KOLOMAN KERTÉSZ BAGALA hovorí, že má prchkú povahu. Ľahko vzplanie. Je to človek, ktorý začal vydávať súčasnú slovenskú literatúru, keď ju nechcel vydávať nikto, a robí to dodnes. Systematicky, tvrdohlavo, ako buldozér. Tisíce poviedok bolo na Slovensku napísaných z jeho iniciatívy.

Pred pár týždňami ho pozval spolu s niekoľkými ďalšími intelektuálmi premiér na raňajky, aby si vypočul ich názor na to, čo robí. Kolomana K. Bagalu bolo na fotografii vidieť, ako sa drží jednou rukou za hlavu v rozpakoch či v zamyslení. Nebol tu doma, jednoducho. Ale odmieta sa také pozvanie?

Dobrý vydavateľ musí byť prefíkaný manažér a zároveň naivné dieťa, povedal Samuel Fischer, zakladateľ slávneho vydavateľstva Fischer. Ja som tvrdohlavý baran, hovorí o sebe Koloman K. Bagala. V pondelok vyhlási ďalší ročník súťaže Poviedka. Bude v poradí ôsmy.

Ako sa z chalana, čo predával na burzách platne a knihy, stal renomovaný vydavateľ?

„V roku 1991 som ako študent založil firmu. Predával som elektroniku, cédečka a sem-tam som si chcel z ušetrených peňazí vydať knižku, ktorá by sa mi páčila. Skrachoval som. O tri roky neskôr som založil už len výlučne knižné vydavateľstvo."

Aké to bolo? Čo to pre vás znamenalo?

„Bol to druhý štart, to nie je bohviečo. Začínal som s dvoma ­ šiestimi knihami za rok. Teraz som na hranici dvadsať až tridsať kníh za rok. Chcel som, aby moje hobby bolo aj mojím zamestnaním, pretože som pohodlný človek."

Ale prečo ste si založili vydavateľstvo so slovenskou literatúrou?

„Lebo takmer všetky vydavateľstvá sa vrhli na bestsellery, aj tie, čo majú v názve, že sú slovenské. Mal som pocit, že sa zabúda na pôvodnú tvorbu. A kašle na mladých autorov."

Novinári vás nazvali „záchranca slovenskej literatúry". Prečo ste chceli zachrániť slovenskú literatúru?

„Mal som pocit, že autori ako Marek Vadas, Pavol Rankov, Tomáš Horváth si zaslúžia, aby sa niekto o nich zaujímal. A keďže sa cítim byť slušným človekom, urobím to, čo sľúbim, aj keď sa ukáže, že je to ťažšie, než sa mi zdalo. Vždy to dokončím."

Chceli ste študovať literatúru?

„Bol som robotník, ktorý rád čítal. Vlastne som rád čítal už ako malý chlapec, preto som tučný, že som nehrával futbal, len som ležal na posteli a hltal knihy. Snažil som sa neskôr prihlásiť na filozofickú fakultu, ale tri roky za sebou ma neprijali. Až potom po revolúcii, ale už som mal dosť rokov a škola ma nebavila. Odišiel som."

Nebavila vás?

„Prax sa mi už zdala byť zaujímavejšia než teória."

Čo myslíte, prečo vás neprijali?

„Neviem, nesnažil som sa rozmýšľať na tým. Možno kvôli Ivanovi Kadlečíkovi."

Boli ste priatelia?

„Kamarátil som sa s jeho synom, chodieval som k nim do Pukanca. Mal som to z Levíc len osemnásť kilometrov. Starý pán mi požičiaval knihy."

Mali ste pocit, že ste medzi disidentmi?

„Vtedy som tak nerozmýšľal. Mal som devätnásť, samozrejme, že sa mi socializmus nepáčil a niečo som sa dozvedel aj od Kadlečíkovcov, ale nebol som nijaký disident."

Po čom ste ako mladý najviac túžili?

„Po slobode."

Nie mať sa dobre?

„To chce každý, ale asi najviac po tej slobode."

Toľko kníh ročne ako vy predtým vydávali celé veľké socialistické podniky. Ako ste mohli vydávať knihy sám?

„Pretože som bol ochotný robiť všetku prácu vo vydavateľstve, ktorú bolo treba."

V osemdesiatych rokoch ste poznali Ivana Kadlečíka. Čítali ste aj oficiálnu slovenskú literatúru?

„Chodil som do knižnice, čítal som Jána Johanidesa, Dušana Mitanu, Lasicu a Satinského. Všetky knihy, čo tam mali. Aj také, čo sa mi nepáčili. Vyhľadával som hlavne knihy zo šesťdesiatych rokov, pochopil som, že vtedy sa asi písalo inak."

Dnes ste úspešný. Najali ste si do vydavateľstva dvoch ľudí, aby vás odbremenili od časti práce. Ako to pomohlo?

„To som si mohol dovoliť naozaj až tento rok. Keď som prvýkrát skrachoval v music shope, mal som šesť zamestnancov. Vtedy som si prisahal, že už nikdy za nikoho nezoberiem zodpovednosť, iba sám za seba. Dlho som zamestnával brigádnikov, veľa vecí som robil sám. Dnes som trošku zmenil názor, ale nechcem mať obrovské vydavateľstvo."

Čo robíte dnes? Čo vás na tom baví?

„Snažím sa viac rozmýšľať edične, vymýšľať, čo kedy vyjde, pracovať so spisovateľmi, pracovať s rukopismi. Som vždy prvý čitateľ."

Ste ten typ vydavateľa, ktorý číta rukopisy neprefiltrovane, všetky, aj od neznámych ľudí z ulice?

„Chcem ním byť, dúfam, že už dnes viem celkom rýchlo v texte prísť na to, čo je grafomanské nutkanie a čo by mohlo byť naozajstné dielo. Snáď už mám na to intuíciu. Mám edičné plány, ktorých sa snažím držať, nechcem jedným rukopisom predbehnúť ten druhý."

Veríte svojej intuícii?

„Je to moje vydavateľstvo, tak si môžem dovoliť ten luxus a vydávať len také knihy, ktoré sa páčia mne. Áno, verím svojej intuícii. Musím jej veriť."

Prečítali ste tisíce stránok rukopisov. Ako sa dá odhadnúť grafoman?

„Dielo ma musí dostať."

Ako?

„Keď ma vtiahne do čítania, okamžite od prvej vety. Alebo, vzácnejšie, keď ma dokáže rozosmiať."

Kedy je to zlé?

„Keď to vo mne nevyvolá nijaké emócie."

Chcete nejakým spôsobom tvoriť dejiny slovenskej literatúry?

„Chcem byť najlepší v tom, čo robím, ale krotím svoje megalomanské sklony. Chcem len skvalitňovať svoju robotu."

Čo to znamená?

„Že sa snažím orientovať hlavne na prózu. Viem, v čom sa cítim dobre ­ baví ma próza a láka memoárová literatúra."

Snažíte sa literatúru aj iniciovať? Prídete za Jánom Johanidesom a navrhnete mu, čo by mohol napísať?

„To určite nie."

O čom sa rozprávate so spisovateľmi?

„Václava Pankovčina som dlho prehováral, aby napísal román. Napokon ho tesne pred smrťou dopísal, ale už ho nestačil vyčistiť."

Po čom túžite v slovenskej literatúre? Po Nobelovej cene za literatúru?

„Po románe. To je veľký dlh."

Dnes sú však v slovenskej literatúre takmer výlučne poviedky. Prečo je to tak?

„Sám som rozpútal v roku 1996 poviedkové peklo. Chcel som iba povzbudiť spisovateľov literárnou súťažou, ale do prvého ročníka prišlo vyše osemsto poviedok, to mi vyrazilo dych."

Prečo ste sa rozhodli vtedy pre poviedku?

„Chcel som dať autorom najavo, že je tu aspoň jeden človek, ktorý má záujem čítať, čo napíšu. Zdalo sa mi, že poviedka je na to ideálna. Verím, že mnoho ľudí vďaka tomu začalo písať. Poviedka môže ukázať, čo v kom je, ale viem, že je to len nejaký medzistupeň toho, aby sa začal venovať literatúre."

Stratili ste však silného veľkého sponzora súťaže. Prečo?

„Samozrejme, že ma mrzí, že odskočil hlavný partner, Eurotel, ale oveľa viac ma mrzí, ako to urobil. Dostal som esemesku niekoľko dní pred vyhlásením súťaže. Som tvrdohlavý baran, a súťaž som nezrušil, šiesty ročník som vyhlásil za vlastné peniaze a po čase som zohnal iných sponzorov."

Na pozvánkach na Poviedku svietil hlavne Eurotel. Vyzeralo to, že je to súťaž Eurotelu. Zdalo sa nám vtedy, že inde vo svete stoja sponzori literatúry skromnejšie v pozadí. Neprekážalo vám to trošku?

„Hlavným cieľom bolo dať ľuďom najavo, že o ich tvorbu niekto stojí. Je mi jedno, že moje meno je napísané menším písmom, ako názov partnera. Nechcem propagovať seba."

Nikdy nie?

„Samozrejme, trošku verím, že moja firma je zavedená a dobrá, ale nemyslím na to primárne. Keby som bol spisovateľ, písal by som pod pseudonymom. Stačilo by mi, keby moja poviedka vyhrala súťaž, a mohol som o tom vedieť len ja sám."

Keď sa autor presadí, stáva sa, že opustí menšieho vydavateľa, ktorý ho objavil a vydal ako prvý. Aj vám sa stalo. Je to nepríjemné?

„Bolí ma to."

Odišiel vám jeden z najčítanejších spisovateľov Michal Hvorecký a tiež Marián Varga. Dokážete si prečítať ich knihy, keď vyjdú u iného vydavateľa?

„Nie. Určitý čas nie."

Prečo nie?

„Je to ako s milenkou, ktorá si nájde iného. A ten jej by za vami prišiel a ponúkol vám odškodné. Kašlem na také peniaze."

Neprijmete ich?

„Na tom mi už vôbec nezáleží. Mrzí ma, keď ma niekto sklame."

Vy ste nikdy nikomu neprevzali autora?

„Nie so zlým úmyslom."

Sám ste nikdy nechceli byť spisovateľom? Nepísali ste?

„Chcel som písať vtipné texty. Ale videl som, že to neviem. Radšej budem robiť servis tým, čo to vedia."

Ako vás podporuje štát?

„To je úplne nová kapitola."

V čom nová?

„Nikdy som doteraz nemal pocit, že niekto chce so mnou ako vydavateľom hovoriť o mojej práci. Zmenilo sa to až novým ministrom. Hovorieval som v médiách o tom, s čím som nespokojný, ale až teraz som mal prvýkrát pocit, že si chcú vypočuť môj názor. Keď urobili stretnutie s vydavateľmi, nevyplakával som o tom, ako sa mi ťažko dýcha, o veľkej DPH, chcel som, aby sme riešili konkrétnu situáciu a budúcnosť."

Zmenilo sa niečo?

„Teraz po polroku môžem povedať, že osemdesiat percent mojich požiadaviek je splnených. A na tých dvadsiatich sa pracuje."

Aké to boli požiadavky?

„Vyhlásili konečne grantové kolá, ktoré sú precízne štrukturované. Predtým to bolo všetko v jednom balíku. Vydanie knihy nie je jednorazová záležitosť."

Aká teda vlastne je?

„Treba podporiť najskôr autora, potom tlač, vydavateľa a hlavne propagáciu. Predtým sa dotovala len polygrafia. Lenže nie je problém vydať knihu, treba sa o ňu starať, predať ju. Viem, že s novým grantovým systémom budú problémy, ale konečne treba socialistický model kultúry meniť. Dúfam, že to bude v poriadku aj pokiaľ ide o to, ako zabrániť klientelizmu a korupcii."

Dá sa literatúrou živiť?

„Dá."

Dobre živiť?

„Na to by som potreboval obrat tristo miliónov ročne."

Koľko máte?

„Jeden a pol milióna."

Ale nemáte sa zle, nie?

„V tejto chvíli nie. Mám krásnu rodinu, dobré auto. Môžem si občas dovoliť cestovať, to je všetko, po čom som vždy túžil."

Nie ste nútený zaoberať sa aj komerčnými aktivitami?

„Už to nepotrebujem. Treba vydržať prvých desať rokov."

Pred časom vás premiér Mikuláš Dzurinda pozval na pracovné raňajky. Aké boli?

„Vrátim sa k histórii. Keď som pred voľbami dostal ponuku vydať premiérove memoáre, rozhodol som sa to urobiť."

Prečo?

„Mal som dojem, že Mikuláš Dzurinda nasmeroval našu republiku niekam, kam som chcel, aby smerovala. A chcel som k tomu vtedy prispieť. Prijal som tú ponuku. Mal som pocit, že tým chcem vzdať svoj hold."

Ale bol to dobrý džob, nie?

„Áno, netratil som na tom. Ale ja nie som človek, ktorý by vyhľadával kontakty s politikmi. Nie je to moja práca. Potom po voľbách sme sa dlho nevideli, a keď teraz vznikli problémy, premiér ma zavolal na raňajky. Ako človek, ktorý s ním bol pred časom v kontakte, nemal som dôvod tam neísť. Z jeho strany to bolo pekné gesto, vypočuť si, čo si myslia iní."

O čom ste hovorili?

„Má zmysel sa k tomu vracať? Udialo sa toľko vecí."

Možno by nebolo korektné reprodukovať do novín, čo vám niekto iný povedal v priateľskom kruhu. O čom ste hovorili vy?

„V desaťminútovom bloku som sa mu snažil povedať tri body. Po prvé, že ak je pre neho Mojžiš problémom, nemal by ho riešiť on, ale ten, kto to má profesionálne na starosti ­ orgány činné v trestnom konaní. Potom, že som presvedčený, že Ivan Šimko je čestný človek a nakoniec, že každý musí používať adekvátny jazyk."

Adekvátny jazyk?

„Premiér si predsa nemôže dovoliť používať slová, ktoré znejú tajomne ako skupinka alebo nemôže o niekom povedať, že tára. Je to problém komunikácie s médiami, ak si myslí, že nemôže odpovedať, nech sa vyhne odpovedi. Môže povedať: to nekomentujem. Ale aj tak by mal hovoriť úplne jasne. To bolo všetko."

Nechceli ste byť v novinách na fotografii z tých raňajok?

„Nebolo mi príjemné vidieť novinárov a paparazzov, ale neskrýval by som sa. Nikto sa ma doteraz neopýtal, čo som premiérovi povedal."

Myslíte si, že vás počúval?

„Myslím, že nás počúval pozorne. Páčilo sa mi, že nestrká hlavu do piesku a chce počuť iné názory."

Ale nepočúvol vás, nie?

„Nepočúvol. A to ma mrzí."

Na krste Dzurindovej knihy ste povedali, že mu vydáte aj druhý diel memoárov. Vydali by ste ich?

„Povedal som, že snáď príde aj druhý diel. Ak taký vznikne, vydal by som ho. Necítim sa byť človekom, ktorý má radiť premiérovi. Chcem si robiť len svoju robotu. Tá kniha bola vtedy volebný artikel. Týždeň som rozmýšľal, či ju vydať."

Nemáte pocit, že to predsa len vybočuje z vašich edičných plánov ­ vydať knihu premiérovi? Že vás už navždy budú považovať za jeho vydavateľa?

„Prečo?"

Mikuláš Dzurinda nie je spisovateľ, ani to nikto od neho nečaká, ale predsa len, povedali ste, že vy vydávate len slovenskú prózu, nie?

„To, že sa budúcnosť nevyvíja tak, ako som si vtedy prial, vidím aj teraz. Ale neprekvapilo ma to."

Čo vás neprekvapilo?

„Všetko bolo a je vždy na rozcestí dvoch možností: buď bude opäť premiérom, alebo ním nebude. Ak ním bude, bude zlým premiérom, alebo dobrým. Vedel som, že niektoré veci nemôžem odhadnúť, rátal som s obidvoma možnosťami. Teda ma neprekvapí, ak bude tým zlým premiérom. Budem z toho len smutný."

Myslíte si, že je to vždy také jednoznačné: zlý a dobrý?

„Myslím, že sú vždy len tie dve možnosti."

Autor: MARTA FRIŠOVÁANDREA PUKOVÁ