artošovú. Herec a moderátor Štefan Bučko.
Pred tromi rokmi ste odstúpili z pozície šéfa Rady STV. Ako hodnotíte z pohľadu vlastnej skúsenosti dnešný vývoj v štátnej televízii?
Väčšinu krokov na ozdravenie televízie som privítal. Sú mi sympatické, aj keď umelecká obec nie je príliš spokojná. Aj mojou snahou v rade bolo ukázať verejnosti, že sú obrovské rezervy vo vnútorných zdrojoch tohto kolosu. Otázna je Rybníčkova personálna politika a jeho nesúhlas s návrhom vládneho zákona, ktorý zakotvuje, že dvadsať percent zdrojov STV by malo ísť na pôvodnú tvorbu. Verím však, že má na to svoje dôvody.
Pred rokom vás Rybníček - vtedy ešte riaditeľ Joj - obsadil do relácie Riskuj! Ako to bolo?
Prijali ma za jeho éry, ale na základe riadneho konkurzu.
Po roku účinkovania ste rád, že ste ho vyhrali?
Najprv som mal obavu, lebo som vedel, že to ohrozí moje stereotypné návyky, v ktorých som konzervatívny. Objavil som však zmysluplnosť tejto relácie. Diváci strávia pri obrazovkách mierne zábavnú polhodinku, overia si svoje vedomosti a niečo sa aj dozvedia.
Aj vy ste súťaživý?
Ani nie, ale padlo mi dobre, keď som nejakú súťaž vyhral. Napríklad som zvíťazil na recitačnej súťaži v Poděbradoch '81a na medzinárodnom fóre v Leningrade, kde som vystúpil s pásmom poézie Miroslava Válka, ktoré som si sám zostavil.
Poznali ste ho osobne?
Válek nemal veľmi rád divadlo. Osobne som sa s ním stretol len raz, keď ako minister akoby z donútenia prišiel na premiéru do SND a oficiálne blahoželal celému súboru.
Vraciate sa ešte k jeho poézii?
Má krásne básne, ale filozoficky bližší mi je napríklad Milan Rúfus. V Poděbradoch som zažil aj tvrdú socialistickú kritiku, keď som vystúpil s jeho básňou Vianoce 1951. V nej hovorí o revolte mladého človeka, ktorý vyčíta Bohu, že dopustí, aby bol svet taký, aký je, so všetkým zlom. Napokon najcennejšie je poznanie, že za všetko si môže človek sám...
Boli ste v 80. rokoch v SND so svojou vierou osamelý?
Neviem. K viere sa vtedy verejne hlásil len Gustáv Valach. Vždy tu však bolo veľa latentných veriacich, ktorí nepraktizovali svoju vieru v nejakom konfesionálnom spoločenstve, ako trebárs ja.
Boli ste súčasťou nejakého tajného spoločenstva?
Nemal som kontakt so žiadnou podzemnou cirkvou ani s disidentmi. Sám som si musel nájsť štipec odvahy, aby som na kostolné dvere pripísal svoje meno s adresou za podporu vymenovania nových biskupov. Môj brat bol však v centre diania. Pri ‚sviečkovej akcii' ho policajti zbili, ‚osprchovali' vodnými delami a neskôr aj vyšetrovali na polícii.
Ako to, že brat bol v centre diania a vy nie?
Brat bol kybernetik, ale nenašiel sa vo svojom povolaní. Túžil pracovať pre cirkev, ale mňa do toho nezaťahoval. Hľadal si vlastnú cestu.
Aký bol jeho osud?
Hneď po revolúcii ho pápežov splnomocnenec pre východné cirkvi biskup Hnilica poveril misijnou činnosťou. Ešte ako laik spolu s iným kňazom vyrazili do Ruska a pobudli tam tri roky. Užili si tam ťažké časy. Chodili aj po Sibíri, preložili a vydali knihu. Keď sa vrátil domov, vyštudoval teológiu a dnes je vedúcim katedry misiológie na Trnavskej univerzite.
Čo chceli docieliť katolíci v ruskom pravoslávnom prostredí, ktoré nie je Vatikánu naklonené?
Ich hlavnou myšlienkou bolo zobudiť duchovnosť. Pracovali na tom, aby sa obyvateľstvo vrátilo k pôvodným koreňom viery. Na Sibíri nachádzali osady, kde ich ľudia vítali skoro ako vierozvestcov. Miestni mali niekedy iba jednu starú Bibliu, ktorú uchovávali, a len ústnym podaním si ju odovzdávali z generácie na generáciu.
Vieru ste získali v rodine?
Mama bola stredoškolská profesorka, otec vedec - zaoberal sa eróziou a environmentalistikou. Obaja sa verejne hlásili k viere. Dokázali to obhájiť, aj keď oslnivú kariéru napriek poctivej práci neurobili. Dodnes sa však k mame hlásia žiaci a otca citujú vo vedeckých prácach aj v zahraničí.
Kedy ste dospeli k potrebe verejne vyjadriť svoj postoj?
V puberte a po nej. Keď je viac otázok než odpovedí, človek pátra po zmysle utrpenia, a tým aj bytia.
Vychovávate v tomto duchu aj svoju dcéru?
Do ničoho ju nenútim. Príklad a výklad dostáva, a ja verím, že sama časom príde na základné pravdy. Dnes je paradoxne čoraz ťažšie obhajovať vieru. Pred revolúciou chodili do kostola len tí, čo to mysleli vážne. Teraz, keď sa pohľad na svet liberalizuje, je čoraz problematickejšie trvať na základných princípoch zahrnutých v desatore. Cirkev a pápež dáva latku veľmi vysoko a odmieta relativizujúci výklad.
Ste stotožnený s cirkvou ako inštitúciou?
Cítim sa súčasťou spoločenstva. Neznamená to však, že môj pohľad na cirkev nie je kritický. Je to živý organizmus.
Ako sa pozeráte na dejiny kresťanskej cirkvi, ktorá spôsobila nejedno krviprelievanie?
Keď je moc priamo zviazaná s cirkvou, nikdy nejde o zdravý stav. Cirkev bola najlepšia vtedy, keď stála mimo nej. A nakoniec, všetky reformné snahy vždy išli z jej vlastného vnútra. Má sebaobrodzujúci charakter.
Ako si odôvodňujete spoluprácu kňaza Tisu s Hitlerom?
Tisov osud je osudom človeka, ktorý bol postavený do dejinných udalostí. Vatikán ho kritizoval. Dodnes sa však na tie udalosti nevieme pozrieť objektívne, musí sa to skúmať zo všetkých strán. Nerád by som ho zmietol do prepadliska dejín, keď sa musel rozhodovať v konkrétnych situáciách a myslieť na svoju zodpovednosť voči celej krajine. To, čo si však vytrpeli naši starší bratia vo viere, zostane večným výkričníkom.
Ako je to s vaším šľachtickým pôvodom?
Patrím po mame do rodu Záborských, ktorí dostali pred mnohými stáročiami léno od kráľa, lebo mu nejaký prapredok zachránil pri poľovačke život. Otec bol z jednoduchej roľníckej rodiny.
Ako sa to na vás odrazilo?
Mama hovorila o našom šľachtickom pôvode len tak, že už v názve je obsiahnuté, aby bol šľachtic nositeľom istej ušľachtilosti. Určite sme to nechápali v zmysle výsad alebo nadraďovania sa. Cítili sme len väčšiu zodpovednosť za svoje postoje.
Ste synovcom Viliama Záborského. Ako si naňho spomínate?
Stretol som sa s ním až na VŠMU. Svojho času unikol od rodiny, nehlásil sa k výchove, akú s mamou a súrodencami dostali. Bol ľavičiar a medzi mojím otcom a ním panovali napäté vzťahy z rôznych dôvodov.
Nepomohol vám ani pri nástupe na vysokú školu?
Mame som až deň pred prijímačkami povedal, kam som sa prihlásil. Hneď bratovi zavolala, aby ma nezobral do školy, lebo som už bol prijatý na záhradnú architektúru. On bol taký múdry, že jej to odmietol zaručiť. Sľúbil však, že sa ku mne neprizná. Dodržal to a že som jeho synovec zverejnil až po verdikte komisie.
Neskôr ste si rozumeli?
Veľmi. Mali sme podobnú krvnú skupinu a aj cez môj vzťah k poézii si ma naozaj obľúbil.
Neprekáža vám vaša hlboká viera v umeleckom prostredí?
Prečo by mali byť veriaci ľudia vyčlenení z takéhoto spôsobu života? Nie je na to dôvod. Život je širokospektrálny. Ak verím, že Boh existuje, nemám dôvod domnievať sa, že mňa by mal mať radšej ako toho, kto neverí, a naopak. Najdôležitejšie je to, čo už povedal Kant: ‚Dve veci ma fascinujú - hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.' Mravný zákon napísal Boh do duše každého človeka, bez ohľadu na to, či je veriaci. Vnútorný hlas vám povie, či idete robiť dobro, alebo zlo.
Nie je pre aktívnych katolíkov spoveď akousi priepustkou do bežného života?
Inštitút spovede nedovoľuje človeku ospravedlňovať sa. Musí nekompromisne pomenovať svoje zlyhania. Človek sa podvedome snaží ospravedlňovať svoje nesprávne skutky, ale už vtedy sú jeho výčitky nepriamym dôkazom, že niečo prestúpil. Najväčšie tajomstvo je slobodná vôľa človeka, ktorú mu Boh daroval. S ňou kráča aj zodpovednosť za svoje činy.
Nepovažujú vás v súbore za moralizátora?
Prijali ma takého, aký som. Občas mi povedia zo žartu "svätý otec", ale to je v poriadku. V zásadných veciach ma plne rešpektujú.
Nehľadajú u vás oporu?
Keď bolo v 90. rokoch na pretrase, či hudecovské ministerstvo zruší divadlo, dostal som sa do víru diania, kde mi akosi prirodzene zverili zodpovednosť.
Vaša mama bola jedinou ženou v čisto mužskej rodine. Aké mala postavenie?
Submisívne. Otec bol mierne diktátorský typ. Mal pevné zásady - nepopíjal, nebol sukničkár, no na druhej strane mal tvrdohlavú povahu, ktorá vedela znepríjemňovať rodinný život. Mama si to mnohokrát odtrpela a musela nás obhajovať. Bolo ťažké stavať maminu ušľachtilú jemnú náturu proti otcovej tvrdosti. Na druhej strane, ako povedal Nietzsche: ‚Čo nás nezabije, to nás posilní.' Často sme boli nahnevaní, ako sa otec zachoval, ale dnes viem, že ani preňho nebolo v tom čase jednoduché obhajovať hodnoty, ktoré vyznával. Mama to však mala ťažké. S piatimi chlapmi v tvrdej robote, v skromnosti a pokore. Bez problémov vedela vstúpiť do tých najponižujúcejších vecí a pritom si zachovať dôstojnosť.
Ako ste prišli k svojej temperamentnej Adriene?
Ako som k nej prišiel? Mnohí ľudia mi to neveria, ale bol som dosť nesmelý chlapec. Nemal som odvahu vyznávať lásku a baliť dievčatá. Adrienu som počul spievať a hrať na klavíri, ona ma videla hrať v amatérskom divadle... Vlastne, ona si ma našla! (Smiech.)
Neobťažuje vás niekedy jej energia?
Jej spontánnosť a nákazlivý smiech sú fascinujúce, niekedy je však jej povaha nevýhodná najmä pre Adrienu samu. Má pocit, koľko toho stihne, a tak si zbytočne komplikuje život. Nevie si vybrať, čo je prioritné, a ubíjajú ju maličkosti.
Potrebuje vašu vieru, alebo je rovnako veriaca?
Vždy bola prirodzene veriaca. Nikdy som ju do ničoho nenútil. Cestu si našla sama, a tak sme raz na dovolenke v Chorvátsku, odkiaľ z neďaleka pochádza jej mama, absolvovali jej krst.
Kto boli krstní rodičia?
Môj brat a domáca, u ktorej sme bývali. Potom sme sa zobrali v Kostole svätej Trojice, čo bolo už rok po našom civilnom sobáši.
Na VŠMU už 17 rokov učíte umelecký prednes. Ako vnímajú mladí ľudia poéziu?
Sú výborní. V každom ročníku sa nájde veľa talentov, ktoré sa presadia. K poézii má málokto vzťah, a hoci je dosť ťažké nadchnúť ich, darí sa mi to. Mnohí z mojich bývalých študentov majú vlastný rozsiahly repertoár. Poézia je vrcholom ľudského verbálneho prejavu - používa obraznosť a symboliku. Človek ju môže pochopiť a precítiť, len keď má rozvinuté myslenie.
Ako vidíte budúcnosť divadla?
Najlepšie divadlo sa vždy rodilo, keď bolo zle. Divadlu, na rozdiel od mnohých iných vecí, svedčí istá dávka napätia. Navštevujú ho pravidelne asi len tri percentá obyvateľstva, ale to sú ľudia, ktorí prahnú po alternatívnom videní sveta a dokážu sa pre spoločnosť slobodne a užitočne rozhodovať. Na dnešnom divadle mi skôr chýbajú vhodné témy. To je najväčšia kríza, ktorú po novembri pociťujem. To ma trápi. Je ťažké obhajovať kultúru etnika, keď sa nerodia pôvodné témy v kvalitnom spracovaní.
Na čom novom pracujete v SND?
V nedávno odpremiérovanej hre Toma Stopparda Konečne slobodný! hrám postavu, čo som "zdedil" po Marošovi Kramárovi, ktorý odišiel na materskú dovolenku. Typologicky mi príliš nesedí, ale dúfam, že som sa dobre znásilnil do úlohy podvodníčka, ktorý v krčme stavia na dostihy a oklame dôverčivého človeka...
Niečo nekresťanské, však?
Ja sa na scéne nebránim veciam, ktoré sú v rozpore s kresťanstvom! Ak chce človek v divadle ukázať myšlienku, musí vedieť stvárniť aj zlo.
Prísne dodržiavate veľký predveľkonočný pôst. Keď sa skončí, ako to oslávite?
Moja partia už na to čaká. Keď sú veľkonočné sviatky a sme spolu, striehnu, keď sa presunie polnoc, aby mi dali do úst cigaru a naliali whisky. Všetci si už na mňa zvykli a nečudujú sa. Darí sa mi na to chytiť aj ostatných ľudí. Pôst má nielen pozitívne zdravotné účinky, ale aj silný duchovný náboj. Keď človek dokáže niečo obetovať, pestuje si v sebe nezávislosť. Vie potom povedať nie aj závažným pokušeniam.
Povedali o ňom:
Emil Horváth, herec a režisér
Števo je príjemný človek a kolega. Vážim si ho aj za to, že je vzdelaný a má názor.
Ján Kroner, herec
Štefan je so mnou v divadelnej šatni a je to veľmi dobrý spolušatník. Je dobrý človek s dobrým srdcom. Neviem, že by mal nejaké zlé vlastnosti. Buď ich tak dobre skrýva, alebo ich naozaj nemá.
Zuzana Kocúriková, herečka
Považujem za vzácnosť, aký herecký kolektív sa vytvoril v SND. Všetci sa podporujeme a rešpektujeme. Štefana poznám už oddávna. Je veľmi seriózny, zodpovedný a držím mu palce.
Kto je to
Štefan Bučko (1957) od skončenia VŠMU hrá v Slovenskom národnom divadle. Momentálne účinkuje v predstaveniach Chrobák v hlave, Prelet nad kukučkiným hniezdom, S vylúčením verejnosti a v novej premiére SND Konečne Slobodný! Je docentom na Vysokej škole múzických umení, kde vyučuje umelecký prednes. Pred rokom vyhral konkurz na moderátora v relácii Riskuj!, ktorú uvádza televízia Joj. Dva roky bol predsedom Rady STV, odkiaľ dobrovoľne odišiel pre svoj nesúhlas s krokmi bývalého riaditeľa Milana Materáka. S manželkou, jazzovou speváčkou Adrienou Bartošovou, vychováva štrnásťročnú dcéru Andreu.
Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL
