JURAJ JAKUBISKO – Narodil sa 30. apríla 1938 v Kojšove pri Spišskej Novej Vsi. Na vlastnej koži pocítil roky normalizácie. Trezorový film nie je ani pre neho neznámym pojmom. Vyštudoval odbor umelecká fotografia na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave a v polovici 60. rokov absolvoval Filmovú fakultu AMU v Prahe. Už počas štúdií upozornil na seba školskými prácami Mlčanie (1962) a Čakajú na Godota (1966), ktoré boli ocenené na festivaloch v Mannheime a Oberhausene. V roku 1967 debutoval celovečerným filmom Kristove roky, po ktorých nasledovali dnes už klasické diela ako Zbehovia a pútnici (1968), Vtáčkovia, siroty a blázni (1969), Dovidenia v pekle, priatelia! (1970 – 1990), Postav dom, zasaď strom (1979), Tisícročná včela (1983), Perinbaba (1985), Sedím na konári a je mi dobre (1989), Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992). Zatiaľ jeho posledným filmom je Nejasná správa o konci sveta (1997), ktorý sa o dva roky neskôr objavil aj na televíznej obrazovke v podobe seriálu. Pred dvoma rokmi inscenoval v Slovenskom národnom divadle operu E. Suchoňa Krútňava. Žije s herečkou Deanou Horváthovou, s ktorou v 90. rokoch založil produkčnú firmu J&J Jakubisko film.

Juraj Jakubisko je režisér, ktorému nechýba Felliniho čarovný kufrík. Pretlak jeho fantázie je taký veľký, že sa pred každým filmom modlí, aby nemal žiadne nápady. Výbuchy jeho predstavivosti získali v poslednom období nielen na intenzite, ale aj na šírke – okrem filmu podlieha Jakubiskovým mágiám aj opera, muzikál a dlhodobo aj výtvarné umenie.

Juraj Jakubisko tvrdí, že v dnešných časoch sa človek sťahuje za prácou, ale kultúru, v ktorej vyrastal, má navždy v sebe.

V týchto týždňoch je častejšie v Bratislave, kde na Novej scéne režijne dokončieva muzikál Cigáni idú do neba. Premiéru by mal mať v polovici novembra.

Potom sa vráti do Prahy, kde chce začať s nakrúcaním nového celovečerného filmu s názvom Tretie pohlavie.

Tento rozhovor však vznikol v Paríži, v kine Accattone pri Sorbonne, kde je v týchto dňoch festival Jakubiskových filmov. Filmová prehliadka sa začala vernisážou režisérových výtvarných diel.

Aké obrazy sa vám premietajú v mysli, keď sa pozeráte retrospektívne na vaše výtvarné umenie?

Vidím sa ako študent, ktorý si kupoval lacné pero, k tomu tuš a nejaký papier, aby si trochu privyrobil. Za desať korún bol zo mňa výtvarník, ktorý si svoje čmáranice vytrvalo čarbe doteraz.

Ako vznikajú?

Niekedy ako skica ku scenáru, inokedy v rámci korešpondencie či ako výsledok dlhého telefonovania. Najviac by som ich však prirovnal k zápiskom pod čiarou. Nikdy by som si nedovolil tvrdiť, že sú veľkým umením. V prípade parížskej prehliadky mojich filmov ich pokladám skôr za jej spestrenie. Dúfam, že príjemné.

Vaše olejomaľby však naznačujú, že ste to s obrazmi mysleli aj vážne. Kedy bude vaša avizovaná výstava v pražskej galérii Miro?

Keby ma moja manželka Deana nepreháňala po rôznych akciách, tak poviem, že koncom tohto roka. V súčasnosti to vyzerá nereálne. Navyše, pripravujem muzikál, takže namiesto toho, aby som sa venoval maľovaniu, maľujem divadlo.

Aké farby bude mať muzikál Cigáni idú do neba?

Divadelnými prostriedkami by som chcel vyjadriť svet, ktorý som doteraz vyjadroval prevažne filmovo. Nedávno som si pozrel aj filmových Cigánov, no môj dojem bol rozpačitý. Po rokoch mi to pripadalo ako sovietsky pokus o Hollywood. A možno preto veľmi rýchlo zostarol. Divadelné libreto, ktoré vzniklo v dobe totality, transponovalo film aj do ideologickej agitky, v ktorej si Maxim Gorkij zasadol s Makarom Čudrom, aby porozprával nielen príbeh cigánov, ale aj si zarecitoval svoje verše.

Čo potom rozhodlo o vašom výbere?

Nesklamali ma pesničky. Chcel by som ich využiť a urobiť ‘podívanú‘. Niečo, čo by získalo aj silnú výtvarnú emóciu. A keďže podtitul mojej verzie sa volá Zlodeji koní, museli sme vymyslieť, ako dostať na javisko kone.

Raz ste ale vyhlásili, že vo svojom javiskovom diele nikdy koňa nepoužijete. Ako ste teda prítomnosť štvornohých bytostí vyriešili?

Áno, s tými koňmi je to pravda. Ako mladý som v Národnom divadle videl spievať veľkého ruského operného speváka, ktorému na jeho žiadosť priviedli na javisko bieleho koňa. Vyskočil na neho a začal spievať áriu. Dospieval ju však na ulici. Zistil som, že naturálne pomôcky sú neisté. Namiesto nich som zvolil chagallovské prostriedky. Zvieratá budú zosobnené výtvarnými prostriedkami.

Akú budú mať teda Jakubiskovi Cigáni podobu?

Nechceli sme robiť ani hudbu alebo ponášku na ňu. Chceli sme robiť muzikál o cigánoch, ktorí idú do neba. V podstate akúsi rozprávku. Chcel by som zdôrazniť, že táto komunita má rysy najvyššej európskej kultúry. Zoberme si len také španielske flamenco. Cigáni boli kedysi obrovským pojmom. Snažím sa ich ukázať ako spoločenstvo so svojimi zákonitosťami. Pohľad na niečo, čo pulzuje v každej komunite. Kde je prítomný život, vášne, láska, ale aj hnev a smrť. Aj v mojom príbehu je v popredí Rada – emancipovaná žena, ktorá nechce stratiť svoju slobodu. Aj keď sa zamiluje, chce byť pre muža partnerom.

Po opernej Krútňave prichádza muzikál. Možno to brať ako štúdie k novému filmu alebo záľubu v novom žánri?

Aj Picasso prešiel svojho času od maľby k sochárstvu. Je to zaujímavé, lebo maľovanie je blízke filmu. Obraz je mágiou, sochárstvo zase divadlom, ktoré má svoj pohyb, priestor a čas. Divadlo som vždy považoval za skvelé laboratórium pre film. Kedysi existovali v divadle výrazné režisérske osobnosti blízke mojej generácii, ktoré pripravovali pre film hotových hercov. Žiaľ, teraz sa títo režiséri venujú viac reklamám a šoubiznisu. Sila profesie sa akosi vytratila. Kedysi som sa nemusel s hercom trápiť, ako musí hrať, plakať, byť opitý na scéne. Čiže veci, ktoré kedysi boli samozrejmosťou. Rád sa vraciam k skúsenostiam z divadla. Potrebujem mať samozrejmý herecký výkon.

Stále ste maximalistom, ktorý je náročný na seba i okolie?

Áno, ale snažím sa so svojimi ľuďmi diskutovať. Myslím, že od despotu mám ďaleko. Samozrejme, keď sa robí spoločná vec, každý musí vedieť, kde je jeho miesto.

Ako ďaleko ste so svojím novým filmom Tretie pohlavie?

Deana má stále ženie dopredu a nedovolí mi zaspať – ani na vavrínoch, ani na ničom inom. Rozbehla tam-tamy, pred ktorými nemôžem cúvnuť. Mám pripravenú definitívnu verziu scenára a koncom roka by sme chceli začať s nakrúcaním.

Vy ste autorom scenára?

Bohužiaľ, odchodom do Prahy som stratil všetkých svojich scenáristov. Medzi nich patril aj Karol Sidon, ktorý sa medzičasom stal pražským rabínom. Je z neho svätý človek, ktorý nechce počuť o mojich hriešnych myšlienkach. Na druhej strane som rád, lebo, podobne ako Fellini, uprednostňujem autorský prístup.

V jednom rozhovore ste povedali, že tento film by mal byť aj o reinkarnácii. Čoho?

Predovšetkým by mal byť o ľudskej energii, ale aj o duši a trochu aj o reinkarnácii. Témou bude duchovné napĺňanie ľudí v treťom tisícročí. Doposiaľ sme poznali iba mužov a ženy. Teraz chcem rozprávať o treťom pohlaví, a to je tak trochu tajomstvo, ktoré súvisí s nástupom nového milénia. Chcel by som ukázať budúcnosť, realitu, ktorá nastúpi o dvadsať až tridsať rokov. V žiadnom prípade však nepôjde o vážny vedecko-fantastický námet, v scenári sa zatiaľ nešetrí humorom. Nad každým cítiť nebo, kde je dobro i zlo, anjeli i boh.

Ste veriacim človekom?

Náboženstvo má jednu vlastnosť – dáva človeku možnosť, aby mal chvíľu pokoja a trochu o sebe porozmýšľal. A keď človek rozmýšľa o sebe, o zmysle svojho života, príde na rad aj otázka morálky a vlastného smerovania. A to možno robí človeka lepším. A ak robí lepším jedného človeka, tak robí lepším tento svet.

Myslíte, že takýto film zaujme súčasného diváka?

Vyviniem maximálne úsilie, aby to bol divácky film. Chcem, aby sa dostal aj do povedomia európskeho diváka.

Amerika vás neláka?

Nevylučujem ju, ale takýto film sa tam dostane nanajvýš do klubových kinosál. Samozrejme, chcem, aby bolo divákov čo najviac. Dnes už neplatí, že talent sa vždy presadí a jeho film si cestu k divákovi nájde.

Ako v tomto smere vyznieva porovnanie českej a slovenskej kinematografie?

Keď divák zistí, že film je aspoň trochu dobrý, kino navštívi. Tým dielo podporí. Podobne je to aj s výstavou, divadlom či hudobnou produkciou. A v tomto smere je rozdielna situácia na Slovensku a v Čechách. Je to v systéme vývoja. Dôležité je, aby sa o tom hovorilo dlhodobo, a len potom sa to odovzdáva po generáciách. Nadväznosť priťahuje aj mladú generáciu a rozdiel je zreteľný. V Čechách sa nakrúca dvadsať filmov, na Slovensku dva. Určite, dôležité sú aj peniaze, ale nie vždy.

Produkovali ste divácky úspešný film Kytica od režiséra F. A. Brabca, ktorý onedlho uvidíme aj na Slovensku. V čom vidíte príčinu, že si tak výrazne štylizovaný film našiel toľko divákov?

S týmto filmom sme mali ťažkosti do poslednej chvíle. Kolegovia a priatelia nám prorokovali, že ak sfilmovanú poéziu bude vidieť dvadsaťpäťtisíc ľudí, bude to úspech. Už ani samotní Česi neverili projektu, no nakoniec boli prekvapení: film videlo takmer šesťstotisíc divákov. Len pripomínam, že keď má film návštevnosť cez stotisíc, začína sa v Čechách slávobrána.

Vsadili ste na vlastnú intuíciu?

Potvrdzuje sa mi pravda, že filmy sa delia na dva druhy – dobré a zlé. Tie dobré si divákov nájdu. A k takým Kytica patrí. Pocit, v ktorom vzniká film, funguje niekedy v reáli inak, ako sa predpokladalo. Takmer nikdy nevieme, ako bude na publikum pôsobiť. Dôležitá je potom intuícia, a keď je správna, všetko je inak. To je aj zmysel tvorby – napĺňať úžasom. Keď to tvorca správne rozlúskne – film zostáva tým, čím kedysi bol. Atrakciou a ľudovou zábavou. Film by mal človeka naplniť zážitkom. Doba, v ktorej žijeme, je veľmi rýchla a robí sa to veľmi ťažko. Obrovským konkurentom je aj televízia, ktorá má nespočetne veľa kanálov. Aj tam občas presiaknu témy, ktoré ma k obrazovke pripútajú. A to môže byť aj téma pre nové tisícročie.

Nezdá sa vám, že to tisícročie sa začalo prílišnou hrôzou?

Keď som bol pred dvoma mesiacmi pri newyorských Dvojičkách, ktoré som si nakrúcal na kameru, netušil som, že raz to budú dokumentárne zábery niečoho, čo už nebude existovať. Samozrejme, mám z toho stiesnený pocit. Na druhej strane, vlna teroru, ktorá pred časom prebehla v Európe, vyšla teraz pred celým svetom najavo a prišlo sa na to, že je to jav, ktorý môže viesť ľudstvo k zániku.

Vo vašom filme Nejasná správa o konci sveta sa objavujú Nostradamove proroctvá. Niečo ste už tušili?

Áno, predpovedal veľké kazastrofy na začiatku tisícročia. Doslova povedal: Pôjde o náboženský rasizmus, ktorý sme predtým nepoznali, a povedie ku konfliktom. Nie som rád, keď sa vypĺňajú prorocké slová z mojich filmov. Nikdy by som ho necitoval, ale Nostradamus povedal aj jednu vec, ktorá je na konci všetkých zlých správ pre mňa najdôležitejšia – že po tých šarvátkach, konfliktoch a vojnách nastane na svete tisíc rokov mieru. A preto sa oddá žiť.

Hovoríte, že zmyslom tvorby je napĺňať úžasom. Ktorý film sa vám ním podarilo naplniť najviac?

Občas si predstavujem režisérske peklo – je to kinosála, v ktorej mi premietajú vlastné filmy. No predsa len, najbližší mi je azda Zbehovia a pútnici. Možno sa dnes zdá naivný, ale práve v tom je veľmi čistý, úprimný a pre mňa veľmi blízky. Už by som to asi ani nevedel zopakovať. Keby som sa ho pokúsil urobiť dokonalejšie, len by som ho pokazil.

Divácky najúspešnejším filmom však zostáva Tisícročná včela, ktorú videli vyše dva milióny divákov. Aký recept ponúkate na dobrý film?

Len som si nie istý, či by mal aj dnes taký úspech. Hovorí sa, že film je ako chlieb, ktorý by sa mal jesť čerstvý. Iní zase tvrdia, že je ako víno – čím staršie, tým lepšie. Podľa mňa musí film obsahovať obidvoje. Musí byť silný pre dobu, v ktorej vznikol, a zároveň musí osloviť aj po rokoch. Inak povedané, musí to byť hrubozrnný chlieb, ktorý dlhšie vydrží a zostane voňavý. V tom je trochu problém. Krehkosť umenia by mala totiž obsahovať aj risk.

Autor: ĽUDO PETRÁNSKY, Paríž – Bratislava