Na kanárskom ostrove La Gomera zaviedli do škôl nový povinný predmet - pískací jazyk silbo gomero, ktorý dnes ovláda už len zopár miestnych starcov. Kedysi ho však poznal každý obyvateľ ostrova a vďaka nemu sa mohli ľudia už v 15. storočí dorozumievať aj na diaľku niekoľkých kilometrov. Deti, ktoré sa cudzie jazyky učia ťažko, nemusia mať strach. Silbo sa totiž skladá len zo štyroch spoluhlások a štyroch samohlások. Dôležitejšie je naučiť sa rozoznávať rozličné tóny pískania. Kto to zvládne, bude môcť oznámiť priateľovi novinky aj na vzdialenosť tri kilometre. Kedysi sa silbo nevyučoval v škole, deti sa ho naučili od svojich rodičov. Ostrovania tak boli schopní kedykoľvek komunikovať medzi sebou, aj napriek tomu, že ich oddeľovali vysoké kopce a hlboké údolia, ktoré pretínajú celý sopečný ostrov. Obyvatelia si svoj zvláštny spôsob komunikácie stále zdokonaľovali, takže postupne dorazila informácia z jedného konca ostrova na druhý takmer okamžite. „Z historického hľadiska možno považovať silbo za mobilný telefón, ktorý sa tu používal ešte pred príchodom Španielov," hovorí Francisco Rivero z univerzity v meste La Laguna. Pískací jazyk priniesli na Gomeru zrejme berberi zo severnej Afriky. Silbo z Gomery je však špecifické tým, že jeho základom je španielčina. „Tóny pískané v rôznych frekvenciách sa dnes riadia španielskou gramatikou. Nie sú to len jednotlivé slová, ale celé vety, ide teda o plynulú konverzáciu," hovorí Rivero.