Mali sme Kocúra. Veľkého čierneho Kocúra. S tvrdým chvostom. So žltými očami. Ja som ho zabil.

- Velebný otče, zabil som Kocúra.

Mal som šestnásť. Zo všetkých hriechov som sa vedel vyspovedať. Bolo mi fajn. Cestou z kostola. Ľahkosť, o ktorej sa spieva v nábožných piesňach. Radostne som hľadel rodičom do očí. Celý večer. Ráno som sa pobil so sestrou. A bolo. Do večera som divoko zazeral na nebo. Mal som rád tie vyspovedané soboty. Predtým.

- Bil a vadil som sa so sestrou. Bral som meno božie nadarmo, - šepkal som. Sotva počuteľným hlasom. Napáchal som mnoho hriechov.

- Nahlas! - zavelilo božie ucho za mriežkou.

- Nezdravil som starších, bol som neúctivý. - Na hlase som pridať nedokázal. Aspoň som otváral ústa. Ako kapor.

- Ty si ktorý?

Vyblednuté prstiská odhrnuli brokátový záves. Vpustili zradné svetlo. - Aha, miništrant!

Kňazovo obočie vysoko. Čakajúci hriešnici odlepili plávajúce oči od modlitebných knižiek. Vďační za trochu rozptýlenia.

- Pán má veľké srdce, - farárov hlas húkol na celý kostol. Záves klesol. K mojim hriechom pribudla Nenávisť. Napáchal som mnoho hriechov.

- Klamal som rodičov. Bral sladké zo špajze. Pil som. Hlavne pivo. Bíjaval som sa.

- Prečo si sa bil?

- Z prebytku pýchy, - skúpy hlások. Černota šestnásťročnej duše. - Špehovali sme dievčatá. Žil som v skazenosti a hriechu pri zaobchádzaní s vlastným telom…

- Ďalej?

- Na viac hriechov sa nepamätám, - povedal som to rýchlo. Definitívne. Ani slovo o čerstvej nenávisti. Ani slovo o tom, že som zabil Kocúra.

- Pán je láskavý a milosrdný…

Formulky nás rýchlo viedli ku koncu. Kúpal som sa v prchavej úľave. Zbabelá vďačnosť za hladký finiš. Pomodlil som sa predpísanú zostavu. Nebolo toho veľa. Veršov a modlitieb na pätnásť minút. Mal som ohromnú prax. Miništrant.

* * *

Kocúr. Veľký, čierny, so žltými očami. Niekedy boli zelené. Tuhý chvost komentoval každý krok. Prevaha Veľkého Samca.

- Väčší pes jebe.

Hovorieval otec. Hádzal Kocúrovi kúsky slaniny. Stmievalo sa. Do žíl sa nalieval pokoj. Za dedinou hučali vlaky s uhlím.

Ráno spal Kocúr na rohožke. Rozvalený. Chrápal. Protivný, sebavedomý, vytrtkaný Kocúr. Stál som nad ním desať minút. Na čele mal čerstvú ranu. Vylízanú doružova. Bíjaval sa. S inými kocúrmi, so psami. Videl som ho odhryznúť hlavu potkanovi dlhému ako dlaň s predlaktím. Kto videl bojovať potkana, vie, o čom hovorím.

Kopnúť a odísť do školy. Ani oko neotvoril. Ticho som ho prekročil.

Kocúr celý deň prespal.

* * *

Celý deň som skúšal byť samcom. Usilovne som prestupoval všetky bežné zákazy. Hlasno hovoril. Kokoty a piče len tak lietali, rehotal som sa konsky. Pľul babám tesne k nohám. Rúhal som sa na všetky svetové strany. Nič nepomáhalo.

Vrátil som sa zo školy. Kocúr spal. Pod stolom. V chládku záhrady.

Večer. Páskovaná pyžama. Kefka medzi zubami. Videl som ho oknom kúpeľne. Kráčal po hrane plota. Ťahal k starej stodole. Isto videl aj on mňa. Zle sa mi zaspávalo. Pomohol som si.

Okolo polnoci ma prebudil srdcervúci vresk. Ako keď zabíjajú malé deti. Ráno odtiaľ otec vyniesol zadrhnutú mačku. Inokedy túlavého psa. V tej stodole prišli na svet mnohé mačatá. V stodole sa diali veci. Večer čo večer.

Nespal som. Nenávidel som.

Ráno Kocúr spal. V spánku sa jazvy hojili ľahko… Otec sa mojej zlosti smial. Škvarka mastnej slaniny. Kocúr ju chytal v lufte.

Jedno ráno kocúr nespal. Natrhnuté ucho mu padalo na oko. Padajúce ucho ho rozčuľovalo. Našiel si zábavu. Chytil si vrabca. Keď pil z vedra. Chcel som mu vrabca vziať. Schmatol ho do zubov a odbehol. Nechal vrabca odskackať. Keď sa vrablík schytil na krídla, drb! Pridusil ho labou. Potom ho pustil. Pridusil. Pustil. Pridusil. Pustil…

Vrátil som sa zo školy. Kocúr spal. Tuhý vrabec vedľa. Chcel som mu vrabca vziať. Chytil som telíčko do prstov. Striaslo ma. Kocúr otvoril a zatvoril oko. Otec mi kázal vtáča zakopať.

* * *

Sobota bola iná. Soboty boli vlastne dve. Prvá bola plná povinností. Od rána sme kmitali. Zohratý orchester. Mojou poslednou sobotňajšou povinnosťou bolo zahlušiť zajaca. Odrať z kože a vyvrhnúť. Robil som to rád. Veštilo to koniec prvej soboty. Bola to šanca ponížiť Kocúra.

Od malého malička som sa o zajov staral. Boli milé. V mojej náklonnosti k nim nebolo nič osobné. Bolo jasné, že skončia na pekáči. Nikdy som im to nezdôrazňoval. Nikdy som im to netajil. Poťažkával som ich. Okom odhadoval, v akom poradí pôjdu. Najskôr mladé samce. Skôr dorastali. Na dupačku stačil jeden…

Prežehnať sa. Chmatnúť zaja za uši. Vytiahnuť na vzduch. Voľnou rukou bleskovo prechytiť za zadné. Lakťom priklopiť dvierka, ostatné by ušli. Vystrieť pravačku pred seba. Zajo strmo dolu hlavou. Ľavačku vysoko… aáááŠVIH!!! Za uši, presne na väzy. Na prvý raz. Dobrá robota. Netýrať, netrápiť. Rýchlo a elegantne urobiť nevyhnutné. Nato som sa žehnal. Vidíte, pomohlo.

Na rebríku dve špagátové očká. Slučky okolo zadných labiek. Nožík prebrúsený. Miska s vodou na vnútornosti pri ruke. Smaltované vedro hneď vedľa. Hladký rez po vnútornej strane stehien…

Kocúr si sadol do popoludňajšieho šikmého svetla. Široko zívol. Podržal papuľu rozvalenú, až sa zdalo, že skamenel. Vyvalil jazyčisko. Dlhý, úzky. Konček podvihol. Telom mu prebehol slastný kŕč. Pomaly zavrel tlamu. Zahľadel sa mi na ruky. Znehybnel. Iba oči zrádzali, že žije. Kurva, že žil!!

Zvliekol som zajačiu kožu. Napol ju na lieskovú rázsošku. Obral kúsky loja. Od kožkára sme dostávali o päť aj desať korún za kožku viac než susedia. Kocúr to musel vidieť!

Potom som zajaca vyvrhol. Črevá som mu hodil k nohám. Ani si ich nevšimol. Prišli sliepky. Bázlivé kooot-ko-dááák a ďob! Schmatla krvavé špagáty. Ufujazdila. Preč od kocúra. Kocúr sa ani neobzrel. Zalizol si fúzy úzkym dlhým jazykom a čakal. Čakal na oči.

Iná sobota bola venovaná sliepke. Vriaca voda, sekera a klát, trocha viac vresku. Ostatné bez zmeny. Sliepke chytíte nohy. K tomu obe krídla. Do jednej ruky. Do druhej sekeru. Podídete ku klátu. Sliepka natiahne krk. Môžete sa spoľahnúť. Odťať hlavu ťažkou sekerou. Otázka okamihu… Teraz trepe krídlami. Celý život behal. Bolo sa treba nezafŕkať krvou. Sliepku som obaril a vyvrhol.

Kocúr dostal hlavu. Hádzal som mu ju. Najopovržlivejším gestom, akého som bol schopný. Trénoval som ho pred zrkadlom. Kocúr oblízal ostrie sekery opretej o klát, rokmi čierny od krvi. Oblízal ostrie a odkráčal. Čo by som dal za ten krok!

* * *

Druhá sobota, tá hlavná, bývala namokro vyčesaná. Pivo ako tužidlo. Najskôr na vlasy, večer do hrdla. Sobotný večer patril slobodným mládencom a pivu. Otcovia rodín si ho brali k televízoru. S fľašou oteplenej desiatky predriemali Bakalárov. Ein Kessel Buntes. Obecní nortonkovia ho cucali v krčme. Starší z nich so štamprlíkom sirupu v. Pivo si ohrievali. Ponornou špirálou.

Z domu sme s Kocúrom vyrážali takmer odrazu. Es! pred zotmením. Kocúr po plotoch, ja bránkou na ulicu. Kocúr do starej stodoly. Všetky jeho baby už boli tam.

My sme sa schádzali na zastrčenom mieste. Rozfajčenú Čardu nechať kolovať, čosi popľuť do vody. Babenky prebrať, to treba. Čurdy, hovorili sme im čurdy. Pipky, šťandy, pičky, hepy, ťapy, belice, blizny, pčolky, mašice. Čurdy vyrážali do podvečerných vyzametaných ulíc hodinu po nás. Niekedy sme sa predtým zľahka pobili. Niekedy sme sa roztratili do hustnúcej tmy len tak.

Museli byť aspoň traja, aby sa odvážili osloviť belicu. Belice sa chichotali v obranných trojkách. Pevne pochytané per pazuch. Nikdy nezastali. V lepšom prípade jedna z nich po piatich krokoch otočila hlavu a zavolala odpoveď. Bolo sa treba pýtať tak, aby mohli odpovedať „Nie!“. „Áno“ z nich v túto hodinu liezlo veľmi ťažko. Kto vyčaroval na oslovenej tváričke úsmev, nie chichot, úsmev, hrdo odkráčal pred kulturák. Mohol počítať s tancom. S rukou na pleci. Ak vydrží do polnoci, s bozkom…

Len čo dievčatá došli na horný koniec, otočili sa a kráčali späť. Desaťkrát dookola. Zložité manévre a časovanie náhodných stretnutí ústili do sedemdňových lások. Dusno sobotňajšej noci ako urýchľovač. Lásky, ktoré prežili dve soboty za sebou, strmhlavo smerovali k manželstvám s kopou deciek. Tanec, kradmé dotyky a vystrašené bozkávačky. Kto držal pipku za kozičku, kandidoval na hrdinu týždňa. O závažnejších víťazstvách sa nehovorilo. Indiskrétnosť sa trestala päsťou. Stoličkou. Nohou od stola.

O pol dvanástej bolo jasné, kto odvlečie korisť do tmy. Kto sa bude vo všetkej počestnosti venovať tanečnej zábave. Kto v zaťatej osamelosti vyslope rozprávkové množstvá piva. Kto sa vyznamená v polnočnej kucapaci.

Domov som sa vracal neistý. Raz pre to, čo mi povedala, inokedy zneisťovalo zamlčané. Aj pivo robievalo moje návraty vratkými. Nohy, žalúdok a hlava sú chúlostivé časti ľudského tela. Sebaľútosť vyla ako posledný vlk. Do postele som líhal ako za trest. Ani spať, ani bdieť. Jednu nohu na koberec…

Nezazrel som ho v tú nočnú hodinu ani raz. Kocúra. V stodole sa diali veci. Kurva, že diali!!

* * *

Ráno bolo treba ísť do kostola. Neísť? Ani nápad! Ani pomyslieť. Kocúr spal na rohožke. Nedele u nás prechádzali v tichosti. Roztrasený žalúdok posmelila k životu polievka zo sliepky či zo zajaca. Číra a dobrá mamina nedeľná polievka. Otec sa iba uškieral, keď sa mama pýtala, či si ešte dám. Nedeľná polievka bola liekom. Užíval som ju po kvapkách.

Kocúr celú nedeľu prespal. Kým otvoril oči, rany ostatnej noci zavädli. Ešte trocha pálili, keď ho otec večer opatrne poškriabal za ušami. Kocúr mu sekol po ruke. Okamžite schytal. Tvrdou dlaňou po papuli. Dvihnutý otcov ukazovák pripomenul aj Kocúrovi, aj mne: väčší pes… Kocúr odkráčal s tuhým chvostom.

* * *

Týždeň sme Kocúra nevideli. Zato dobre počuli. Stodola žila ako nikdy predtým. Sedeli sme s otcom v záhrade. Čakali sme, kým vzduch vychladne. Dobre padlo nadýchať sa nočného vzduchu pred spaním. Otec v lete rád sedel dlho do tmy pod stromami, ktoré zasadil. Na lavici, aj tú zhlobil. V tráve, ktorú kosieval. Človek sa tam cítil uprostred. Zmysluplné ho vzalo za svojho.

Rád som sa poddával tej tme. Mäkkej. Poznal som v tej čierňave každý kút. Zo sna zakrákorala sliepka. Prefučal jež. Nemo švihol netopier. Mesiac plešťal len tak.

Stodola žila. Besné škreky nebrali konca. Valilo sa z nej husté živočíšno. Salva za salvou. Ako dlhé vlaky s uhlím z tunela. Každá vlna doznievala dlho. Každá rozkývala dusno júlovej noci. Otec sa usmieval. Nevidel, cítil som ten úsmev v tme.

- Tvrdohlavý baran…

Z otcovho hlasu zaznela pýcha. Nevedel som, o kom hovorí. - Neopováž sa byť ako on. Skapeš pod plotom, ani pes ťa neobreše.

- Hm.

Odvetil som. Po piatich minútach. Nevedel som sa sústrediť. Stodola sa chvela. Len vybuchnúť.

- Je to frajer. - To už bolo zasa o Kocúrovi.

Otec vošiel do domu. Pre moju výchovu urobil, čo bolo v jeho silách. Toto bol dôvetok ku všetkým prísnym pohľadom, varovným dvihnutiam obočia a jednoznačným „nie“, ktorými krotil moju naivitu. V tej chvíli som sa cítil spoľahlivo dospelý.

Len čo sa znova ozvala stodola, v slabinách ma kruto zabolelo.

* * *

Ďalšia sobota prefrčala vo vysokých otáčkach. Rozzúrená cirkulárka oproti tomu pradie. Všetko bolo treba stihnúť. Všetko bolo nafest. Všetci sme fungovali ako dobre zabehaná mašinka. Otec, mama, sestra, brat. Aj ja. Zvládli sme to naknap. Už iba sliepku do polievky. Spoľahlivo natiahla krk. Es! pred zotmením…

Kocúr prišiel od záhrady. Vliekol sa pomaly. Hlavu mal zvesenú. Prerývane dýchal. Mávol som slepačími vnútornosťami. Nič. Slepačiu hlavu som mu hodil rovno pod nohy. Nič, nič. Kráčal rovno ku klátu. Zo sekery už-už chcela kvapnúť krvavá slza.

Sadol. Zodvihol hlavu. Dovolil mi zazrieť najväčšiu dieru, aká sa na Kocúra zmestí. Sánku mal vyvalenú, odkmasnutú od lebky. Visela mu na koži. Spolu s kusom hrdla medzi prednými labami. Sedel a hľadel pred seba, niekde ďaleko. Prázdny pohľad míňal moju hlavu.

Zaťal som mu tesne za uši. Ako zajacovi. Ibaže sekerou.

Mali sme Kocúra. Veľkého čierneho Kocúra. S tvrdým chvostom a žltými očami. Takého sme mali doma. Ja som ho zabil.

Ten večer som zbalil babu, opil sa, zabudol na babu, vyprovokoval bitku a dostal takú nakladačku ako nikdy v živote.