nec na vyjadrenie názoru požičiava cudzie formulácie, ktoré už zazneli z úst jedného mediálneho podnikateľa a politika. Napokon, frázy alebo argumenty si slobodne vyberá každý, kto chce svoje názory zverejniť, pričom nepochybne vie, prečo tak chce urobiť. Štátny zamestnanec Ďurajka sa však obhajobou týchto nie celkom vlastných postojov a vyjadrení sám postavil do radu tých, ktorí zrejme nepotrebujú akúkoľvek kultúru ani jej „produkty“. Najmä nie tie, ktoré si vraj nedokážu na seba „zarobiť“ prostredníctvom trhových mechanizmov.
Prirovnaní filmu k psím konzervám, jogurtom alebo k iným výrobkom rýchlej spotreby si slovenskí filmári za desať rokov užili viac než dosť - aj z úst bývalých štátnych úradníkov. Zamestnanec ministerstva hospodárstva tentoraz ako prirovnanie pre výrobu filmov použil predaj hotdogov a langošov alebo šitie šiat. Sám si tým vystavil svedectvo svojej kultúrnej (ne)vyspelosti neznalosti problematiky, ku ktorej sa podujal vysloviť a podpísať svoj názor.
Dnes už naozaj niet pochýb, že audiovizuálna kultúra na Slovensku prežíva a prežije aj bez slovenských filmov v kinách či bez slovenských televíznych inscenácií na obrazovke. Či však prežije aj audiovizuálny priemysel, ktorý rozhodne nie je výrobou šiat ani predajom langošov, nad tým by sa mohol (a mal!) zamýšľať aj zamestnanec ministerstva hospodárstva. Mimochodom, toho ministerstva, ktoré v medzinárodnom pripomienkovaní návrhu zákona o Slovenskom audiovizuálnom fonde neuplatnilo nijaké pripomienky, čo potvrdilo aj listom zo 6. 9. 2001.
Ak by teda zriadením fondu naozaj malo ísť iba o to, aby jedna záujmová skupinka mohla „bez väčšej námahy a legálne zarobiť nejaké slušné peniaze, keď už to nejde poctivou prácou“, tak potom by sa ministerstvo hospodárstva a jeho zamestnanec mali vážne zamyslieť napríklad aj nad oprávnenosťou existencie a finančného zabezpečenia Slovenskej filharmónie, Slovenského národného divadla, Slovenskej národnej galérie, Slovenskej televízie, Slovenského rozhlasu a mnohých ďalších štátnych či verejnoprávnych kultúrnych inštitúcií, v ktorých určité (a nielen iba záujmové) skupiny spotrebúvajú zdroje bez toho, aby vytvárali iba také produkty, ktoré budú schopné uživiť sa na stále ešte deformovanom slovenskom trhu. Mimochodom, nie je aj starostlivosť o tento trh a o jeho stabilizáciu, rôznorodosť či vyváženosť jednou z úloh toho rezortu, ktorého zamestnancom je aj Branislav Ďurajka?
Výroba a distribúcia filmov naozaj nikde na svete nie je ani nebude rovnakou činnosťou ako výroba psích konzerv alebo predaj langošov. Našťastie. A štátny zamestnanec Ďurajka si k návšteve Titanicu alebo k posedeniu pred obrazovkou Markízy môže kedykoľvek pribaliť hoci aj langoš. Na zdravie!
Autor: MARTIN ŠMATLÁK (Autor je generálnym riaditeľom sekcie médií a audiovízie ministerstva kultúry)
