Bratislavský Inter skončil tohtoročné účinkovanie v Pohári UEFA skôr ako zrejme sám čakal. Litex Loveč, provinčný klub bulharskej najvyššej súťaže, si so slovenským zástupcom v súčte obidvoch zápasov poradil bez väčších problémov. Najmä v odvete. Už z Pasienkov si odviezol lichotivú prehru 0:1, keď navyše nevyužil pokutový kop.

Ako sa má hrať o postup na domácom trávniku, predviedol dvojnásobný bulharský majster nášmu takmer dokonale. Nebyť brankára Hýlla, mohli interisti cestovať domov s najvyšším debaklom zo všetkých štvrtkových odviet úvodného kola. Na horskom štadióne Gradski mali srdnatí a o triedu lepší domáci desať (!) vyložených, vypracovaných gólových príležitostí. Bratislavčania po oveľa skúsenejšom nórskom Trondheime v 3. predkole Ligy majstrov zhoreli opäť. Tentoraz na súperovi menej zvučnejšieho mena.

Inter nemá veľmi na výber. Je na vedení a tréneroch ako neklesnúť ešte hlbšie. Jednou z ciest je rozumné „prekopanie“ systému hry. Len ošúchaná, dlhodobo defenzívne budovaná ulita už dnes málokoho na čoraz vyspelejšej európskej scéne vsaje ako ľahké sústo. Konkurencia sa nám vzďaľuje.

Aj ona, pochopiteľne, „bazíruje“ na prepracovanej obrannej činnosti. Na rozdiel od nášho majstra k nemu dokáže primurovať aj nadstavbu - účinnosť v ofenzíve. Zbraň, ktorá má súperovi pripomenúť, že zápas sa bude hrať na dve bránky. V Loveči táto teória neplatila. Vo veľkej miere aj zásluhou neškodnosti Interu. Až príliš naivne si pustili jeho hráči Bulharov blízko k telu, nekontrovali a vo vzájomných kontaktoch prehrali vysoko na body.

Žlto-čierni môžu so súčasným štýlom hry vyzrieť akurát na slovenských superligistov. Na tých, ktorí predvádzajú čosi podobné, ale sú ešte slabší. Finančne i hráčsky. Okraj priepaste. Inter má sklon byť v takejto spoločnosti ikskrát majstrom Slovenska či víťazom domáceho pohára, ale v európskych pohároch bude potom vždy len poslušným žiačikom, ktorý robí svoje prvé životné kroky. V našej súťaži ho málokto seriózne preverí alebo nebodaj na ihrisku herne prefacká. To by bol sviatok. Nebadane tak narastá sebauspokojenie hráčov s dosiahnutým a pažravo bujnie vegetovanie. A sme pri globálnej chorobe celého slovenského futbalu.

Inter nemá peniaze na nákup drahších hráčov. Aj preto, lebo tí, ktorých momentálne zamestnáva, nie sú schopní ich klubu zarobiť. Napríklad postupom do vyššieho pohárového štádia. Pritom tento reťazec legálneho športového prilepšenia si je v každom dobre fungujúcom klube nespochybniteľný. A robia preň maximum Od strihača trávnika až po prezidenta klubu.

MIROSLAV BUKOV