obrus, čo nebolo v 14. storočí vôbec bežné. K stolu si rodina sadala vždy s prvou hviezdou na oblohe, ktorá znamenala koniec pôstu.

Keďže Vianoce majú svoj pôvod v predkresťanskej oslave zimného slnovratu a kultu predkov, večera sa vždy začínala aj končila modlitbou za mŕtvych. Z týchto čias sa nám zachovalo slovné spojenie „ktorí tu už s nami nemôžu byť". V niektorých krajoch kládli ľudia pre duše mŕtvych pod stôl kôrku od chleba, do okna med a do všetkých rohov miestnosti položili bôb. Počas samotnej večere sa malo podávať vždy devätoro chodov.

Výber jedál bol samozrejme ovplyvnený územnou aj sociálnou rozdielnosťou obyvateľstva. Iné jedlá jedli roľníci v nížinách, iné pastieri v horách. Napriek tomu, že štedrovečerné menu sa v každom kraji líšilo, niekoľko znakov bolo spoločných pre celé Slovensko. Ako predjedlo sa podávali oplátky s medom, cesnakom alebo šípky. Potom sa na stôl priniesla hustá zapražená po-lievka, najčastejšie hubová. Ďalej si naši predkovia pochutnávali na prosovej, krupičnej či hrachovej kaši, ktorá symbolizovala hojnosť. Súčasťou slávnostnej večere bolo vždy aj sušené ovocie. Ryby, bez ktorých si v súčasnosti nevieme Vianoce predstaviť boli charakteristické pre bohaté mestské obyvateľstvo, na vidiek začali prenikať až začiatkom 20. storočia. Po celom Slovensku sa takisto piekli aj vianočné pečivá rôzneho druhu a názvu, gazdiné pripravovali chlieb, v bohatších domácnostiach aj vianočku s hro-zienkami. Piekli sa tiež figúrky domácich a hospodárskych zvierat z vody a múky, ktoré potom hospodár povešal po statku, aby sa v novom roku dobre vodilo. Úplne nakoniec sa servírovalo pitie, v neskorších dobách káva, alebo čaj, ale tiež pivo, víno a hlt pálenky pre dobré zažívanie.

Autor: MATÚŠ KRČMÁRIK