Dva zlomové body tvoria východiská súboru článkov a štúdií Štefana Druga Literatúra a politika po slovensky (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2003), ktoré písal a publikoval v rokoch 1992-2000: koniec druhej svetovej vojny 1945 a postupný koniec komunistických režimov 1989. Dalo by sa to označiť, a to prvé sa svojho času označilo, za nulté hodiny literatúry. Drug, pravda, vychádza z našich špecifických podmienok a hneď v úvodnom článku dôkladne preskúmal časopis Nové slovo, založený už v septembri 1944 Husákom a obnovený v júni 1945.
Nejde ani tak o hodnotenie tohto týždenníka vcelku, ale o analýzu článkov, kde sa popredné a politicky rozhodujúce osoby zamýšľali nad novými úlohami slovenskej literatúry. Nové slovo bolo komunistickým časopisom, preto sú niektoré jeho články príznačné najmä z hľadiska pofebruárového, keď sa celé umenie dostalo pod prísny dozor komunistickej strany. Tu sa ešte nič také nespomína, autori ako Chorváth, Karvaš, Matuška, Novomeský hovoria skôr o všeobecných požiadavkách, ako je sprístupňovanie umenia širokým masám, orientácia aj na východ; Novomeský oživuje i všeslovanskú myšlienku - uvidíme ešte, že to nebolo naposledy - nadrealistickí básnici pripomínajú, že socializácia ešte neznamená sprimitívňovanie. Vtedy sa vec dala chápať ako diskusia, nie ako príprava budúcich direktív.
To všetko však boli zatiaľ len slová, no jeden skutok sa stal už rok pred februárom, bol nebezpečný a signifikantný: zánik Smrekovho časopisu Elán, ktorý sa napriek obnoveniu roku 1946 a aj napriek snahám povereníka Novomeského zachrániť nepodarilo. Drug podrobne vysvetľuje okolnosti tohto hanebného činu, ktorý avizoval pohromu, aká nastala po „víťaznom februári".
Táto štúdia patrí v Drugovej knihe k najpodnetnejším, pretože osvetľuje pozadia i priamu súvislosť situácie v literatúre s vykonštruovanými procesmi, čo bežná „školská" literárna história ani neregistruje. Drug vedie paralelu medzi dianím v literárnom živote a politickými procesmi: povestnému aktívu spisovateľov-komunistov v marci 1951 predchádzali čistky v spisovateľských radoch (prohibitným sa stal Smrek, Lukáč, Beniak, Urban, Stodola, katolícki autori, emigranti), bezprostredne po tom nasledovali súdy s politikmi (aj s Novomeským).
Druhá časť knihy obsahuje skôr polemické články, ktoré tu nemôžem všetky komentovať, preto len heslovite: Drug sa kriticky vyjadruje o úvode Svetoslava Bombíka k Štúrovej knihe Slovanstvo a svet budúcnosti, v článku o Clementisovi vyvracia niektoré nesprávne tvrdenia „historizujúcej publicistiky", vracia sa k myšlienke, či musel Hronský emigrovať a v článku Dosť Novomeského! znovu sumarizuje básnikove odmietavé postoje ku kultu osobnosti, k niektorým aspektom politiky komunistickej strany v časoch normalizácie i pred ňou, pričom treba zdôrazniť, že viaceré Drugove závery sú sporné.
Osobitne upozorňujem na štúdiu sumarizujúcu ponovembrový diferenciačný proces v spisovateľských organizáciách, ktorý sa polarizoval do otvoreného nepriateľstva najmä zásluhou agresivity funkcionárov Spolku slovenských spisovateľov a nenávistnému chrleniu Literárneho týždenníka. Na Drugovej knihe si cením jej informačnú nasýtenosť a polemický tón, túto takmer zabudnutú vlastnosť literárnej histórie a kritiky.
