ILUSTRAČNÉ FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
Intimita
Tereza prišla pred dvoma mesiacmi študovať do Bratislavy. Šokuje ju tu množstvo žobrákov a bezdomovcov na uliciach. Každú chvíľu si niekto od nej pýta peniaze, jedlo, cigarety, stravné lístky. Občas im niečo dá, ale trápi ju, že nemôže dať viac. Dá sa proti tomu nejako obrniť? - pýta sa.
Ako vy reagujete na biednych ľudí na ulici? spýtali sme sa internetových čitateľov.
™
Odkedy funguje časopis Nota bene, je situácia (aspoň v mestách, kde sa predáva) podstatne jednoduchšia. Peniaze už nedávam žobrákom, ale predajcom. Pri kúpe časopisu mi nie je ľúto dať tučný tringelt, pretože vidím, že ten človek robí niečo na zlepšenie svojej situácie. Sú bezdomovci, ktorí sa na ulici ocitli skôr vinou vonkajších okolností, a sto korún si státím na mraze zarobia ťažšie, ako som ich zarobil ja. Neexistuje lepší spôsob na prejavenie solidarity s ľuďmi v horšom sociálnom postavení, lebo bezdomovcovi stovka naozaj pomôže.
™
Terezka, som rád, že existujú ľudia s dobrým srdcom, ako ty. Tvoja snaha pomôcť sa mi páči, ale asi sa míňa účinkom. Deväťdesiaťdeväť percent žobrákov v meste sú „profesionáli", často organizovaní v rôznych spolkoch a mafiách. Ak chceš pomôcť ľuďom v núdzi, lepšie je prispieť na nejakú charitu alebo organizácii, ktorá sa zaoberá pomocou bezdomovcom, prípadne si kúpiť časopis Nota bene.
™
Keď chceš pomôcť, nedávaj človeku rybu, ale ukáž mu, ako ju uloviť. Pokiaľ budú ľudia žobrákom a bezdomovcom dávať, nemajú dôvod zarábať si sami. Ale podľa mňa by otázka mala stáť ináč. Ako je možné, že v štáte, kde sa vyparilo stovky miliárd korún, sú ľudia nútení byť bez domova, žobrať, jesť odpadky? Mnohí z nich sú flákači, ale niektorí nie. V každom prípade je to na štáte, aby sa im postaral o zaopatrenie, za čo oni musia prispieť prácou. A ak sú duševne chorí, patria do príslušného zariadenia. Peniazmi do klobúka im nik nepomôže. Prečo nie sú peniaze na takéto zariadenia? Na to si musia politici a finanční žraloci, ale aj občania, ktorí tú rabovačku umožnili, nazrieť do vlastného svedomia. Problém je, že dnes nik taký pojem ako svedomie nepozná.
™
Možno si niekto bude myslieť, že som rovnako naivná ako Terezka, ale ja bezdomovcom peniaze dám. A nepátram po tom, či si za to kúpi rožok alebo ploskačku tvrdého. Nakoniec, byť v jeho koži celý rok v starom smradľavom kabáte a v treskúcej zime, tak si tiež kúpim pohár vína či niečoho tvrdšieho. A aj keď na dne pohárika človek nenájde pravdu, aspoň ho na chvíľu vytrhne z krutej reality. Ja ich za to neodsudzujem, ani im nenadávam do všivavých, ani nehľadám možnosti, čo všetko by mohli pre seba urobiť. Oni robia, čo môžu v rámci svojich možností. A ak neveríte, skúste si to. Ja som ten pocit „nemám kam ísť" už zažila.
™
Podporovať žobrákov a bezdomovcov? Áno. Súhlasím s tým, aby sa týmto ľuďom pomáhalo. Tiež som im dával mince a bankovky. Asi pred rokom som však stretol žobráka-invalida, s ktorým som sa dal do reči a pozval ho na obed. Zistil som, že je celkom šikovný, a tak som mu ponúkol prácu v našej firme. Chcel som si byť však istý, že tomu človeku pomôžem a že jeho príchodom do firmy nevzniknú problémy, a tak som ho nechal pár dní sledovať. Výsledok ma šokoval: žobrák-invalid s denným príjmom okolo tisíc korún sa o svoj zisk pravidelne delil s osobou, ktorá pracuje pre bratislavské podsvetie. Odvtedy žobrákom nedávam peniaze, ale ich radšej pozvem na obed.
™
Hanbím sa, keď si spomeniem, ako som v potravinách v duchu nadávala na nemotorného pána predo mnou, ktorý si ráno prišiel kúpiť dva rožky a jeden syr - možno jeho celodenné jedlo. Keď sa otočil, spoznala som v ňom bezdomovca, ktorého som deň predtým videla kľačať na kolenách pred obchodom. Má pokrútenú ruku a ťažko chodí. Môže tento človek nejako rapídne zmeniť svoj život? Možno hej, keby našiel niekoho, kto by mu dal šancu. Lenže nie sme vo filme. Odvtedy, keď ho vidím, vždy mu niečo dám.
