Vydavateľstvo Buvik, zamerané na literatúru pre deti do troch a od troch rokov a ďalej na prváčikov a samostatne čítajúcich školákov, prichádza so zaujímavou novinkou, keď v knihe Spievajúca lipka (Buvik, ilustrácie Helena Zmatlíková, Bratislava 2003) publikuje rozprávky západných Slovanov. Tento výber, ktorý zostavili etnológovia v Prahe, Varšave a Budyšíne a ktorý vyšiel zároveň so slovenskou verziou v Budyšíne a Prahe, obsahuje šestnásť lužickosrbských, českých, poľských a slovenských ľudových rozprávok.

Je to príležitosť trochu zauvažovať o nestarnúcom pôvabe ľudovej tvorivosti, ktorá nám zanechala prosté a jednako len myšlienkovo hlboké, dôvtipné, jazykovo a motivicky inšpiratívne a aj dodnes v tvorbe pre deti parafrázované literárne skvosty.

Hoci rozprávky v Spievajúcej lipke sú rozličnej proveniencie, darmo by sme tu hľadali nejaké rozlišovacie znaky, poukazujúce na krajinu pôvodu. Na rozdiel od umelej literatúry, ktorá je individualizovaná v štýle, v postavách, v ich psychológii, v správaní, v prostredí a koniec koncov aj v špecifickej problematike, rozprávky sú univerzálne, zameniteľné a povedal by som, že okrem jazyka aj národne indiferentné.

Tak napríklad lužickosrbská Spievajúca lipka by sa mohla odohrávať v akejkoľvek krajine, veď príbeh zlej macochy, ktorá spôsobuje všelijaké príkoria nevlastnej dcére, je prenosný a patrí k všeľudskej skúsenosti. Čaro každej rozprávky spočíva v intenzite a bezhraničnosti použitej fantázie; konkrétne v tomto prípade anonymní autori veľmi originálne vymysleli nešťastnej sirote štyri nevlastné sestry, z ktorých prvá mala jedno očko, druhá dve, tretia tri a štvrtá štyri. Takáto rodinná zostava umožňuje rozvíjať sujet a komplikovať ho až k napínavosti. V knihe je z neznámych príčin zaradený aj variant tejto rozprávky Krásna sestrička, ktorý má jednoduchší, no rovnaký dej; iba ak by zostavovatelia chceli ukázať, akým tvárnym materiálom ľudová rozprávka disponuje.

Inou zvláštnosťou rozprávok je niečo, čo by autorská próza nezniesla: priame morálne ponaučenia. Ak ľudovým rozprávkam nie je ani nič neľudské cudzie - o krváky tu niet nikdy núdze - na druhej strane zlo sa patrične trestá a dobro odmeňuje i s príslušným verbálnym vyjadrením. Do rekvizitára žánru patrí splývavosť reality a nadprirodzena, opozitum chudobný-bohatý, premeny postáv z ľudských na zvieracie a naopak.

Rozkošné sú ľudové predstavy: na ilustráciu uvádzam scénku z českej rozprávky Ako Pán Boh stvoril ovce a čert kozy, v ktorej Pán Boh „bafká z borievkovej fajočky a chodí s motykou na pleci" a inde zasa nesie „bačovský čagan s vyrezávanou rúčkou". V rozprávkach je možné všetko a iste aj preto sú také obľúbené.