1946, prvý sálový elektrónkový počítač, vyvinutý na Penn State University. Čo asi práve robia európski kolegovia? ILUSTRAČNÉ FOTO - ARCHÍV ČTK
V druhej polovici 90. rokov bol priemerný ročný rast produktivity práce v Európe 0,7 percenta, kým USA svišťali okolo rýchlosťou 1,4 percenta. Ak budeme však rozlišovať medzi priemyslovými odvetviami vyrábajúcimi informačné a komunikačné technológie (ICT) a odvetviami, ktoré sú iba ich užívateľmi, uvidíme, že rozdiel v raste produktivity pramení takmer výhradne zo slabosti európskeho sektoru ICT. Ročný rast produktivity v sektoroch, ktoré sú užívateľmi ICT, bol v USA v rokoch 1995 až 2000 priemerne 0,63 percenta, kým v Európe to bolo veľmi podobných 0,41 percenta.
Toto zistenie potvrdzuje dobre známu skutočnosť: Európa robí výskum prispievajúci k inováciám s menšou efektivitou než USA buď preto, že dáva na výskum menej prostriedkov, alebo preto, že sa tu dostupné zdroje používajú menej efektívne, prípadne oboje.
Celkové výdaje na výskum a vývoj sú v Európe skutočne nižšie než v USA, ale nie oveľa. V 90. rokoch venovali USA na výskum a vývoj 2,8 percenta ročného HDP oproti 2,3 percentám v Nemecku, 2 percentám vo Veľkej Británii a 1,9 percenta vo Francúzsku. Európske vlády sa napriek tomu obvykle sťažujú na nedostatok fiškálnych prostriedkov na podporu výskumu a vývoja (čo je argument pritiahnutý za vlasy vzhľadom na nepatrný podiel výdavkov na výskum v premrštených európskych rozpočtoch) a kedykoľvek im to Európska komisia umožní, dotujú novátorské firmy alebo tie, u ktorých predpokladajú vyššiu pravdepodobnosť investícií do výskumu a vývoja.
Francúzsko a Taliansko napríklad požadovali, aby sa obmedzenia rozpočtových deficitov členských krajín eurozóny dané Paktom stability a rastu nevzťahovali na verejné výdavky na výskum. Francúzska vláda sa naviac rozhodla, že zachráni pred bankrotom Alstom - spoločnosť, ktorá vyvinula mnoho high-tech produktov vrátane rýchlovlakov TGV.
Ani jedna z týchto taktík však európsky high-tech sektor pravdepodobne nepozdvihne. Prečo? Pretože boľavým miestom výskumu nie je otázka financovania, aspoň nie primárne. Dotácie ešte nevytvoria efektívne technologické firmy.
Zamerajme sa najprv na výskum. Európa je pozadu za USA vo všetkých možných smeroch: v počte patentov, v počte laureátov Nobelovej ceny, v počte výskumníkov, ktorých dokáže pritiahnuť zo zvyšku sveta. Financovanie však tvorí iba časť problému. Jedno euro vynaložené v Európe na výskum je menej produktívne než jeden dolár vynaložený v USA. Tento jav má pritom dva dôvody: stimuly a dopyt po technológiách.
Obávame sa, že ďalšie míňanie peňazí bez zmeny archaických univerzitných pravidiel povedie len k tvorbe ďalšieho odpadu, nie ku zvýšeniu výskumného výkonu. Iba sa tým zvýši moc, prestíž a prostriedky zavedených loby etablovaných univerzitných profesorov, ktorí sa často bránia novým podnetom a konkurencii. Dôležitý je tiež dopyt po technológiách. Pomáha zameriavať výskum, stanovuje lehoty, preosieva výsledky a umožňuje ohodnotenie patentov podľa trhových cien. Bez ponúk zo strany príjemcov výsledkov výskumu hrozí riziko, že sa výskum odchýli mimo, veľakrát bez jasne definovaného smeru.
Pripusťme, že to neplatí vo všetkých odboroch: štúdia fragmentov zo starého Grécka je hodnotná, napriek tomu len ťažko uspokojuje nejaký dopyt. Ten je však dôležitý v odboroch teoretických i aplikovaných, ktoré by sa dali využiť ako vstup pre výrobu nových technológií: vo fyzike, v biológii, chémii, strojárstve.
Významným faktorom v dopyte po výskume sú pritom výdaje na obranu. Väčšina revolučných technologických objavov v povojnovom období - od mikroprocesorov cez internet až po nové batérie do mobilných telefónov, vyvinuté pre americkú armádu v Iraku - mala prinajmenšom zo začiatku vojenské uplatnenie. Mobilné telefóny, systémy satelitného sledovania a fotoaparáty s vysokým rozlíšením neboli vyvinuté lacno, ale našťastie pre priemyslové odvetvia, ktoré ich používajú, hradila časť nákladov na ich vývoj vláda.
Kľúčovým dôvodom nadradenosti USA vo výskume je veľkosť a zloženie ich výdavkov na obranu. Rozpočet Pentagonu nie je iba veľký: zahŕňa v sebe viac než polovicu všetkých výdavkov americkej armády na výskum a vývoj. Vo Francúzsku pritom výdavky na obranu zahŕňajú približne len štvrtinu celkových výdavkov na výskum a vývoj. V roku 1999 dosahovali americké výdavky na výskum a vývoj súvisiace s obranou 0,45 percenta, ako druhé v poradí sa umiestnili Británia a Francúzsko s iba polovicou tejto sumy, konkrétne s 0,26 resp. 0,22 percentami.
Ako naznačuje prípad Alstonu, Francúzi dávajú prednosť inému modelu. Miesto toho, aby podporovali výskum a vývoj prostredníctvom vysokých rozpočtových výdavkov na obranu, radšej ho financujú priamo prostredníctvom dotácií francúzskych high-tech firiem. Oficiálne tento postup ospravedlňujú tým, že národné obranné rozpočty sú príliš malé, takže nemôžu vytvoriť dopyt potrebný na podporu výskumu a vývoja v high-tech sektoroch, pričom európsky obranný rozpočet stále neexistuje. Nejde o žiadnu náhodu: pri konkurenčnej alokácii prostriedkov by takýto nadnárodný rozpočet definoval víťaza a porazených.
Mnoho európskych krajín však stále odmieta akceptovať, že niektoré ich technologické firmy nemusia prežiť: podľa nich bude lepšie, keď ich budú udržiavať nažive pomocou štedrých dotácií a súčasne sa vyhýbajú zjednoteniu obranných rozpočtov EÚ. Integráciou obranných výdajov a ich navýšením by Európa zabila dve muchy jednou ranou. Jednak by vyzerala hodnovernejšie, až bude chcieť byť pri medzinárodných rokovacích stoloch, hlavne zoči-voči USA, a jednak by stimulovala vedecký výskum.
Spôsobom, ako tieto ciele dosiahnuť, však nie je prehlbovanie deficitov, ktoré znamená iba vyššie dane v budúcnosti, ale zníženie výdavkov na iné rozpočtové položky. Stručne povedané: kto dnes šetrí, má zajtra za tri.
© Project Syndicate
Autor: ALBERTO ALESINAFRANCESCO GIAVAZZI(A. A. je profesorom ekonómie na Harvardovej univerzite, F. G. je profesorom ekonómie na Boccon
