Rodinná idylka - Frank (Dennis Quaid) a Cathy (Julianne Moore).
FOTO SPI INTERNATIONAL
Kto si chce vycvičiť filmový zrak, môže si hocikedy zapnúť televízor, nájsť starý film a hádať, z ktorého je roku. Pri klasických filmoch sa to dá odhadnúť aj podľa veku hviezd, ale pri niektorých rozoznáme čas len podľa štýlu, techniky, estetiky obrazu. Ale čoraz častejšie dnes rozprávajú filmy nielen staré príbehy ešte raz - v remakoch, ale aj nové príbehy v štýle starých. Na rade sú už dávne, ponuré časy - Sam Mendes nakrútil Road to Perdition o tridsiatych rokoch, a teraz je tu Ďaleko do neba Todda Haynesa.
Tento príbeh sa odohráva roku 1957 v Hartforde v Novom Anglicku. Tu býva americká rodinka Mustermannovcov: Frank Whitaker (Dennis Quaid), manažér so vzorovou kariérou a Cathy (Julianne Moorová), vzorová domáca pani. Účes, záclony, všetko čistučké a úhľadné. Vystavené na obdiv, takže len čakáme, kedy sa idyla začne rúcať.
K tomu dôjde len akoby pomimo. Zafúka vietor a šatka, ktorá sa tak hodila ku kostýmu, je preč. Záhradník ju nájde a odnesie jej ju. Prvý, letmý dotyk - s nepredvídateľnými následkami. Pretože záhradník (Dennis Haysbert) je čierny a rozvíri už viac než len lístie. Lebo vzorná mamička pristihne vzorného otca rodiny pri flirte - s mužom. A to ju uvrhne do hlbokého zúfalstva, ktoré vie utíšiť práve len ten záhradník.
Vzdialene to pripomína iný film, ktorý má tiež v názve nebo: Všetko, čo nebo dovolí. Odohráva sa v roku 1955, tiež uprostred sýtych farieb jesennej metafory. Rock Hudson bol záhradník a Jane Wymanová trpiaca manželka. Šlo tu však len o to, že milovala mladšieho, a ešte k tomu muža „z nižšej triedy". Dotknúť sa naraz dvoch tabu: rasizmu a homosexuality, sa vtedy ani Douglas Sirk neodvážil.
Todd Haynes v Ďaleko do neba s pôžitkom odhaľuje vládnuce pokrytectvo vrátane pokrytectva manžela, čo sa potajomky oddáva svojim pôžitkom, tak, aby si to susedia nevšimli. Jeho žena sa však ukazuje s Afroameričanom verejne. A za to ju verejne zatracuje celé mesto vrátane rozbesneného vreštiaceho manžela.
Film nám to rozpráva v klasickom štýle: ako melodrámu. O tom, ako bývali ženy vystavené posmechu. Režisér virtuózne toto obdobie zrekonštruoval, aj s módou a aj s interiérmi. Cituje aj vtedajšie filmy, s jeho technicolorovými farbami a ich mäkkou kresbou, aj s ich hudbou. Imitation of Film. Pravé falošné päťdesiate roky. Dokonca čosi viac. Douglas Sirk totiž rozkryl sladký klam, ktorý vtedy vládol, ale Todd Haynes ho najskôr musel sám aj vytvoriť: ilúziu aj dezilúziu jedným dychom.
Zostáva celkom vo svojej dobe. Divák sám musí posúdiť, čo sa odvtedy vlastne zmenilo.
