Víťazný dúšok šampanského Marka Philippoussisa po víťazstve nad Španielom Juanom Carlosom Ferrerom po setoch 7:5, 6:3, 1:6, 2:6, 6:0. Philippoussis tak získal pre Austráliu vo finále Davisovho pohára v Melbourne rozhodujúci tretí bod. Domáci tenisti vyhrali 3:1. FOTO - REUTERS
má momentálne najsilnejší mužský tenis na svete. Ešteže náš supertím je čoraz zomknutejší a odolnejší. Každý v ňom prispel k úspechu svojím dielom a nepamätám si, kedy v dejinách mala Austrália rovnakú zostavu v DC po celý rok. Hewitt obetoval dva mesiace profesionálnych turnajov a postavenie v rebríčku kvôli poháru. Už vlani v kvalifikácii o udržanie sa vo svetovej skupine štartoval iba ako tretia úradujúca svetová jednotka v histórii v takejto nízkej fáze súťaže po Edbergovi a McEnroovi. Je to zvláštna štvorica so svojským štýlom, prejavmi a záľubami, ale za krajinu ťahá svorne spolu."
Woodbridge: Také niečo som
v živote nevidel
Rekordér Woodbridge, ktorý rád zoširoka a otvorene rozpráva, netajil: ,,Po 4. sete s Ferrerom by som nestavil na Marka ani deravý groš a kázal som Hewittovi dobre sa rozcvičiť na zápas s Moyom. Mark nielenže vyhral, ale na nulu, také niečo som v živote nevidel."
Philippoussis kontroval: ,,Videl som Lleytona rozcvičovať sa v šatni a vyhrešil ho - čo to robíš? Čo mi neveríš? Veď ja to ešte idem vyhrať! Ale vážne - za daných okolností je to moje najcennejšie víťazstvo v kariére. Neviem prečo a ako bolo 6:0, stále som si v duchu vravel - ešte set, ešte set, takú šancu nemôžem pustiť. Keby nie divákov a hrá sa niekde inde alebo na turnaji, už by som v 5. sete nevyhral. Rameno bolelo, no videl som ošetrovať aj Ferrera a tá úľava po mečbale - viac už ani jeden úder..." Fitzgerald vraj v prestávke zverencovi povedal, že na bolesť musí zabudnúť. Šlo o veľa.
Balzam na dušu
Mohol by to potvrdiť Hewitt: ,,Po zlej sezóne je to ako balzam na ubolenú tenisovú dušu. Ľudia si myslia, že som mal 8 týždňov dovolenku. Neviete si predstaviť, koľko sme sa s trénerom Rasheedom v telocvični nadreli. A to všetko pre ten jeden piatok s Ferrerom, keď som unikol hrozbe neúspechu."
Vari najšťastnejší bol pokročilý tridsiatnik Arthurs, do svojich 27 rokov zabudnutý a nezaujímavý hrával iba challengery a pohyboval sa medzi 500. a 1000. miestom v rebríčku: ,,Je to sen a pre toto sa oplatí žiť a hrať. Predvlani som plakal na lavičke, keď som namiesto zraneného Raftera musel hrať s Francúzskom rozhodujúcu dvojhru, prehral a nezískal trofej. Už som v nič neveril. Na krku 30 a pred očami koniec sveta. A ľaľa! Prispel som k trofeji. Je to zázrak, aké pády a výšky prináša šport."
Na záver musel divákom nestarnúci Woodbridge sľúbiť, že neskončí s tenisom a pomôže Austrálii obhajovať titul. Todd opäť s múdrosťou filozofa spustil: ,,Dobre teda, ešte pomôžem, budem sa rozhodovať sezónu po sezóne, ale určite nebudem na dvorcoch ako Martina Navrátilová do 47 rokov. Tenis som hral kvôli dvojhre a k tomu treba viesť aj deti. Tenis by sa nemal učiť a ľúbiť len kvôli štvorhrám."
