Presne pred rokom 28. septembra krvavá zrážka palestínskych demonštrantov a izraelskej polície na Chrámovej hore v Jeruzaleme rozpútala intifádu. Chrámovú horu vtedy provokatívne navštívil líder radikálnej pravice a dnes premiér Izraela Ariel Šaron. Bol to prvý signál, že doterajšie piliere medzinárodnej politiky na Blízkom východe sa prudko rútia.
Mierový proces na Blízkom východe sa začal, keď americký prezident Jimmy Carter sprostredkoval v Camp Davide podpis prvej, izraelsko-egyptskej mierovej dohody. V tejto ceste úspešne pokračoval Bill Clinton počas celých ôsmich rokov v úrade. Koniec nastal opäť v americkom Camp Davide. Izraelský premiér Ehud Barak a palestínsky vodca Jásir Arafat sa v júli minulého roku nedohodli. Krátko nato Palestínčania opäť povstali.
Deväťdesiate roky boli všade vo svete rokmi „mierových procesov“ - bariéry padali a nezmyselné konflikty studenej vojny vystriedala vôľa dohodnúť sa. Mierový proces s Izraelom uspokojil postupne všetky arabské štáty. Väčšina z nich stratila chuť bojovať s Izraelom a nadviazala dobré vzťahy s USA. Okrem Palestínčanov.
Mierový proces však platil aj na nich - v 90. rokoch tomuto projektu ešte dôverovali. Clinton doň vniesol vyváženosť a viac rešpektu k Palestínčanom. Vlani v Camp Davide však obvinil zo zlyhania práve ich. Lenže konečnú dohodu vtedy neodmietol len Arafat, ale celý arabský svet. Izraelsko-palestínsky konflikt mal zostať otvorený.
Intifáda Palestínčanov udržiavala arabský svet po celý rok vo vare. Princíp „silnejší diktuje podmienky“ kritizovali nielen ľudia v uliciach, ale aj vlády. Izrael je vraj silnejší len preto, že za ním stoja USA - Palestínčania a demonštranti v susedných arabských metropolách pálili americkú zástavu vždy spolu s izraelskou.
George Bush po svojom nástupe do úradu všetko ešte zhoršil. Nepozval Arafata do Bieleho domu, čím mu uprel nárok predložiť akékoľvek politické požiadavky. Z úlohy sprostredkovateľa vycúval, aby neprivolal hnev iných arabských vlád. Mlčaním ho však privolal ešte viac - chápalo sa ako „zelená“ Šaronovi a jeho politike tvrdej ruky. A potom sa vo Washingtone a v New Yorku niečo stalo.
Izrael sa považuje za akýsi predvoj v boji s nepriateľom, akému dnes čelia už aj USA. Je však spojencom, ktorého je dnes lepšie nespomínať. Na Blízkom východe majú USA aj iných spojencov - v Perzskom zálive. Nie sú až takí viditeľní, ale ich spoľahlivosť je bytostnou otázkou pre americkú ekonomiku. Jedným zo spôsobov, ako ich viac pripútať, je naverbovať ich do globálneho protiteroristického ťaženia. Lenže potom toto ťaženie musí ušetriť palestínske skupiny, i keď mnohé používajú teroristické metódy proti Izraelu.
Intifáda dnes pripomína zákopové boje na konci prvej svetovej vojny. Je to vojna, ktorú nemôže nikto vyhrať. Izraelčania chcú dnes potlačiť násilie, Palestínčania vybojovať priazeň predovšetkým USA - a Washingtonu zatiaľ stačí prímerie. Riešenie príde neskôr a bude zase kľúčové pre nový model vzťahov na Blízkom východe. Musí sa však ešte vymyslieť.
