Aneta Parišková.
Blížia sa sviatky. Uvidíme vás na obrazovke?
Už štvrtýkrát budem vítať divákov práve na Nový rok. Pre mňa je to už symbolické... Samozrejme, že by som bola radšej v rodinnom kruhu a s priateľmi, na druhej strane má takéto vysielanie isté čaro a vlastnú profesionálnu atmosféru.
Budete v Markíze aj na Štedrý večer?
Počas celého roka sú len dva dni, keď sa nevysielajú Televízne noviny - na Štedrý večer a na Silvestra. Som však členkou správnej rady Nadácie Markíza, ktorá po úspechu z minulého roku opäť pripravuje deň otvorených dverí, takže určite budem v práci.
Ako to komentujú vaši rodičia v Košiciach?
Zvykli si. Navyše, v Bratislave žije a pracuje aj môj brat, takže rodinné cestovanie nie je jednosmerné. Zavše prídu oni za nami.
Ako prežijete štedrú večeru?
Ešte len uvažujem, ako to mám urobiť. Nezáleží na mieste, ale na tom, s akými ľuďmi človek je. Ak je s tým, s kým chce byť, okolnosti nie sú podstatné.
Neprekáža vaše povolanie Davidovi Dočekalovi, vášmu partnerovi?
Bol by radšej, keby sme boli spolu a mohli na Silvestra odcestovať na niekoľko dní, ako zvyknú robievať iní. V mojom prípade to však nie je možné. Rešpektuje moju prácu, ale nadšený nie je.
Mnohí si stotožňujú prácu moderátora len s čítaním správ. Za čo všetko ste vlastne zodpovedná?
Keby som len mechanicky čítala, čo mi pripravia iní a neuvažovala o tom, nebolo by to dobré. Divák si správy identifikuje s moderátorom a zodpovednosť za prípadnú chybu automaticky prenáša naňho. Na dennej porade rozoberieme domáce a zahraničné spravodajstvo, dohodneme sa, čo bude top správou dňa. Upútavky, teda reklamu na Televízne noviny, pripravujeme my, moderátori. Našou povinnosťou je priebežne sledovať spravodajstvo. Čo sa týka textov, redaktori sú povinní odovzdať moderátorovi návrh textu a je v kompetencii moderátora tento návrh akceptovať alebo nie. Ak je zle zoštylizovaný alebo je obsahovo málo sýty, tak ho upravím. Ak natrafím na novú informáciu, doplním ju. A keď je redaktor v teréne a telefonuje z miesta udalosti, pružne pripravujeme znenie správy.
Takže vy stojíte nad redaktormi?
Medzi nami funguje úcta. Ak nejaký text upravím zásadným spôsobom, redaktora o zmenách informujem. Niekedy však musím povedať aj to, čo sa mi nepáči, pretože posledná veta v príspevku často nadväzuje na redaktorov stand-up (obrazový vstup do vysielania - pozn. red.).
Pracujete aj v noci?
Len nárazovo. Napríklad, keď sa začala vojna v Iraku, prešli sme automaticky na iný režim spravodajstva. V tejto práci musí byť človek pružný, vždy pripravený.
Sledujete spravodajstvo vo voľnom čase?
Áno. Pôvodne som išla na konkurz do Markízy na pozíciu redaktorka zahraničnopolitického spravodajstva. Vedenie sa však rozhodlo, že budem moderátorkou hlavného spravodajstva. K zahraničiu stále inklinujem, mám veľmi rada reláciu Zem, na ktorej sa aj trochu podieľam.
Nesklamalo vás rozhodnutie komisie?
Najskôr som sa mu bránila. Napokon som sa dozvedela, že redaktori zahraničného spravodajstva musia vstávať o štvrtej ráno, aby pripravili vstupy do Telerána. Povedala som si teda, že aj keď sa nebudem tejto téme venovať tak podrobne, ako som chcela, dobre sa stalo. Nedokážem sa naučiť skoro vstávať, som skôr popoludňajší a večerný typ.
Vedeli by ste si predstaviť, že za čas, čo pracujete v Markíze, sa z vás mohla stať komentátorka?
Rozhodne nemám ambíciu byť politickou komentátorkou.
Prečo? Máte zlý vzťah k politike?
Vždy som od nej mala odstup a navyše ma rýchlo rozčúli. Obaja rodičia sú na miestnej úrovni politicky aktívni a u nás doma sa na politické témy diskutuje naozaj často. S nimi sa rada o všetkom porozprávam, ale sama za seba mám podobných námetov vyše hlavy.
Existuje nejaký princíp v rozdelení správ medzi tým, čo hovorí žena, a tým, čo muž - vo vašej dvojici Patrik Švajda?
Výber robí vedúci vydania a podľa toho, kto robí upútavku, ten začína hlavné témy dňa. Potom sa snažíme striedať. V každom prípade si vyjdeme v ústrety, ak má niektorý z nás vnútorný problém nejakú správu prečítať.
Pamätáte sa na niečo, čo ste nechceli prečítať vy?
Stáva sa to naozaj zriedka... Myslím, že naposledy to bola informácia o nejakej tragickej udalosti. Pokiaľ je možnosť, využijeme ju, a vymeníme sa.
Veľakrát ste vyhrali ocenenie TOM, tento rok ho prvý raz vyhrala vaša kolegyňa. Nemotivuje vás to k nejakej vnútroredakčnej rivalite?
TOM je anketa o sympatiách. Počet hlasov po toľkých rokoch ma aj tak príjemne prekvapil, lebo bol veľmi vysoký. Na to, že ho nedostanem, som sa pripravovala štyri roky. Odkedy som získala prvého, zakaždým som čakala, kedy to príde. Nič sa nedeje. Oveľa podstatnejší je pokoj v kolegiálnych vzťahoch. Zdravá súťaživosť v práci, keď sa človek jednoducho snaží, je normálna, ale že by som sa nejako cielene pokúšala o víťazstvá nad inými, to nie.
Kedy ste najviac ocenili, že hovoríte po anglicky?
Stále to oceňujem. Fascinuje ma komunikácia medzi ľuďmi, a zvlášť mediálna. Téma mojej diplomovej práce bola Jazyk a štýl v televíznej praxi, napriek tomu, že som vtedy ešte netušila, že zakotvím v televízii. Vo voľnom čase moderujem rôzne podujatia, a veľakrát v angličtine. Sú to príjemné výzvy.
Svojho času ste začali študovať hebrejčinu. Prečo?
Mala som priateľa Izraelčana, a keď som bola v Jeruzaleme, hebrejčina sa mi veľmi zapáčila. Zaujímavo znie a má pozoruhodnú písomnú podobu - je to úplne odlišný typ písma, ktorý plynie sprava doľava. Vtedy som odrazu stretla učiteľa, ktorý bol ochotný venovať sa mi, ale musel sa vrátiť späť do Izraela, a tak som už v štúdiu nepokračovala.
Jedávate bravčové mäso?
Áno! (Smiech.) Mäso všetkého druhu, okrem konského, psieho a tak ďalej.
Nebojíte sa ani hovädzieho?
Nie. Ak mám zošalieť, tak zošaliem. Dokonca aj želatínové cukríky mám rada. Z opatrnosti nebudem jesť hovädzie mäso, a napokon ma prejde auto... Tak to si radšej dám biftek.
Vaša mama sa vraj drží hesla, že aj keby na chleba nebolo, oslavovať treba. Riadite sa ním aj vy?
Má na mysli to, že sa treba stretávať s blízkymi a rodinou, a oslava je dobrou zámienkou. Aj keď väčšinou pripravujeme všetko svojpomocne, stretnúť sa chceme a musíme. A to v hojnom počte. Prídu aj blízki priatelia, krstní a birmovní rodičia, moji aj bratovi, bratranci, sesternice, a tak nás býva aj šesťdesiat ľudí. Nie je to každý deň, ale ako moja mama hovorí, ak sa nestretneme, keď sú oslavy, tak sa nestretneme vôbec...
Svedčí to o vašom východniarskom natureli. Čím viac sa ide na západ, tým je podobná súdržnosť zriedkavejšia...
Je to možné. Cítim, že sa tu niektorí na mňa pozerajú ako na „blázna", že to vari nemyslím vážne, keď oslavujeme všetko, čo sa osláviť dá, ale prečo nie?
Čo vás inšpiruje na to, keď hovoríte, že chcete mať tri a viac detí?
Čím som staršia, tak sa trochu redukujem. Stále by som však chcela minimálne dve deti. Nezávisí to však len odo mňa.
Spomínali ste, že by ste si prípadne adoptovali dieťa. Získali ste takýto vzťah k deťom cez svoju nadačnú prácu?
Určite, a okrem toho som vždy spolupracovala s detskými domovmi. Nemala by som s tým problém, ale je to otázka nielen pre mňa, ale aj pre partnera.
Momentálne máte mladšieho partnera od seba. Myslíte, že rovnako túži po rodine ako vy?
Túži. Nepoznáme sa však až tak dlho, len necelý rok. Nie sme vo fáze, aby sme si už-už zakladali rodinu, to ešte nie. Nechceme to znásilňovať, myslím, že keď to bude mať prísť, tak to príde samo.
Kvôli nemu ste sa rozhodli naučiť variť...
Snažím sa.
Je niečo, čo sa naučil kvôli vám on?
Myslím, že sa pri mne učí trpezlivosti. Doteraz sme však nemali nejaký výrazný konflikt, možno naozaj len to varenie. A to sa mi už darí. Uvarím ryžový nákyp aj rizoto, čo som predtým v živote nerobila.
Aj knedle?
Skúšala som vepřo-knedlo-zelo, jeho obľúbené jedlo, ale knedle považujem za stratu času. Neviem, či to stojí za to, keď sa dajú kúpiť hotové.
Zhovárate sa po slovensky?
Každý hovoríme svojou rečou, ale robíme výlety do toho druhého jazyka. Je to milé, keď vám zrazu Čech povie „Mám veľa roboty!".
Zmenil sa nejako vzťah Pavla Ruska ku vám odvtedy, čo ste sa stali partnerkou jeho finančného poradcu?
On nás zoznámil, on to upiekol, nemyslím si, že by s tým mal problém. Možno je prekvapený. Verím, že milo. Asi to nečakal.
Hovorili ste, že by ste sa dokázali odsťahovať aj do Prahy, vedeli by ste si predstaviť život bez svojej profesie?
Viem si predstaviť, že dokážem pracovať v inej oblasti, viem si predstaviť život v Prahe, ale to všetko je zatiaľ neaktuálne. Nechcem nič predbiehať. Čo sa má stať, sa stane, a naopak.
Na svoje prvé vysielanie ste si museli požičať peniaze na kostýmy, lebo ste nemali taký šatník, ktorý sa vyžadoval. Myslíte, že platí tvrdenie, že šaty robia človeka? Neformuje vás nový šatník?
Ešte aj dnes, po toľkých rokoch, beriem obliekanie sa a módu trochu ako nutné zlo. Nikdy som si k tomu nenašla hlboký vzťah. Nerada chodím nakupovať. Poteší ma, keď vidím, že v niečom dobre vyzerám, ale nič viac. Neviem, či to nie je neženské... Uvedomujem si však, že móda patrí k životu, a tak sa snažím.
Keď vám odovzdávali ceny Christopher Lambert a Alain Delon, vnímali ste ich ako mužov?
Samozrejme, najmä na recepcii po priamom prenose. Obaja boli veľmi šarmantní.
Je to jedna z tvárí života zdanlivo slobodných ľudí - aj svetoví herci dokážu prísť do neznámej krajiny na šou súkromnej televízie, ak majú zaplatené. Čo pre vás symbolizuje nepríjemnú rutinu?
Nepríjemnou stránkou mojej profesie nie je rutina, ale zasahovanie do môjho súkromia. To mi prekáža.
Dokázali by ste sa nejako verejne ohradiť proti podobnému zasahovaniu?
Najväčšou tragédiou je, že po akomkoľvek pošpinení v médiách je ťažké dať tú špinu zo seba dolu.
Uvedomujete si to aj vtedy, keď spolupracujete na vysielaní správ, spracovaných tímom televízie Markíza?
Iste si to uvedomujem. Veď správam prepožičiavam svoju tvár. Preto sa snažím nebyť komentátorkou spravodajstva. Chcem byť čo najviac neutrálna a nad vecou, nesmiem byť subjektívna. Precízne citujem názory iných, svoj vlastný názor v Televíznych novinách neprezentujem.
Máte nejaké vzory, autoritu, z ktorej rúk by ste radi prijali ocenenie?
Nepovažujem v živote za najdôležitejšie preberať ocenenia. Existujú profesionáli, ktorých obdivujem, ale na každom z nich sa mi páči niečo konkrétne a iné. Skôr by som si z nich vyskladala mozaiku ich profesionálnych predností.
Kto je to
Aneta Parišková (1973) je moderátorkou hlavnej spravodajskej relácie televízie Markíza Televízne noviny. Pochádza z Košíc a svoje vysokoškolské vzdelanie získala v Prešove na Pedagogickej fakulte UPJŠ v kombinácii slovenčina - angličtina. V diváckej ankete TOM päťkrát získala hlavné ocenenie. Jej brat Adam Parišek pracuje ako moderátor v rádiu Okey. Je slobodná a už takmer rok je jej partnerom David Dočekal, finančný poradca Pavla Ruska.
Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL
