Mramorové útesy sú miestom najvyššieho rozhľadu do kraja nazývaného Marina; pod nimi sa rozkladá úrodná Arkádia a za ňou hory, kde žijú slobodomyseľné, ale barbarské kmene. Obavy budí temný kraj na severe, „odkiaľ hrozí krvavá tyrannis“. Odtiaľ sa zdvíha vlna teroru a násilia na nevinných ľuďoch, zabíja sa pre potešenie zo zabíjania, prestávajú fungovať súdy, začínajú sa prinášať krvavé obete pohanským bôžikom, básnictvo je v neúcte a úpadok jazyka je všeobecný.

Ernst Jünger vydáva tento príbeh v roku 1939, na jeseň toho istého roka Nemci napadnú Poľsko a začína sa druhá svetová vojna. Zlovestné ladenie novely akoby predpovedalo čas, ktorý prichádza. Rozprávači budú neskoršie dešifrovať hlavné postavy novely a budú na rozpakoch. V Revírnikovi zbadajú hneď dve diktátorské osobnosti, Hitlera a Göringa, a v Braquemartovi, ktorý zastával názor, že „na zemi sú od začiatku dve rasy, páni a sluhovia a že sa tie rasy časom zmiešali“, nemožno nevidieť Himmlera. V postave mága Nigromontanusa sa našla naopak viac-menej kladná predloha filozofa Heideggera, ako hľadača duchovnej cesty uprostred zmätku a násilia doby. Kritiku teroru postrehol každý čitateľ, ale ideológiu a konkrétne osoby nie.

Ernst Jünger bol v čase, keď novela Na mramorových útesoch vyšla, jeden z najznámejších nemeckých spisovateľov. Romantik, dobrodruh i vedec v jednej osobe: tiež ale elitár, apologetik boja a ospevovateľ vojakov a robotníkov ako stavov založených na solidarite, kamarátstve, cti a zmysle pre právo. Prvú svetovú vojnu privítal ako „posvätnú chvíľu“ nemeckého národa, druhej sa zúčastnil len ako privilegovaný dôstojník ťaženia do Francúzska.

Po vojne mal na krátky čas zákaz publikačnej činnosti, žil potom dlho v ústraní provinčného Wilflingenu. Nebojoval s ideológiami a tiež ho nezaujímalo komentovanie politických udalostí. Zdôrazňoval ale právo a povinnosť slobodného jedinca postaviť sa proti zlu, proti „kultu zločinu“. „Neskorší“ Jünger (napr. v eseji Chôdza lesom) kladie dôraz na to, že „nepatril k tým, o ktorých hovorí Léon Bloy, že bežia za advokátom, zatiaľ čo znásilňujú ich matku“.

Aj hlavní hrdinovia novely sa postavia proti zlu. Autor ale nenapísal prvoplánovú alegóriu, trvá na autonómnych hodnotách umeleckého diela. Ideologické konštrukcie sa musia v diele strácať.

Kritikom sa ale často zdalo, že duch Jüngerovej prózy je „mimo dobra a zla“. Nie náhodou to isté vyčítali Nabokovovi, inému spisovateľovi a vedcovi-entomológovi. Zdalo sa im, že obaja spisovatelia pozorujú ľudstvo ako hmyz pri úle alebo v mravenisku a oceňujú len taký individuálny výkon, ktorý slúži v prospech celku.

Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik a publicista)