sa v Afganistane nesmie zúčastňovať pohrebu, mohla so synom rozlúčiť. Neumyli ho ani neprezliekli.
„Zahrabali sme ho do zeme tak, ako bol. S tvárou od krvi a s dierou uprostred čela, hovorí Azratov otec Adžamir, dnes starý, smutný a osamelý muž.
Česť je viac než život
Do hlineného domčeka na svahu skalnatej hory týčiacej sa nad Kábulom sme sa vkradli za tmy. Hoci od chvíle, ako sa rodina stala súčasťou zložitého mechanizmu krvnej pomsty, uplynulo desať rokov, znepriatelené rody stále nezložili zbrane. Koniec nepriateľstva zatiaľ nikto oficiálne neoznámil, a tak je možné, že potomkovia tých, čo si kedysi ukrivdili, vytiahnu do boja aj o sto rokov.
Azrat mal dvadsaťjeden rokov, keď sa rozhodol pomstiť svojho otca. K pomste ho, tak ako všetkých afganských chlapcov, vychovávali odmalička. Lebo česť je viac ako život a urážka na cti sa neodpúšťa. To sa vtĺka do hláv detí od chvíle, ako začnú rozumieť reči dospelých.
„Je mi ľúto, ale nemohol som tomu zabrániť. Ani som nesmel. Na svojho syna som hrdý," hovorí Adžamir.
Kolotoč sa roztáča
Na jar roku 1993 sa Adžamir vybral na návštevu k bratrancovi. Obliekol si sviatočné šaty a spolu s inými ľuďmi kráčal po okraji cesty k bazáru v centre Kábulu. Zrazu preletel tesne okolo chodcov čierny džíp. Z obrovskej kaluže vystreklo riedke blato. Adžamirov sviatočný oblek sa premenil na kus špinavej handry. Vzápätí džíp zastavil. Nie však preto, aby sa posádka ospravedlnila, len chcela na bazáre nakupovať.
Obyvatelia štvrte auto dobre poznali. Patrilo veliteľovi jednej zo skupín mudžahedínov, ktoré bojovali medzi sebou o nadvládu nad hlavným mestom. Muž, ktorý ovládal okolie bazáru, sa volal Ahmad Šáh. Terorizoval civilistov, vymáhal od nich dane, nerešpektoval tradičné zákony, podľa ktorých si treba ctiť starších, aj keby to boli žobráci.
Adžamir pristúpil k autu a naklonil sa k okienku: „Brat, ako môžeš takto jazdiť po ceste, po ktorej ide toľko ľudí? Mal by si nám zaplatiť za zničené šaty."
Okrem veliteľa Šáha sedelo v aute päť ozbrojených mužov.
„Odpáľ," zahučal Šáh.
„Ako so mnou môžeš takto hovoriť, mohol by si byť mojím synom," nedal sa Adžamir a strčil hlavu do okienka.
V tej chvíli vystúpil jeden z bodyguardov z auta a Adžamira zozadu kopol.
„Bože, čo za matku ťa porodila a aký otec ťa splodil," zvolal Adžamir. Vtom ho zrazili na zem. Keď sa prebral, mal zlomenú čeľusť, roztrhnuté obočie, tri vyrazené zuby a prerazenú kľúčnu kosť.
Nezomierajú v posteli
„Naše trestné právo nič ako krvná pomsta nepozná a ak niekto niekoho úmyselne zabije, nech je to z akéhokoľvek dôvodu, ide o vraždu. Je však na súde, aby zvážil všetky okolnosti a pohnútky. Samozrejme, pozeráme sa rozdielne na muža, ktorý pomstil svojho otca, a na kriminálnika, ktorý zastrelí vodiča kamiónu, aby sa zmocnil tovaru," vysvetľuje sudca Najvyššieho afganského súdu Abdul Chalil Mudafe
Priznáva však, že krvná pomsta sa v spoločnosti, kde vyše dvadsať rokov nefungovala ani polícia, ani súdy, ani iné štátne orgány, ujala. Občan sa musel chtiac-nechtiac chrániť sám.
„Všade, kde štát nedokáže plniť svoju funkciu, musí za neho prevziať mnoho úloh tradičné právo, podľa ktorého tu fungovalo spolužitie kmeňov dávno predtým, ako existoval štát."
Sudca Mudafe tvrdí, že v Afganistane nepozná nikoho, kto by sa aspoň prostredníctvom vzdialených príbuzných s krvnou pomstou nestretol. Neďaleko Kábulu sú dve dediny, ktorých obyvatelia sa chvália, že nikto z nich nezomiera v posteli. Krvná pomsta panuje medzi nimi už stovky rokov.
Tri výstrely, dvaja mŕtvi
Keď prišiel Adžamir so synom ohlásiť napadnutie na policajnú stanicu a žiadali o potrestanie veliteľa Ahmada Šáha, policajti si poťukali na čelá.
„Tak vidíš," povedal syn otcovi a bolo jasné, že mysľou mu už behá pomsta. „Ani som ho neodhováral, bolo by to zbytočné. O udalosti hovorila polovica Kábulu, keby sa chlapec stiahol, padla by hanba na celú rodinu," spomína Adžamir.
Azrat pištoľ mal podobne ako každý Afganec by bez zbrane pod vankúšom asi ani nezaspal. A tak čakal len na vhodnú chvíľu. Asi o tri týždne sa mu podarilo dostať k čiernemu džípu. Zastavil opäť pri bazáre a jeden z bodyguardov šiel čosi nakupovať. Veliteľ sedel na prednom sedadle. Azrat, rovnako ako jeho otec, vopchal hlavu do okienka. Svedkovia tvrdia, že rozhovor trval asi minútu. Potom zazneli tri výstrely. Prvý zabil Ahmada Šáha, druhý vodiča, tretí zranil jedného z bodyguardov. Azrat sa dal na útek. Ochranca, ktorý šiel nakupovať, bol však rýchlejší a postrelil ho do stehna. Azrat spadol na chrbát. O chvíľu mu už bodyguard vpálil guľku rovno do stredu čela.
Azratovo telo ľudia schovali a poslali po jeho otca.
Od tej chvíle sa členovia Azratovej rodiny stali štvancami. Azrat totiž zabil dvoch ľudí, len jeho smrť nestačila.
Pomsta stále číha
„Vedeli sme, že je na rade niekto z nás. Najskôr ja," hovorí dnes otec, ktorý prežil len vďaka tomu, že ho jeho brat nechal za úplatok zavrieť na trinásť mesiacov do väznice tajných služieb, kde nemal mŕtvy Ahmad Šáh svojich ľudí. Azratova matka zomrela na rakovinu tri mesiace po synovi. Ostatné deti si vzal k sebe Adžamirov brat, Muhammad Zamir.
„Rodinu som odsťahoval k príbuzným a ja som sa schovával v Kábule. Po trinástich mesiacoch som usúdil, že bezprostredné nebezpečenstvo pominulo," hovorí Muhammad. Kábul totiž ovládla iná skupina mudžahedínov a Šáhovi ľudia, ako aj jeho príbuzní, sa kamsi stratili. „To však neznamená, že je koniec. Krvná pomsta nebola oficiálne ukončená. Museli by sa zísť členovia oboch rodov a dohodnúť sa na vyrovnaní. To sa ešte nestalo. Budeme preto aj naďalej žiť s týmto bremenom a chráň nás Alah, aby sme sa s našimi nepriateľmi niekde stretli," hovorí Muhammad.
Svadba, dohoda a vyhnanstvo
Zákon krvnej pomsty nemá žiadne pevné pravidlá. Tie určujú vždy nanovo účastníci sporu. Tradícia síce vyžaduje, aby sa ženy z pomsty vynechali, ale často sa stáva, že trest sa nevyhne ani im, ani deťom. Moderná doba priniesla nové zbrane a ak sa jedna strana rozhodne hodiť do obydlia znepriatelenej rodiny granát, ťažko môže dodržať pravidlo o neúčasti žien a detí. V časoch, keď boli muži vyzbrojení nožmi, sa dal sa kolobeh pomsty zastaviť ľahšie.
Existujú však aj iné možnosti, ako môže rodina svoju vinu vykúpiť. Ak napríklad obe znepriatelené rodiny prejavujú ochotu krvavý kolotoč zastaviť, môže rodina, z ktorej pochádza útočník, ponúknuť postihnutej strane najkrajšie dievča. Svadba je spoľahlivým liekom na nenávisť.
Ďalšou možnosťou je stretnutie najváženejších starcov z oboch rodov, kde sa dá dohodnúť finančné vyrovnanie alebo vzájomné odpustenie. Donedávna sa často používalo aj vyhnanstvo. Ak to jedna zo strán s pomstou prehnala, musela z obce odísť. Takto bol pred viac než sto rokmi vysťahovaný z panšírskej dediny Frubal známy afganský rod Zamanov.
„Pradedo to vtedy naozaj prehnal," priznáva dnes Junus, potomok Muhammada Zamana, ktorý za vraždu svojho brata a svojho šesťročného syna zohavil jednej z príslušníčok znepriateleného rodu pomocou dlhého noža pohlavie. Starešinovia za to Zamanovcov vysťahovali a všetky domy a pozemky im zobrali. „Dodnes nesmieme do Frubalu ani vkročiť, ale inak na nás už nikto neútočí," hovorí Junus.
Smrť na ceste
Vendeta sa v Afganistane využíva aj v kurióznych prípadoch. Ak napríklad vodič automobilu usmrtí chodca či cyklistu, vinný je automaticky on. Dav ho na mieste zadrží a čaká s ním až do príchodu príbuzných obetí. Tí sa môžu rozhodnúť, či zavolajú políciu, alebo si to s vinníkom vybavia sami. Ak vodič zabije dieťa, môže ho rodina obete na mieste usmrtiť a z prizerajúcich sa nenájde nikto, kto by bol ochotný na súde svedčiť proti vykonávateľom pomsty. To, či bude krvavý kolotoč pokračovať, závisí od rodiny mŕtveho vodiča. Buď uzná, že si trest zaslúžil, alebo ho pomstí.
Na štadiónoch sa už nepopravuje
„Niektoré islamské štáty, a aj my v minulosti, sa snažia dostať krvnú pomstu pod kontrolu," hovorí doktor Panshirí. „Príbuzným obetí umožňujú pod štátnym dohľadom vinníka potrestať, aj usmrtiť."
Za talibov sa naozaj na kábulskom štadióne odohrávalo niečo ako verejný súd. Vinník bol predvedený a postihnutá rodina mala možnosť rozhodnúť, či chce, aby za smrť zaplatil smrťou. Dav sa ho mohol zastať, alebo, naopak, mohol popravu podporiť. Ak sa rodina rozhodla pre krvnú pomstu, mohli jej mužskí príslušníci vinníka priamo na mieste popraviť. Túto prax súčasný afganský štát zrušil. A aj keď trest smrti stále existuje (v zákone sa hovorí o oddelení hlavy od trupu pomocou šable), využíva sa oveľa uvážlivejšie ako za vlády fundamentalistov. A šabľa sa v praxi zamenila za špagát alebo strelnú zbraň.
Konkurencia pre Titanic
„Ja nie som prívržencom krvnej pomsty, ale musím uznať, že niekedy zabraňuje nekontrolovanému šíreniu násilia," hovorí Habib Panshirí. „Ľudia sa totiž boja zaútočiť na druhých, pretože by tak do kolotoča pomsty dostali svojich blízkych. Viete, prečo je znásilnenie u nás takým výnimočným činom? Pretože za jedného hriešnika si to odskáče celá rodina. Za násilie na žene sú najtvrdšie tresty."
Práve ženy sú častou príčinou sporu. Jeden z posledných prípadov má na svedomí moderná technika. Mladíka, ktorý mal videokameru, príbuzní požiadali, aby nakrútil svadbu vzdialenej sesternice. Záznam mal byť určený výlučne pre rodinu, mladík si však urobil kópiu a tá sa objavila na kábulskom trhu s videokazetami. Hneď po Titaniku sa stala najobľúbenejšou. Hoci nie sú na nej žiadne obnažené dievčatá, ale len cudne tancujúce ženy, podnietila vyhlásenie krvnej pomsty. Obzerať si cudziu ženu sa totiž v Afganistane považuje nielen za neslušné, ale aj odporujúce tradičnému právu. Kameraman sa teraz skrýva na neznámom mieste. Rodina nevesty je ponížená, ženy na videozázname sa nemôžu ukázať na verejnosti, hovorí sa o nich ako o prostitútkach a ich česť sa môže čiastočne obnoviť len smrťou autora videokazety.
Štát sa do podobných sporov obyčajne nemieša, aj tak by ich nedokázal urovnať. A keď po nejakom čase nájdu kameramana niekde v priekope s prestrelenou hlavou, pátranie nebude veľmi intenzívne. Nikto nebude proti nikomu svedčiť, nikto nepôjde nikoho udať, ale celé mesto bude vedieť, že sa začal roztáčať ďalší krvavý kolotoč.
Mierové kurzy
O obmedzenie krvnej pomsty sa snažia aj niektoré osvetové organizácie. V Kábule sa možno dnes zapísať do kurzov, kde sa ľudia učia, ako riešiť konflikt bez zbrane, len kompromisom. O záujemcov nie je núdza. Nie je však jasné, či Afganci naozaj tak túžia po recepte na uzmierenie, alebo ich láka obed zadarmo.
