Spojené štáty – ponaučenie z hospodárskeho rozmachu

Boom americkej ekonomiky sa skončil, ale len čo opadnú dnešné obavy z terorizmu, bude na oživenie jej rastu nevyhnutné pochopiť, čo sa vlastne s hospodárstvom USA v druhej polovici 90. rokov udialo. Ako mohli Spojené štáty, ktoré v prvej polovici dekády stáli na špičke najbohatších ekonomík sveta, ísť niekoľko rokov tak rýchlo nahor a čo bránilo ďalším významným ekonomikám ísť rovnakým smerom a tempom ako USA?

V priebehu tohto obdobia sa skutočný hrubý domáci produkt Spojených štátov v prepočte na jedného obyvateľa zvýšil o zhruba 5-tisíc dolárov až na 36-tisíc dolárov v roku 2000, čo predstavuje viac ako trojpercentný priemerný ročný rast. Aj niektoré ďalšie členské štáty OECD, napríklad Austrália, Fínsko či Írsko, zaznamenali vysoké tempo rastu, ale ekonomickému výkonu Spojených štátov sa už nedokázala priblížiť žiadna iná veľká priemyselná krajina.

Z tejto nerovnosti vznikla myšlienka „novej ekonomiky“, o ktorej ekonómovia a politici začali intenzívne diskutovať. Závideniahodná kombinácia nadštandardného ekonomického rastu a zanedbateľnej inflácie v USA sa pripisovala technológiami podporovanému zvýšeniu produktivity, ktoré zabezpečovalo rýchlejšie tempo rastu v celej ekonomike.

Čoskoro však vyšlo najavo, že produkcia nového technologického tovaru je len jednou stránkou oveľa zložitejšieho procesu. Ako inak si vysvetliť, že v technológiami prepchatom Japonsku hrubý domáci produkt stagnoval, zatiaľ čo napríklad v Austrálii, ktorá disponuje relatívne malým technologickým sektorom, nevídane rástol?

Isté odpovede ponúka dvojročná štúdia OECD o zdrojoch hospodárskeho rastu s názvom Po ošiali z novej ekonomiky (The New Economy: Beyond the Hype). V správe sa konštatuje, že na dosiahnutie rýchleho a udržateľného rastu si treba všímať celý rad oblastí podliehajúcich politickému rozhodovaniu.

Niektoré otázky, predovšetkým tie, ktoré sa týkajú informačných a komunikačných technológií, sú úplne nové. Ostatné oblasti sú tradičnejšie, napríklad kvalita ľudského kapitálu a celkové obchodné prostredie, inovácie, financie alebo súkromné podnikanie.

Ústrednou myšlienkou správy je, že krajiny budú schopné pozdvihnúť dlhodobý rastový potenciál svojich ekonomík iba vtedy, ak prijmú ucelený balíček vzájomne sa podporujúcich a prepojených opatrení, a nie tak, že budú niektorým strategickým sektorom dávať prednosť pred inými.

Úlohou technológií, ktorú upevňujú analýzy tzv. novej ekonomiky, nie je len humbug a klam. Odhaduje sa, že investície do informačných a komunikačných technológií v Spojených štátoch v druhej polovici 90. rokov zvýšili každoročne rastový potenciál ekonomiky takmer o jeden percentuálny bod. Údaje z niektorých iných krajín sú podobne pôsobivé. Produkcia technológií síce môže podporiť rast, ale nie je to nevyhnutný predpoklad. Hlavné je totiž účinné a rozšírené využívanie nových technológií, čím možno vysvetliť vysoký rast produktivity Austrálie v posledných rokoch.

Je nevyhnutné, aby boli technologické produkty vyvíjané a vyrábané za cenu, ktorá bude pre podnikateľa aj domácnosti príťažlivá, teda inými slovami aby nezatuchla konkurencia globálnych výrobcov hardvéru a softvéru. Pomohli by aj ďalšie reformy regulácie telekomunikačného sektora, rovnako ako kroky k zvýšeniu spotrebiteľskej dôvery v informačné a komunikačné technológie. Nemalým dielom by k technologizácii svojich krajín mohli prispieť napríklad vlády, keby týmito novými komunikačnými kanálmi ponúkali verejné služby a produkty (tzv. e-vláda).

Politika rastu sa musí okrem technológií, pochopiteľne, aj naďalej zaoberať tradičnými otázkami, ako je využitie pracovných síl a ľudského kapitálu. Rozdiely v počtoch aktívnych pracujúcich totiž vysvetľujú ten často nemalý rozdiel medzi krajinami OECD v hrubom domácom produkte na jedného obyvateľa. Niektorým štátom by tak k rýchlejšiemu rastu a k zvýšeniu životnej úrovne mohla pomôcť napríklad reforma trhu práce.

S rastúcimi dôkazmi o pevnom vzťahu medzi ekonomickým rastom a priemerným dosiahnutým vzdelaním by sa verejná politika mala navyše zamerať na zvýšenie úsilia vo zvyšovaní odbornej kvalifikácie pracujúcich. Dostupnosť a kvalita predškolského a základného vzdelania, prevencia odchodu študentov zo stredných škôl a udržiavanie tesnejšieho spojenia medzi vyšším vzdelaním a trhom práce - to sú oblasti, v ktorých nás čaká ešte veľa práce.

Samozrejme, úspešná stratégia rastu opierajúceho sa o veľké investície do fyzického a ľudského kapitálu, sa nemôže obísť bez makroekonomickej stability. Obrovské investície do technológií zvyšujúcich produktivitu, vďaka ktorým sa podarilo v 90. rokoch udržať infláciu na nízkej úrovni, boli samy podporené protiinflačnou politikou, ktorá minimalizovala neistotu a maximalizovala dlhodobú dôveru.

Rozpočtová disciplína napríklad znížila riziká, ktorým bol vystavený dlhodobý rast pre daňovú neprezieravosť. Aj keď v niektorých krajinách môže celková výška daní rast obmedzovať, čo bude pre ne znamenať potrebu ďalších výdavkových reforiem, treba dôkladne posúdiť a zhodnotiť výdavkové priority tak, aby neboli opomenuté verejné investície do kapitálu s vysokou návratnosťou.

V dnešnom globálnom ekonomickom prostredí je nevyhnutné podporovať aj podnikateľského a novátorského ducha. Otvorené a konkurencieschopné trhy totiž povzbudzujú kreativitu. Ale aj vláda tu hrá významnú rolu:

* Musí klásť vyšší dôraz na základný výskum.

* Musí skvalitniť systém podnetov v súkromnom sektore, zvlášť hlbším monitorovaním a uplatňovaním práv duševného vlastníctva.

* Musí odstrániť administratívne prekážky, ktorým čelia podnikatelia, zjednodušiť právne rámce a napraviť slabiny financovania nových spoločností.

Bude nám, samozrejme, ešte dlho trvať, kým definitívne pochopíme rozhodujúce činitele hospodárskeho rastu a kým budú pokyny prispôsobené tak, aby odrážali rôzne podmienky. Hoci sa nedávna štúdia OECD zaoberá rozvinutými ekonomikami, je v nej niekoľko univerzálnych ponaučení - predovšetkým význam ľudského kapitálu vo svetle toho, ako sa vďaka globalizácii zvyšuje dopyt po pracovníkoch schopných rýchlo sa prispôsobovať zmenám.

Pre rozvinutý svet je výzvou zabezpečiť, aby kvalifikácia prinášala vysoké zisky. Pre rozvojový svet z toho vyplýva, že investície do vzdelania sú dnes viac ako inokedy nádejou na hospodársky a spoločenský pokrok.