FOTO SME - PAVOL MAJER

Anita Ekberg tu hrá Sylviu, hollywoodsku hviezdu, čo pricestuje do Ríma. Kde sa zjaví, všetci šalejú. „Čo sú tri vaše najobľúbenejšie veci na svete?," pýtajú sa jej novinári. „Tri veci?" Sylvia sa žiarivo usmieva a díva sa inam. „Láska, láska a láska."

„Mám chrípku a mala by som byť doma v posteli. Vôbec nie tu!" varuje nás už vo foyeri hotela Danube. Prichádza v striebornom kostýme. V salóne Amadeus, kde sme sa nakoniec usadili, bolo teplo. „Všade tu prekurujete," povie, než sa začneme pýtať. Potriasa plavou hrivou presne tak ako pred štyridsiatimi štyrmi rokmi v Sladkom živote.

O deň neskôr vchádza v čiernom kostýme do kinosály v Auparku uviesť Sladký život. Riaditeľ festivalu Milan Kňažko vedľa nej na pódiu vyzerá ako pomenší muž. „Ďakujem, že ma tu máte!" zdraví aplaudujúcu sálu. Novinárom nevenuje priveľkú pozornosť, vidí ich skôr len periférnym zrakom. Ale fotografovi denníka SME na tlačovke už zdiaľky mávne: „Ciao!"

Aký bol Rím začiatkom šesťdesiatych rokov?

„Prvýkrát som prišla do Ríma roku 1955, nakrúcala sa tu Vojna a mier, v hlavnej úlohe bola Audrey Hepburn, vtedy sme sa tu spriatelili a boli sme kamarátky až do konca jej života. V Ríme som nakrúcala veľa taliansko-amerických koprodukcií, ešte dávno pred Sladkým životom. Ťažko teraz odlíšim šesťdesiate roky."

Ako sa Rím odvtedy zmenil?

„K horšiemu, k oveľa horšiemu. Napokon všetko sa mení k horšiemu. Týka sa to celého sveta, čoraz viac a viac. Som celkom rada, že už nebudem nažive, keď to bude vrcholiť. Rím už zničili, podvŕtali ho podchodmi. Vydláždili asfaltom. To sa predsa nedá urobiť s mestom, čo stojí na katakombách."

Čo bolo na ňom dráždivé?

„Rím bol dráždivý svojou horúcou vlhkosťou. Vášňou."

Sladký život sa čiastočne odohráva na nočnej Via Veneto, hlavnej tepne v centre Ríma, v preplnených reštauráciách a baroch na veľkých chodníkoch, zhromaždisku smotánky, z ktorej vyráža pokračovať v ďalšom nočnom žúre. Aká je dnes Via Veneto?

„Mŕtva. Nič sa tam nedeje. Plno turistov. Celé centrum sa chaoticky hmýri návštevníkmi. Nie je to však chaos žúru, aký sme zažili my. Dnes tam môžete ísť akurát nakupovať. Ale nepýtajte sa ma na Rím. Ja v Ríme nežijem, žijem na vidieku."

Kde?

„Tridsaťpäť kilometrov od Ríma, pri mori, pri Castel Gandolfo. Tam, kde má pápež svoje letné sídlo. Ale bývam mimo mestečka, kúsok odtiaľ."

Nechýba vám mestský život?

„Nechýba. Nie som mestský človek, to je omyl. Nikdy som nežila v meste. Ani keď som žila v Kalifornii."

Ako by si vás mohli čitatelia predstaviť tam, kde dnes bývate. Čo vidíte z okna?

„More."

Ako dnes najradšej trávite čas?

„Trávim veľa času so svojimi štyrmi psami. Rada ho trávim s priateľmi, celý deň spolu varíme večeru. Mám veľa priateľov."

Odkedy ste nakrúcali s Federicom Fellinim, žijete v Taliansku. Prečo?

„Nie je to celkom tak. Odišla som z Kalifornie až tri roky po Sladkom živote. Musela som sa vykúpiť zo zmluvy. Už som tam nemohla žiť. Pretože - aj keď som v Kalifornii mala veľa priateľov, a stále mám, aj keď mnoho z nich už zomrelo - európsky spôsob života, európska kultúra sa dosť líši od amerického spôsobu života."

V čom bol pre vás ten rozdiel?

„Američania - okrem Indiánov - sú deti prisťahovalcov. V druhej generácii si zaviedli svoj spôsob života, a ja som nemala chuť si ho dať vnucovať."

Nepáčilo sa vám v Amerike?

„Ale páčilo. Keď som prišla do Ameriky zo Švédska, mala som devätnásť rokov, zoznámila som sa so stovkami ľudí, začala som hrať vo filme. Bola som úplne mladá. Nebolo to dokonca vtedy ani legálne, aby ste mohli sama vycestovať, museli ste mať dvadsaťjeden rokov. Vôbec som nemala v pláne stať sa herečkou. To sa mi tak akosi stalo."

Ste Švédka, nikdy ste nemali chuť vrátiť sa do Švédska?

„Nie. Nikdy mi nenapadlo sa tam vrátiť. Odišla som odtiaľ devätnásťročná. Mala som pocit neuveriteľnej slobody, keď som prvýkrát nasadla do lietadla, ktoré smerovalo do Kalifornie. Čo by som robila vo Švédsku? Ja som asi Švédka omylom, nedopatrením. Krv mám úplne, úplne inú, južanskú."

Spomínate často na Federica Felliniho?

„Samozrejme."

Aký bol?

„Ešte sa mi nestalo, že by mi v nejakom rozhovore nepoložili túto otázku."

Zrejme jej nikto nemôže uniknúť. Nie sme výnimka. Radi by sme vedeli, ako ste ho vnímali.

„Viete, Federico Fellini bol režisér, s ktorým sme si rozumeli v priebehu sekundy. Stačilo, aby sme sa na seba pozreli, stačil pohľad."

Čo bolo v tom prvom pohľade? Kedy ste sa prvýkrát na seba pozreli?

„Cítila som, ako veľmi túžime spolu pracovať. Ten pohľad si pamätám dodnes."

Stávalo sa vám to aj s inými režisérmi?

„Pracovala som s desiatkami režisérov a s mnohými som si rozumela. S mnohými zas vôbec. Raz som odišla uprostred nakrúcania, nechala som tam všetkých stáť. Ale to sa mi, myslím, stalo len raz. To, ako sme si s Federicom Fellinim rozumeli, bolo však ojedinelé. Bol celkom iný ako všetci ostatní, s ktorými som kedy nakrúcala."

V čom bol iný?

„Keď sme sa dohodli, že budem hrať v jeho filme, pýtala som sa ho, kde je scenár. Bola som vycvičená z Hollywoodu, že všetci si musia naštudovať stránky scenára, poznať repliky, aby sa všetko mohlo presne naskúšať. Ale Federico Fellini hovoril: Ale, aký scenár? Čas bežal, a ja som sa pochopiteľne dožadovala scenára, veď som si nechcela urobiť hanbu tým, že ani neviem, do čoho idem. Scenár? Bude, hovoril Fellini. Bude pri nakrúcaní."

A bol?

„To už bolo potom jedno. Vždy ráno prišiel s nejakým zdrapom papiera a smial sa mi: tu máš scenár. Viete, v tomto bol Fellini jedinečný. Ostatní režiséri režírujú tak, že s vami pohybujú ako s bábkou, hovoria vám, ako máte natočiť hlavu, kam sa pozrieť."

On to nerobil?

„Bol celkom iný. Improvizovali sme, preto nemohol byť vopred hotový scenár. Dával hercom ich vlastný priestor, chcel odo mňa, aby som hrala to, čo v tej chvíli cítim. Dnes už nikto taký nie je."

Prečo si myslíte, že nie je?

„Lebo dnes má každý režisér scenár, len za nič nestoja."

Cítili ste, že sa chcete vykúpať vo Fontáne di Trevi?

„Vo Fontáne di Trevi som sa kúpala pri fotografovaní niekoľko rokov predtým. Vznikla z toho potom séria fotografií Nočný Rím. Federico Fellini tú fotku videl a ja som mu povedala, že by to bola celkom pekná filmová scéna. Bol to môj nápad."

Sladký život sa nakrúcal v zime. Je známe, že ste zniesli ľadovú vodu vo Fontáne di Trevi oveľa lepšie než Marcello Mastroianni, ktorého museli nalievať vodkou. Naozaj vám nebolo zima?

„Samozrejme, že bolo. Voda, ktorá steká z kaskád, je horská voda z pahorkov Ríma. Bol január, bol to roztopený sneh. To nebol sladký život, to bol ľadový život. Po nakrúcaní ma museli z fontány vyniesť, také som mala stuhnuté nohy. Marcello mal po celý čas pod slušivými čiernymi nohavicami na sebe potápačský úbor. Ale ani to mu nepomohlo, keď sa podpitý vyzúval na múriku, prevrhol sa dolu hlavou priamo do mrazivej vody."

Na tej scéne vôbec nevidieť, že ste boli stuhnutá. Bolo to preto, že pochádzate zo severu?

„Nie, to bolo preto, že som taká dobrá herečka. Keď to nikto nepovie, musím si to povedať sama."

Pozriete si Sladký život aj dnes?

„Preboha! Videla som ho stokrát. Čo myslíte, koľkokrát sa dá vidieť jeden film?"

Vravíte, že do Ríma chodíte len nakupovať. Nikdy nejdete okolo Fontány di Trevi?

„Nie. Nechodím tam, čo by som tam robila medzi japonským davom, čo hádže do fontány mince."

Nemáte ju rada?

„Pravdaže milujem svoju fontánu! Kedysi ju vytvorili barokoví majstri, ale je to predsa moja fontána!"

Hovoríte, že svet speje k horšiemu. Z čoho máte ten pocit?

„Prišla som sem lietadlom talianskej Alitalie. Economy class už ani nie je oddelená od business. Na toaletu musíte ísť cez celé lietadlo. A prinesú vám nejaký malý sendvič, víno v pohári z umelej hmoty a aj príbor má rúčky z umelej hmoty."

Neznášate umelú hmotu?

„Príbor z umelej hmoty určite. Ruže, zabalené v celofáne, to je možno niečo iné. Lebo ich hneď môžete vybrať."

Pri premiére Sladkého života napľuli kritici Federicovi Fellinimu do tváre. Neskôr protestoval Vatikán. Čím bol taký šokujúci?

„Novinári zúrili, lebo film ukázal ich unudenosť a prázdnotu. A Vatikán? Vôbec ma neprekvapilo, že protestoval, to nikoho neprekvapilo. Vatikán by sa mal starať o svoju cirkev, a nemiešať sa do iných vecí, do politiky ani do filmov."

Filmári v Taliansku v posledných rokoch rôznym spôsobom protestujú proti súčasnej talianskej vláde premiéra Berlusconiho.

„Nehovorím s novinármi o politike, zásadne. Nemyslím si o politikoch v podstate nič dobré, ale nielen o talianskych. Na svete je bieda, milióny hladujú, umierajú na chorobu. Nikto s tým nič nerobí. Namiesto toho sa dávajú peniaze na zbrane, vysielame do vesmíru raketoplány a satelity. Keby politici najprv dali do poriadku to, čo je tu dolu na zemi!"

Prečo sa nevyjadrujete k politike?

„Nechcem sa do toho pliesť. Samozrejme, talianski filmári, čo protestujú, sú mi sympatickejší než vláda. A držím im palce."

Anita Ekberg

sa narodila roku 1931 vo švédskom Malmö. Roku 1950 sa stala Miss Švédska. V päťdesiatych rokoch bola s Marilyn Monroe klasickým plavovlasým mužským hollywoodskym snom. V päťdesiatom šiestom získala Zlatý glóbus v kategórii Najsľubnejšia začiatočníčka. Hrávala po boku Johna Wayna či Deana Martina. Do dejín svetovej kinematografie sa zapísala filmom Sladký život Federica Felliniho roku 1959. S Fellinim neskôr nakrútila ešte epizódu v jeho filme Boccaccio a roku 1986 film Intervista. Spolu účinkovala v asi sedemdesiatich filmoch, naposledy roku 2001 vo filme Bello delle donne II.

Autor: ANDREA PUKOVÁ MARTA FRIŠOVÁ