Rodina Melnovcov z Liptovského Jána ­ Ľubo, Elena a ich štyri dcéry ­ poskytujú prechodné útočisko deťom z rodín, ktoré sa ocitli v kríze. Deti prídu, u Melnovcov sa vylížu z rán a vrátia sa späť k svojej rodine, alebo idú na adopciu. A k Melnovcom, prvej profesionálnej rodine na Slovensku, prídu zase ďalšie deti, ktoré by inak museli do detského domova.

Rozhodnutie

„Keď máte štyri deti, všetko delíte na štyri časti. Ako im vysvetlíte, že zrazu treba deliť medzi piatich, šiestich? Začnú sa pýtať, prečo."

Takto premýšľali manželia Melnovci, keď sa rozhodovali, či si k vlastným deťom adoptujú aj deti z domova. Nakoniec si zvolili inú formu. Dnes sú u nás prvou rodinou, ktorá na určitý čas prichyľuje deti v krízovej situácii ­ profesionálnou rodinou.

V ideálnych prípadoch by sa totiž dieťa z pôvodnej rodiny nemuselo vôbec dostať do domova, ale k náhradnej rodine.

„Len malé percento detí treba umiestniť do ústavu. Ide o prípady, keď bolo dieťa ťažko týrané alebo zneužívané. Inak by deti s perspektívou vrátenia sa do vlastnej rodiny mohli byť dočasne umiestnené v náhradnej rodine, u pestúnov či profesionálnych rodičov. Je to pre dieťa lepšie ako neosobné prostredie v domove," hovorí Marek Roháček, predseda združenia Návrat, ktoré sa snaží deťom z detských domovov nájsť rodinu. Pre vlastné deti profesionálnych rodičov je síce ťažké prijať nového člena rodiny, ale ak sú na to pripravované, dá sa to zvládnuť, hovorí Roháček. „Je pravdepodobné, že z nich vyrastú tolerantní ľudia. Je dobré, ak útočisko deťom poskytuje profesionálna rodina, v ktorej sú už vlastné deti staršie."

„Pri každom dieťati, ktoré k nám prišlo, som sa pýtala ­ prečo muselo odísť z pôvodnej rodiny?" hovorí Elena Melnová.

Prvé dievčatko, ktoré prichýlili, 10-ročná Denisa, utiekla s mamou a dvoma bratmi od otca-tyrana.

Denisu vystriedala Zdenka. „Zomrela jej mama. Keby sa otcovi pomohlo zvládnuť situáciu, rodina mohla zostať spolu."

Ďalšiemu dieťaťu, ktoré k nim prišlo, Ivanovi, by podľa E. Melnovej stačila pomoc psychológa. Bol jedináčik, ktorý sa nevedel vyrovnať s novým agresívnym otcom a narodením súrodenca.

Prišla Denisa

Manželia Melnovci sa zoznámili na štúdiách v Bratislave. Elena však nechcela v meste zostať, túžila sa vrátiť na rodný Liptov. Postupne sa im narodili štyri deti ­ Zuzana, Miriam a dvojičky Lýdia a Bohuslava. Po čase začali pribúdať ďalší „súrodenci". Každý len nakrátko. Ledva sa stihol zohriať, už odchádzal späť k svojim rodičom.

„Keď sa naši dozvedeli o profesionálnom rodičovstve a prišli s tým, že to budú robiť, nebola to pre nás novinka. Urobili to, o čom sa u nás dlho hovorilo. Nové a nečakané bolo, keď nám zrazu povedali, že Denisa, naša prvá 'sestra' odíde. Je ťažké zvyknúť si, že máte doma nového človeka, ale ešte ťažšie je odvyknúť si od neho," hovorí najstaršia dcéra, 21-ročná Zuzana.

Pre Denisu boli Melnovci ujo a teta. Vlastná mama ju navštevovala. Vzťahy a hranice boli jasné. „Milovala nás, ale vždy sa tešila na mamu, čakala, kedy už spolu odídu."

Denisina mama opustila manžela, ktorý ju týral. S tromi deťmi sa dostala najprv do azylového domu a po uplynutí tejto možnosti sa ocitla na ulici a jej deti v domove.

„Keď sme Denisu brali z domova, zavolala jej matka. Dozvedela sa, že jej dieťa ide do rodiny, a cítila ohrozenie. Vysvetlila som jej, že mám štyri vlastné deti a dcéru jej nechcem zobrať, ale že si myslím, že bude šťastnejšia u nás ako v domove. Pochopila to."

Všetci rodičia si ťažko pripúšťajú, že ich dieťa raz odíde. Náhradní rodičia nie sú výnimkou.

„Hovorili sme si ­ ako sa môže matka, ktorá trávi Vianoce na železničnej stanici, vrátiť do normálneho života? Deniska tu určite zostane dlho, možno až do dospelosti. Matka však o polroka dostala sociálny byt a Deniska odišla," spomína Elena Melnová na odchod jej prvého „domováckeho" dieťaťa. Občas si však aj dnes s Denisou a jej mamou zavolajú.

Naša Zdenka

Denisu vystriedala v rodine Melnovcov Zdenka. „Zdenka si nás adoptovala. Sedela mi na kolenách a povedala ­ ty si mama, naša mama, moja mama. Zakrátko začala volať aj manžela otec. Pamätám si na to, manžel bol celý deň v Bratislave, a keď sa vrátil, vítala ho ­ ocko prišiel. Keď vám nejaké dieťa hovorí mama, je to vaše dieťa. Zrástli sme, bola členom rodiny. Keď jej dcéry v niečom nevyhoveli, boli to zlé sestry."

Zdenke v piatich rokoch zomrela mama. Otec pracoval v Čechách, o deti sa nik nestaral. Deti mu teda vzali a troch súrodencov od seba odtrhli.

„Spočiatku som cítila výčitky. Vedela som, že by Zdenka mala byť s bratmi. Videla som však, že pre chlapcov rodina znamená voľnosť. Keď ich otec pracoval v Čechách, zvykli si robiť, čo chceli. Nevedela som, čo by to spravilo s našou rodinou."

Päťročná Zdenka sa stala rodinným miláčikom. Aj s jej príbuznými udržiavali Melnovci kontakt. S jej otcom a bratmi oslávili spolu aj Vianoce.

„Boli to naše najzmysluplnejšie Vianoce," hovorí Elena Melnová. Pre jej manžela to bola chvíľa, keď pochopil, že robia dobrú a potrebnú vec.

Ale aj Zdenkin čas u Melnovcov po dvoch rokoch vypršal.

„Jej odchod bol veľmi bolestivý. Viem, že musel prísť, jej otec si našiel priateľku, verím, že veľmi dobrú ženu. A deti sa vrátili domov," hovorí Melnová.

Na Zdenku myslí aj po dvoch rokoch. „Premýšľam, ako si na to pamätá. Čakám, či sa raz objaví. Ale asi je lepšie, že sa neozýva. Na prvé Vianoce som jej poslala darček, neviem, či ho dostala. Nemám právo sa pýtať, nemám právo telefonovať, čo by som jej povedala?"

S jej rodičmi uzavreli Melnovci tichú dohodu ­ neozývať sa, aby si Zdenka zvykla na inú mamu. Už tretiu.

Chlapec v rodine

Po odchode Zdenky prišiel do rodiny chlapec. Stačili slová riaditeľa diagnostického ústavu: „Potrebuje vašu pomoc."

S Ivanom sa tiahne životom nepríjemný zápis. Kto sa pozrie iba do papierov, predstaví si zlodeja, záškoláka, nezvládnuteľné dieťa. Kto otvorí srdce, uvidí to, čo Melnovci ­ dobrého, ale nešťastného chlapca, ktorý príliš miloval svoju mamu a žiarlil na otčima. Ivan sa nevedel vyrovnať s tým, že jeho mama si našla muža, ktorému začala venovať pozornosť.

„Keď sa im narodil chlapček, z Ivana sa po troch mesiach stalo nezvládnuteľné dieťa," hovorí Elena Melnová. O Ivana sa začali starať starí rodičia, ale ani oni ho nevedeli ustrážiť. Kradol, nechodil do školy.

„Keď bol u nás, celý čas veľmi túžil po domove, a tak si ho mama s novým otcom po roku vzali späť. Rodina si našla byt a celý ho zrekonštruovala. Nevenoval sa jej však nijaký psychológ a súd zrušil ústavnú starostlivosť."

Deti nepíšu listy rady. Ivan však Melnovcom nedávno napísal. „Má vraj dve správy. Tou prvou bolo, že jeho brat už začal chodiť, druhou, že on zase kradne. A mama vraj čaká ďalšie dieťa."

Máme Janku

Ešte predtým, ako sa Ivan vrátil k mame, spoznal sa u Melnovcov s Jankou. „Život jej zatiaľ iba bral. Podľa papierov jej otec zomrel pri autohavárii, mama ju mala ako šestnásťročná a v dvadsiatich dvoch zomrela na rakovinu. Opatrovníčkou sa stala starká, ktorá vlani zomrela. Janka zostala s dedkom a maminými bratmi ­ tyranmi. Kopance bagandžami do hlavy boli v rodine na dennom poriadku."

Janka je v Liptovskom Jáne už rok a pol, prišla ako trinásťročná. „Je to tvrdé dievčatko, ale veľmi životaschopné. Vidieť, že sa starala o domácnosť, je zručná, pedantná, no slabá v učení. Keď prišla, opakovala piaty ročník. Teraz jej to už ide lepšie. Teší sa z toho."

S Jankou sa mame Melnovej spájajú dva silné zážitky. Jeden pozitívny, druhý negatívny ­ pocit zlyhania.

„Sedeli sme s Ivanom a Jankou na hojdačke a Ivan mi povedal ­ viete, ja som rozmýšľal, čo by bolo s mužmi, keby neboli ženy. Hovorím mu ­ ťažká otázka. A začala som vysvetľovať. Vrátila som sa až do raja, kde Adam pocítil, že mu chýba priateľka, hovorili sme o poslaní žien a mužov. Ivan sa začal otvárať a opisovať, ako jeho mamu ťahal nový manžel a vlasy po schodoch a pýtal sa ­ toto nie je správne poslanie? Vtedy začala hovoriť Janka. Čo prežila, sa nezmestí do akčného filmu. A ja som si zrazu uvedomila, že táto práca stojí za to, že zmyslom je, keď deti cítia istotu a otvárajú sa."

Janka sa však otvára pomaly. Jej strach je stále silnejší ako istota, ktorú získava. „Janka sa dlho pomočovala. Spočiatku nám to nechcela povedať, vraj sa bála injekcií, tými ju strašili. Prebrali sme to, zvolila som taktiku nekomentovať to, vysvetlila som, že to nie je v jej silách zmeniť. Považovala som to však za svoju veľkú prehru, pretože aj Deniska mala rovnaký problém a u nás sa ho hneď zbavila."

Kto príde?

Aj pri Janke Melnovci veria, že zostane u nich až do dospelosti. „Musím sa stále učiť, že nič nie je večné. Človek si však chce chrániť, čo má, nie sa znova učiť, spoznávať nové deti, ich zranenia, hľadať, čo potrebujú. Nechcem si pripustiť, že odíde skôr ako v osemnástich, ale neverím už ničomu," hovorí Elena Melnová.

Jej manžel je racionálnejší. „Každý rodič musí rátať s tým, že deti odídu, aj naše vlastné nám teraz odchádzajú."

Vlastné dcéry bývajú s rodičmi už iba cez víkendy, študujú v iných mestách. S rodičmi je doma iba Janka. Napriek tomu začali Melnovci prestavovať. Podkrovie ich domu by sa malo zmeniť na izbu pre ďalšie dieťa z domova. Elena Melnová je profesionálnou mamou na polovičný úväzok, pracuje ako poštová doručovateľka v Liptovskom Jáne. Ľubo Melna bol energetik, ale onedlho by sa mal stať na plný úväzok profesionálnym rodičom. Susedia hovoria, že sú na to stvorení. Tvrdia to aj ich deti.

Čo hovoria dcéry Melnovcov:

Bohuslava (18):

„Keď sa rodičia rozhodli prijať do rodiny dieťa, mala som trinásť rokov a zmiešané pocity. Tešila som sa, ale zároveň aj bála. Teraz viem, že mama je úžasná a spolu s ockom tvoria dokonalý rodičovský tím. Lenže tým, že je náhradnou mamou a ponúka domov a lásku deťom, ktoré nie sú právne voľné, podstupuje riziko, že dieťa, ktoré ľúbi a vychováva, jej vezme jeho príbuzný."

Lýdia (18):

„Sme veľmi silná rodina a uvedomujem si, že dieťa sa u nás ťažko zaraďuje. Problémom je, že ako rodina máme podobné postoje, názory a vkus, a tieto deti sú spravidla obrovským kontrastom. Je to obojstranne ťažký proces, ale umožňuje to deťom žiť v normálnej rodine a viesť normálny život. Rodičia sa rozhodli dať takýmto deťom lásku a rodinu, to predsa chce každé dieťa."

Miriam (19):

„Na strednú školu som odišla do Bratislavy, a tak som nebola účastníkom nášho rodinného diania. Viem, že sa k deťom nesprávame vždy férovo a často zabúdame na to, čo prežili, ale všetky tieto udalosti nám pomáhajú formovať náš aj ich charakter. Obdivujem mamku aj ocina, ktorý ju podporuje a pomáha jej."

Zuzana (22) :

„Rodičia vždy hovorili, že kresťanstvo nie je len o tom, že sa modlíme a chodíme do kostola, ale že by to mala byť služba. Pokiaľ si pamätám, vždy hovorili o tom, že by si radi adoptovali dieťa. Vždy som si priala, aby to bol starší brat."

Čo je profesionálna náhradná rodina

Ten, kto sa chce stať profesionálnym rodičom, ako sú Melnovci, by mal prejsť posudzovaním a prípravou. Potom sa stáva zamestnancom detského domova a dostáva plat. Zverené mu môžu byť len deti z tohto domova. Jedno zverené dieťa znamená polovičný pracovný úväzok v detskom domove (v prípade Melnovcov je to asi štyritisíc korún, k tomu dostávajú 3600 korún na starostlivosť o dieťa ­ na stravu, oblečenie a iné náklady, všetko sa presne vyúčtuje). Do rodiny sa môžu dostať deti aj na krátky čas. Môže ísť aj o deti, ktoré majú špecifické zdravotné alebo výchovné problémy.

Sedemtisíc detí mimo rodiny

Minulý rok žilo u nás v domovoch, diagnostických a reedukačných ústavoch a v domovoch sociálnych služieb takmer sedemtisíc detí. Väčšina z nich kvôli zanedbávaniu zo strany rodičov, pre záškoláctvo a kriminalitu.

Veľké percento detí sa do ústavov dostalo aj z dôvodov, ktoré ministerstvo sociálnych vecí označuje ako „iné". Môže ísť napríklad o nezáujem rodičov, ktorí dieťa opustia, známe sú prípady, keď matka nechá dieťa v pôrodnici a odíde. Len malá časť týchto detí sa vracia do pôvodnej rodiny.

„Efektívnosť sociálnej práce s rodinami, z ktorých boli deti vyňaté a umiestnené do ústavu, nie je úmerná vynaloženému úsiliu sociálnych pracovníkov," priznáva ministerstvo práce v najnovšej správe o rodinnej politike. Zefektívneniu bráni aj to, že „rodičia sú bezdomovci, žijú u cudzích ľudí, často menia miesto pobytu, sú závislí od návykových látok, nemajú záujem o liečbu, odmietajú možnosť návratu dieťaťa do svojej domácnosti. Vyňatie dieťaťa z rodiny nepovažujú za varovanie, jeho umiestnenie do zariadenia vítajú, alebo majú nepriaznivý zdravotný stav a starostlivosť o dieťa by nezvládli."

Ak sociálni pracovníci usúdia, že pôvodná rodina sa nedokáže a nemôže o dieťa starať, dostane sa dieťa do ústavu. V lepšom prípade k profesionálnym rodičom, ako sú Melnovci. Vlani sa mohlo vďaka zlepšeniu situácie v pôvodnej rodine vrátiť domov z ústavov 242 detí.

Aké sú bežné formy pomoci deťom z krízových rodín

Adopcia

Pri adopcii prvého stupňa zostávajú v rodnom liste zapísaní biologickí rodičia, pri adopcii druhého stupňa sú adoptívni rodičia zapísaní do rodného listu dieťaťa namiesto biologických. Adoptovať si možno dieťa, ktoré je právne voľné, to znamená, ak biologickí rodičia písomne súhlasili s adopciou, alebo ak o dieťa neprejavujú záujem aspoň šesť mesiacov. Adoptovať dieťa si môžu manželia, ale aj jednotlivec, alebo nový partner jedného z rodičov.

Ak si chce niekto adoptovať dieťa, musí podať žiadosť na odbor sociálnych vecí na okresnom úrade, potom nasleduje odborná príprava na náhradné rodičovstvo. Po nej zapíše okresný úrad žiadateľov do zoznamu preverených žiadateľov a dostanú povolenie na vstup do detských domovov. Keď si adoptívny rodič vyhliadne dieťa, musí prebehnúť povinná trojmesačná predosvojiteľská starostlivosť, počas ktorej je dieťa v rodine. Za ten čas sa môže obrátiť na súd s návrhom na osvojenie.

Pestúnska starostlivosť

Do pestúnskej starostlivosti môžu ísť deti, ktoré nie sú právne voľné. Tisíckam detí, umiestneným v ústavoch, umožňuje prežiť detstvo v rodine. Pestúnski rodičia nie sú zákonnými zástupcami dieťaťa, môžu ho však zastupovať v bežných záležitostiach. Pestúni tiež prechádzajú prípravou, dieťa im zverí súd a od štátu dostávajú finančnú pomoc ­ odmenu a pestúnsky príspevok na dieťa.

Opatrovník

Ak to vyžaduje záujem dieťaťa, môže súd zveriť dieťa do výchovy iného občana než rodiča, ktorý poskytuje záruku jeho riadnej výchovy. Súd vymedzí rozsah práv a povinností k dieťaťu. Môže sa to stať v prípade, ak rodičia zomrú, alebo sú zbavení svojprávnosti. Obyčajne sa pritom využíva širšia rodina či ľudia z okolia, s ktorými má dieťa dobré vzťahy. Keďže často ide o akútnu situáciu, cielená príprava opatrovníkov sa nerobí.

Tútorstvo

Je to forma, ktorá nie je definovaná v zákone. Dáva možnosť rodinám zaujímať sa o dieťa v domove, navštevovať ho, brať na prázdniny. Je to pomerne diskutovaná forma, nie je vhodná pre malé deti, aj pri väčších ju treba starostlivo zvážiť.

Transformácia detských domovov

Ide o prestavbu detských domovov tak, aby sa čo najviac podobali skutočnému rodinnému prostrediu. Pri deťoch sa prestanú striedať denní a noční vychovávatelia, skupina detí má stále svojho vychovávateľa, s ktorým robí bežné denné aktivity tak, ako sa robia v rodine ­ perú, varia píšu úlohy, hospodária s „rodinným rozpočtom".

Potrebná je aj fyzická prestavba domovov ­ namiesto izieb pre veľa detí a centrálnej kuchyne by mali byť rodinné bunky. To mení požiadavky na vzdelanie vychovávateľov. Špeciálne pedagogické vzdelanie pre záujemcov ponúka Pedagogická fakulta Univerzity Komenského.

Inou možnosťou tranformácie je, že deti nezostanú v ústave v simulovanej rodine, ale sú umiestnené do satelitných profesionálnych rodín. Iba o nevyhnutnú časť detí sa starajú vychovávatelia priamo v detskom domove.