetkom nepodieľali, mladí áno. Druhým dôvodom bola boľševická taktika. Politici, aj tí liberálni, často využívali židovskú otázku na zostrenie boja proti samoderžaviu. Keď boľševici získali moc, narazili na masovú sabotáž úradníctva, ktoré odmietalo chodiť do práce. Ministerstvá a úrady boli paralyzované. Boľševici sa ledva-ledva postavili na nohy – a odrazu je všetko ochromené: gubernie i újezdy. Dimanštejn, predseda židovskej vládnej sekcie, píše, že Lenin prikázal do práce pritiahnuť ľudí židovského pôvodu, inteligenciu i polointeligenciu, ktorá mala zaujať miesta úradníkov. Tak sa ten proces spustil. Vďaka takýmto leninským manévrom sa židia ocitli všade v úradníckom aparáte.
Vďaka židom sa pred rokom 1917 rozvíjal systém, ktorý napomáhal rozvoju vidieka. Aj ich úloha v rozvoji bankovníctva a finančníctva bola veľká. Obchodovali s cukrom, obilím a ropou. Neobjavila sa vtedy hrozba, že tieto procesy rozložia jestvujúci systém?
Nie kapitalistický systém rozložil Rusko. A nerozvíjal sa len vďaka židom, na tomto procese sa podieľalo aj mnoho Rusov. Rusko sa kapitalizovalo bez násilných explózií. Najzaujímavejšiu liberálnu koncepciu riešenia židovskej otázky mal cár Alexander II. Práve za jeho vlády sa uskutočnilo to, čo bolo najdôležitejšie: židia získali prístup k vzdelaniu a umožnila sa im účasť na hospodárstve. Boli časy, keď nebolo možné židov nahnať do gymnázií ani palicami. Bránili im v tom náboženské zákazy, tradícia. A potom sa akoby znenazdajky prelomila akási závora a koleso sa obrátilo opačnou stranou.
Píšete, že v istej chvíli si patriotizmus uzurpovali iní. Je to tak trochu ako dnes, keď liberáli stratili patriotizmus zo zorného poľa.
Áno, stratili ho. V mojej knihe sa nachádza opis ohromne zaujímavej diskusie, ktorá sa viedla roku 1909. Slovo patriot sa stalo nadávkou, patriotizmu sa zmocnili ľudia s extrémnymi názormi a nízkou intelektuálnou úrovňou.
Aké ste mali vzťahy so židmi vy?
Osobných kontaktov som mal veľa a boli vynikajúce. Pochopil som subtílnosť a dobroprajnosť židovského charakteru. To napomáhalo vzájomnému porozumeniu. Napríklad naše vzťahy s disidentom a autorom Levom Kopelevom sa pokazili až na konci jeho života, ale dovtedy boli veľmi dobré a vrúcne. Mila Mazin, môj najlepší priateľ z obdobia štúdií, ním zostal dodnes.
Vaša kniha sa končí rokom 1995. Keby ste v nej mali dnes pokračovať. čo by ste doplnili?
Nemám už toľko síl, ale zdá sa mi, že okolo roku 1990 došlo ku konfliktu medzi ruskou a židovskou publicistikou. Bol taký obrovský, že inteligencia stratila orientáciu, čo medzitým robí Jeľcin, a netušila, ako sa to prejaví na nej samej, nehovoriac už o samotnej krajine. Ruská strana sa ukázala ako slabšia, menej šikovná a z polemík vyšla ako porazená. Potom teplota sporov rýchlo klesla – také explózie sa nemôžu opakovať bez prestania, a okrem toho sa objavilo mnoho nových etnických konfliktov. Nemyslím si, že by v dohľadnom čase došlo v rusko-židovských vzťahoch k násilnému výbuchu.
Krátko po minuloročných voľbách vás navštívil prezident Putin. Iste ste mu voľačo poradili. S akým výsledkom?
Prirodzene, že som mu dal niekoľko rád, ale nevidím, že by si niektorú z nich vzal k srdcu. Veľmi som Putina prosil, aby prestal likvidovať štátny ekologický výbor a nezávislú lesnú správu. Absolútne nerozumiem, prečo treba ničiť Ruskú federáciu. Áno, poradil som mu, čo som vedel. A nasledujúce stretnutie sa už nekonalo.
Autor: VIKTOR LOŠAK
